Gorazd bežal do kopca. Obyčajnému človeku by trvalo celé hodiny, kým by vystúpil k Prekliatej jaskyni, no on bol po dvadsiatich minútach na mieste. Gorazd totiž nebol obyčajným človekom. Bol Preklínačom.
Čas stratil všetok význam, keď Večný po prvý raz pretočil presýpacie hodiny Ciniter. A tak ten význam Teini pripísali mne, keď ma fénix – syn toho, ktorého popol napĺňal presýpacie hodiny – prehlásil za Vyvoleného.
Bylo nebylo… Za devatero vysokými, rozeklanými skalisky, která probodávala oblohu tak bolestivě, že z ní nikdy nepřestala crčet průzračná krev…
Prastaré chodby popretkávané novými priestormi a sálami plnými zelene sa hemžili mnohými jedincami. Dnes sa oslavovala sviatosť mena. To bolo každému narodenému dieťaťu pridelené v čase tridsiatich dní od narodenia.
Nič viac si v tejto prekliatej chvíli neželal ako chlad, tmu a najmä ticho. A ani to mu nebolo dopriate! Hlasnú hudbu a smiech idiotov bolo počuť až k vrcholu hradnej veže, čo ešte viac dráždilo jeho rozochvené nervy.
Upozornenie: Pre svoj obsah poviedka nie je vhodná na čítanie pre maloleté osoby.
Pomaly sa dovliekol k svojmu staromládeneckému bytu. „Viktor Kozkowski,“ mohol si prečítať menovku na lesklom povrchu dverí. Znechutene ich otvoril. Aj dnes sa cítil pod psa.
Chrabrý rytier pokľakol a skryl sa za čarovným štítom, od ktorého sa vzápätí smrtiace plamene neškodne odrazili. Hneď nato sa vztýčil, vytrhol spoza opaska meč žiariaci magickým svitom a vrhol sa na strašného draka.
Denník Fandom SK vyhlasuje prvé tohoročné kolo súťaže mikropoviedok Ohnivé pero – jar 2022.
Po predstavovaní súťažných poviedok jesenného kola teraz na nás všetkých zostáva radostná povinnosť – rozhodnúť o víťazovi.
“Ružena! Ružena!” kričalo malé dievčatko, rútiace sa lúkou. Musí Ruženu varovať! Idú po nej! Celá zadychčaná bežala trávou posiatou rannou rosou.
Tupý úder nasledovaný pukotom skla ma vyrušil z polospánku. Pracoval som 12 hodinové smeny, často som pri ceste z roboty takmer zaspal v aute. Ihneď mnou však prebehol strach, keďže som bol v podmienke.
Čekám. Jen tu jsem a čekám na to, co přijde. Nezkouším nic dělat, jen vnímám svět. Celý ten svět, k němuž jsem připoután šňůrou. Svět, jenž mne celého obklopuje, vyživuje a hřeje.
Ona s pôžitkom privrela oči, on ich čo najviac otvoril. Rudolf stál s dlaňou nacapenou na skle, ako mu len substancia ducha dovolila. Vpíjal sa do nej očami.
Alenka na túto chvíľu dlho čakala, bola šťastím celá bez seba. „Aké meno si vyberie?“ Vstup do údolia sa nachádzal za dedinou. Od okolitého prostredia ho oddeľovala obrovská brána, ktorá však pred zrakmi nepovolaných bola ukrytá.
Bok’chtaron byl překvapen… a potěšen. Konečně se podaří nastolit mír… mír… jak líbezné slovo. Připadalo mu skoro neuvěřitelné. On sám si musel projít neblaze proslulými Baf’chtarskými válkami. Pomyslel na destrukci, která vedla ke zničení mnoha obytných útesů.
Tupý úder nasledovaný pukotom skla ma vyrušil z polospánku. Pracoval som 12 hodinové smeny, často som pri ceste z roboty takmer zaspal v aute. Ihneď mnou však prebehol strach, keďže som bol v podmienke.
Stále ju mám pred očami. Najkrajšia žena, akú som kedy videl. Spoznali sme sa ešte na vysokej škole, chodila do nižšieho ročníka. Bola trochu zvláštna, s nikým sa nekamarátila, ale učitelia ju vyzdvihovali vo všetkých ročníkoch ako excelentnú žiačku.
Marta sedela na starej stoličke, pozerala na zem a nekontrolovateľne jej kmitalo nohou. Bola súčasťou kruhu a bála sa, že keď príde rad na ňu, nebude schopná rozprávať.
Za oknami firmy sa pomaly presúvali tmavé oblaky. Od rána bolo zamračené. Predpovede hlásili predčasný koniec teplých dní. Žiadne babie leto, začiatkom septembra nastúpi studený front a udrží sa až do októbra.
Kdesi v dome zaznelo klopanie. Pozrela na spiaceho manžela, potom na veľké okno. Vonku bol súmrak. Na dvor padali zľadovatené kryštáliky prašanu a vytvárali tenkú vrstvu.
Prieskumník sa konečne vrátil z čierňavy. Mal sotva dvadsať zím, no jeho tvár bola strhaná a bledá, až svietila v tme. Roky strávené v podzemí sa na ňom výrazne podpísali.
Prieskumník sa konečne vrátil z čierňavy. Mal sotva dvadsať zím, no jeho tvár bola strhaná a bledá, až svietila v tme. Roky strávené v podzemí sa na ňom výrazne podpísali.
“Vytiahnite tie plachty, než ich roztrhá vietor!” kričal kapitán a námorníci sa vrhli do plnenia rozkazu. Vlny vrážali do lode a nepríjemne ňou húpali, vietor dul tak silno, že vás takmer zhodil z paluby.
Kalendár
Aralia a jej ochranca Cajétan Leovan prechádzajú cez dlhú pasáž vesmírneho korábu, vedúcu ku kajute s prekvapením. Popritom pozorujú vzdialenú Zem.
Vidíš tu temnotu? Tu hloubku pod námi? Spolu se jí už nemusíme bát! Chyť se mě a posviť nám na cestu. No tak! Proč se zdráháš?