Aralia a jej ochranca Cajétan Leovan prechádzajú cez dlhú pasáž vesmírneho korábu, vedúcu ku kajute s prekvapením. Popritom pozorujú vzdialenú Zem.
Vidíš tu temnotu? Tu hloubku pod námi? Spolu se jí už nemusíme bát! Chyť se mě a posviť nám na cestu. No tak! Proč se zdráháš?
Godrik si dnes trochu privstal a do práce sa vydal o čosi skôr. Mal rád veci pripravené. Vedel, že dnes ho čaká veľký deň, odovzdávali dôležitú zákazku a dokončovali posledné zbrane.
O košaté listy stromov odráža svoje svetlo mesiac. Nežný vetrík tíško vanie, odnáša lesným tvorom spanie. V tmavom tichu len nočný hmyz bzučí, ale vílam už sa roztvárajú oči. Svetlo ešte v skryte leží, však lesný ľud už niekam beží.
Kde do pekla je ten taxík?!“ Jack stál vedľa zatvoreného novinového stánku a netrpezlivo podupkával nohou. Bola už tma, navyše ho bolela hlava a za nič na svete si nevedel spomenúť prečo.
„Tristo svetelných! Čo je toto za odporné miesto?“ „Pozemšťania ho volali New York,“ povie zachrípnuto.
Za oknami auta sa mihali staré, aj novšie domy, farmy, usadlosti. Všetko prerastala tráva, stromy boli rozkvitnuté v sýtej zeleni, a často sa po stranách cesty mihala kukurica.
Zvoní telefón. “Óóó nieeeee”, pomyslím si. “Akurát som sa ti schovala, stará Granny”. Rýchlo hľadám nejaké schodisko, aby som sa jej na chvíľu schovala. Ďalšie zvonenie. “Kurník, kašlem na to”, prejde mi mysľou, a nahnevane hodím tablet na posteľ. Skočím ku stolu a schmatnem bláznivo vibrujúci mobil.
Obyčajné piatkové ráno. Čas sa spomalil a svet zastavil. Minúty plynuli veľmi pomaly. Bolo to, akoby každá sekunda trvala večnosť. Môj dych vynechával čoraz viac, a slzy mi stekali po tvári. To ráno si navždy zapamätám.
Dveře se otevřely, záchodky na okamžik zahltilo skučení reproduktorů, výbuchy hlasů, neonové paprsky a ultrafialová záře promítající na zrcadlo pokroucené siluety postav, které se svíjely na tanečním parketu.
Mraky se roztrhaly a zpoza toho prořídlého závoje vykoukla baculatá tvář měsíce. Jeho bledé prsty objaly nevelký, ale čistě a úhledně vypadající domek. Nervózně jsem polkla. Uvnitř hrudi mi tepal střípek pochyb a možná i strachu.
Tmavou ulicou pri Kozej bráne kráčalo dievča. Prešla si rukou po štíhlom boku, akoby si skontrolovala oblečenie. No… oblečené toho veľa nemala a bola skutočne krásna.
„Máte to tu také… no, povedal by som… veľmi zaujímavé. Trocha netradičný interiér, ale páči sa mi,“ podotkol opatrne, s istou dávkou pokory v hlase Christian, aby prerušil trápne ticho.
Ty Mirku.“ Velda se tak ohlédl kolem hospody. „Co takhle podniknout nějaký výlet?“
Mladá žena tlačila s námahou kočík do mierneho kopca. Keď konečne zastavila pred vysokou bránou, spod clony na kočíku sa vyklonila blonďavá, strapatá hlava asi osemročného chlapca.
Ako to povedal Nietzsche? Keď hľadíš do priepasti, aj priepasť hľadí do teba. Do jednej takej som sa teraz zamyslene pozeral a zvažoval, či do toho ísť.
Muž si přitáhl k tělu úžeji svůj černý kabát a ruce zabořil hlouběji do kapes. Spěchajíc tiše nocí klonil hlavu k zemi. Snad proto, aby mu vločky sněhu nepadaly za límec kabátu nebo proto, aby nevnímal tolik všechny ty okolní hrůzy.
Tmu na križovatke pri Skýcove preťali svetlá auta. Za volantom sedel postarší muž. Vracal sa domov unavený po jednaniach so zákazníkmi. Boli odporní ako šmirgeľ a jemu už z nich tiekli nervy.
Denník Fandom SK vyhlasuje druhé tohoročné kolo súťaže mikropoviedok Ohnivé pero jeseň 2021.
Po predstavovaní súťažných poviedok jarného kola teraz na nás všetkých zostáva posledná radostná povinnosť – rozhodnúť o víťazovi.
Ester bol biohistorik a zaoberal sa faunou, témou vskutku dejinnou. Bavila ho história ako taká, no od detstva ho fascinoval svet zvierat, ich rozmanitosť a schopnosť prispôsobiť sa.
„Opravil si ten zvonček?“ Žaneta dvíhala zo zeme pohodený skafander. Z polohovateľného kresla sa ozvalo len „Hm?“. Fridrich sa sediac napchával tabletkami, ktorých chuť mala pripomínať arašidy.
Procházím se čistými ulicemi, obdivuji fantazii místních architektů a stavitelů. Nádherné barevné domy, sklánějící se někde až v naprosto nemožných úhlech nad udržovanými cestami a promenádami.
Adam se ocitl na balkóně. Neocitl se tam náhodou, nýbrž protože otci ukradl sešívačku, propisku a tři gumičky. Otec pomyšlení, že by z jeho oblíbeného syna vyrůstal kriminálník, nesnesl.
Kalendár
Upozornenie: Táto básnička nie je vhodná pre citlivých a maloletých čitateľov. Útok obřích gigantických mozků, poplach, sirény, rabování…
Akurát sme čakali na raňajky, keď sa odo dverí ozvalo – klop klop klop. Zdvihli sme hlavy a tam ako žltá ľalia, stála naša blonďavá Lamia. Prstíkmi hebkými ani stovečky klince pohladila drevo, ktoré jej odpovedalo.
Keď som otvoril dvere a vyšiel von z domu, na tvár mi dopadli posledné kvapky ranného dažďa.