Len, čo jej prvý ranný lúč preskenoval oko, Sen vyletela z postele ako po troch elektrických šokoch. Rozbehla sa na najvyšší vrch. „Slniečko, nevychádzaj ešte, prosím! Nechaj ma dosnívať najkrajší sen môjho života. Vieš,“ zapýrila sa. „Janko prišiel domov a mal chuť.“
Po predposlednej fáze vedeckého pokroku sa na Zemi pohybovalo cca. deväťstotridsaťsedem K9 modelov. Išlo o zastaraný typ, ktorý neprinášal ľudstvu žiadny úžitok, či zisk, no cena jeho likvidácie bola pre vládu privysoká.
Zobudil ju budík. Už len desať hodín a v jej živote nastane gigantická zmena. V žalúdku motýle práve odštartovali závod. Luciine kroky viedli k zrkadlu.
Kráčala po nej sama, cítila sálajúce teplo. Tvrdá zem odrážala puch, ktorý sa jej usádzal v nose. Analyzovala každú jeho molekulu. Všetky výpary sa zlievali, až sa zhmotnili do mračna smradu. Celá ním prechádzala, ani na druhej strane ulice sa jej nepodarilo zbaviť sa ho.
Pri pohľade naň som si opäť uvedomil aký je fascinujúci a zároveň strašidelný ako čarovný strom z rozprávky. Tiahol sa do neba, vypínajúc sa do výšky hrdo a mocne. Nedovidel som na jeho vrchol, jeho rozmery boli gigantické, ani piati chlapi by neobsiahli jeho kmeň.
Chodba A1 bola plná smradu z otvorenej pánskej toalety. Vo dverách jednej z tried zasvietili oči mŕtvej učiteľky. Zahrmelo. Vietor vrazil konáre stromov do okeníc a duch s hurónskym smiechom preletel chodbou B2, kde splynul s automatom na kávu. Budovu začal bičovať prudký lejak.
Vo dverách sa objavila tmavá postava, tvár mala orámovanú kapucňou. „Boh s tebou,“ pozdravila. Sediaci si mlčky premeral nezvaného hosťa svojim božským okom.
Stáli pred jabloňou, ktorá sa vypínala do neuveriteľnej výšky. Ani piati chlapi, keby sa rozpažili, by kmeň neobsiahli. Korene sa plazili trávou ako nebezpečné hady. Bohatá koruna neprepúšťala jediný slnečný lúč zakrývajúc celé nebo. Pohľad naň bol fascinujúci a zároveň strašidelný.
Chlapec listoval v obrázkovej knihe zvierat a spomenul si ako mu otec sľúbil, že ho raz naučí rozumieť zvieracej reči. Zrazu započul, ako na prízemí buchli dvere. Natešene vybehol z izby a zišiel dolu.
„Koľkokrát som ti povedala, aby si zatvorila okno, keď prší? Pozri sa na zem! Je tam zase voda.“ Matka vrhla vyčítavý pohľad na dcéru, ktorá pozerala televízor „Čo ak by som sa pošmykla? Čo by si potom urobila?“ pokračovala zvýšeným hlasom.
Diaľnica pripomínala nekonečný tunel. Holé stromy po jej bokoch pokrývala niekoľkocentimetrová vrstva snehu. Vrcholy hôr v diaľke splývali so šedou oblohou. Snehová kaša sa lepila na predné sklo auta a zanechávala na ňom nepriehľadný povlak, cez ktorý sa pozerala na svet ako cez clonu.
„Nie, nechoď do toho domu! Nesmieš tam ísť. Už nikdy sa nevrátiš.“ Martin ignoroval hlas, ktorý ho varoval. Nevidel dôvod, prečo by ho opäť mal počúval. Nikdy sa mu nič nestalo.
Oliver v taxíku celý večer krúžil po meste. Bolo takmer desať hodín v noci a on ešte nemal žiadneho zákazníka. Noc bola sychravá a chladná, ulice opustené a mesto prázdne. „Keď to takto pôjde ďalej, môžem to zabaliť.“, pomyslel si… „ ešte nikdy som nemal takú mizernú noc,“ predniesol nahlas.
Kalendár
Sophia Fram, Unesená – 40. týždeň: Mark E. Pocha, Rozhnevaná mladá dáma – 41. týžd…
Tak toto je prvá z poviedok súťaže Ohnivé pero, nech sa páči. Potil som sa na celom tele. Toto leto bolo neznesiteľne horúce, bolo ako roztavené peklo. Nepamätám si, kedy naposledy bolo tak dusno. V miestnosti zaznievala známa melódia, výškové akordy zanikali v basových tónoch. Bol podvečer a v diaľke som počul hrmenie, ktoré vypĺňalo pauzy medzi skladbami. Hra na klavíri ma upokojovala. Svetlo z lampy len…