Keď som mal dvanásť, odfaklilo mi štyri prsty. Rozmliaždila ich
skriňa,
pod ktorou otec ukrýval obálku so slušnou finančnou hotovosťou.
Potreboval
som vtedy peniaze na školu a bolo nutné siahnuť na rezervy. Otec sa preto
zaprel plecom, aby ťažkú dubovú konštrukciu mierne podvihol. Nemohol
tušiť, že sa mu o chvíľu vyšmykne a spôsobí mi pálčivú bolesť
Vopchal som prsty ľavej ruky (okrem palca) pod drevený okraj. Ch…
Do kartónovej krabice padla minca a z veže chrámu sa ozvali údery
obrovského zvonu. Dievča ani nezdvihlo hlavu, aby videlo svojho
chlebodarcu.
Prichádzali stále tí istí, každý večer alebo len občas, podľa toho
ako
bolo napísané. Aspoň nepršalo – na poslednej strane bolo len šero a
hmla
a odvtedy sa toho veľa nezmenilo. O tomto meste sa už nepísalo. Autori
zmizli a ľudia prestali žiť…
Dnes je ten deň – dnes dokáže sebe aj iným, že tiež dokáže
zvádzať
krásne dievčatá. Vyjde z ulity a porazí nesmelosť, ktorá ho trápi
roky.
Mal dosť vysedávania osamote pred počítačom. Nudili ho už virtuálne
flirty na internete. Trápila ho skutočnosť, že čas tak rýchlo uteká a
on
ešte nevie aké to je. Pochodoval ráznym krokom hlavnou ulicou mesta.
V mysli
mu pulzovala iba jediná myšlienka – Podarí sa! M…
„Ja som ho našiel! Je moje!“ Miron bežal dopredu, no pozeral sa
dozadu.
Ako malé decko… „Našli sme ho spolu. Miron! Sleduj, kam stúpaš!!“
Neskoro. Teniska priam na mieru zapadla pod koreň vyrastajúci zo zeme a
zastavila rozbehnuté telo asymetrickým, neelegantným spôsobom.
Namea kráčala po púšti. Horúce slnko jej svietilo na chrbát, po
spánkoch
jej stekali kropaje potu a nohy sa jej od únavy zabárali do rozpáleného
piesku. Napriek tomu stále napredovala, sledovala plytké šľapaje
v piesku – jedinú stopu, ktorú za sebou zanechával Mitah. Kedysi bol
jej
najlepší priateľ. Kedysi bol najbližší človek akého mala. Kedysi pre
ňu
znamenal všetko. Teraz sa jej to kedysi zdalo celou večnosťou…
„Každý si myslí, že život cestovateľa je o cestovaní,“ zahlásil
do
lodného denníka a zapálil si cigaretu. Práve vletel do Slnečnej
sústavy;
o pár minút by mal pristáť na planéte Zem. Cestoval sám. Odjakživa.
A tak si zvykol zaznamenávať svoje myšlienky. Keď hovoril nahlas, mal
pocit, že nie je celkom sám, že je s ním aj tichá ozvena hlasu. Pri
troche
fantázie a chľastu sa mu občas zdalo, že ten hlas ani n…
Sophia Fram, Unesená – 40. týždeň: Mark E.
Pocha, Rozhnevaná mladá dáma -
41. týžd…
Sedela na malej posteli v tenkej bielej nočnej košeli a kŕčovito si
objímala kolená s perinou pritiahnutou pod oči. Pod jasnomodré,
panickou
hrôzou zväčšené oči, ktoré hľadeli na jeden jediný bod za veľkým
oknom. Hľadela do tmy a pozorovala niečo, čo videla len ona, ale predsa
to
existovalo. Rovnako ako vzduch, ktorý dýchame, ale nevidíme. Čakalo to
za
oknom. Čakalo na ňu.
So svetom to v 21. storočí išlo dolu z kopca: pohlavné choroby,
psychické poruchy, ischias. Cholesterol. Zločiny, vraždy, teror, vojny.
Jadrové zbrane si však veľmoci šetrili, aby sa mali pri rokovaniach za
zatvorenými dverami čím oháňať. Najčastejšie skloňovaným slovom sa
stala SMRŤ: Umrel, skonal, zabilo ho… Medzi pocitmi sa –
paralelne so smrťou – najviac rozšírilo UTRPENIE. A to ľudst…
Marbhova poznámka na úvod: Dixi má dvanásť rokov a poviedku si sama
ilustrovala. Kdesi ďaleko žil jeden mlynár. Mal krásnu dcéru. Jej meno
bolo Vevierunka. Drobný nosík jej zdobila zlatá náušnica. Svalnaté
rameno
zdobila červená lebka a na odhalenom pupku mala vytetovaného svojho
maznáčika, milovaného škrečka Zabijáka. Tento vypĺznutý škrečok
bol
známy aj ako „Zabiják všetkého, čo sa hýbe“. Vevieru…
Začalo to docela nevinně, jak už se tak člověku přicházívá.
Jednoho
krásného dne si vyjel můj prapraprapraprapraprapra… předek na hon.
Neskolil však dvanácteráka, nechytil kance za uši ani si nepřinesl
trofej
medvědích pracek. Do svého hradu to vzal tryskem přes přilehlé vesnice
se
záhadným svitkem pergamenu, který našel na lesní mýtině. Protože
však
tehdy v Zemi včel číst uměl málok…
A tentoraz na nôtu náladovú – pripájam aj autorský komentár: „Je
to
jeden zo suboru dvanastich pribehov podla kalendara z Coligny, kde mal
kazdy
mesiac nazov podla svojej podstaty. Delenie medzi dva nam zname mesiace
suvisi
s ratanim casu v keltskom svete, na dva novy a jeden spln.“ Ještě jsem
nikdy nedržel v rukou tak studené prsty jako jsou ty tvé Danielo. Vím,
že
teď se vracíš. A místo? Nevím. Nevíme o…
Tentoraz trochu na eko nôtu, dávajte si, prosím, pozor, čo jete.
Rastiem. Už mám cez tri metre. Vraj geneticky upravené potraviny nemajú
vplyv na človeka. Ale ja stále rastiem. Stále rastiem. Žiadal som
o zmenu stravy. Povedali mi, že pri mojej výške je to nemožné, a tak
ďalej konzumujem geneticky upravenú stravu.
Kalendár
Tento týždeň je to trochu mäsitejšie a krvavejšie, ale milovníci
zdravej
výživy proti tatárskym biftekom v princípe nie sú, nemusíte sa preto
(až
tak) obávať. .{font-style:italic} Muži vytiahli obušky a začali nimi
počítať, či mám na mieste všetkých dvadsaťštyri rebier.
„Prestaňte,“ ziapal som, „to šteklí!“ Obe chodiace reklamy na
anabolické steroidy sa zháčili. Potom, aby si overili výsledok svojich
v
Ďalšia zo súťažných poviedok, tentoraz akomak pikantnejšia :)
Sedela
pri bare a popíjala červené víno. Pekná blondína s veľkými očami a
hlbokým, plným výstrihom. Na tvári mala zamyslený výraz a bola sama.
Objednal som si dva deci bieleho a nenápadne sa blížil k nej. Obával
som
sa, ako zvládnem úvod. Prečítal som za hrsť článkov v takzvaných
ženských časopisoch, ktoré sestra nechávala na záchode…
Nečakaná, ale aktuálna a preto hneď zverejnená poviedka. Či skôr
beletrizovaná reportáž z Istroconu a Comics Salónu 2008.
.{font-style:italic} „Na koľko dní to bude?“ pýta sa mladý muž na
recepcii. Nikto mu ešte nepomáha, je vo vestibule sám. Je priskoro.
Mladíkovi kľucká hlava, na prišelca ani poriadne nevidí, otázku
položila
miecha vytrénovaná piatkovým náporom návštevníkov conu…
Tak toto je prvá z poviedok súťaže Ohnivé pero, nech sa páči.
Potil
som sa na celom tele. Toto leto bolo neznesiteľne horúce, bolo ako
roztavené
peklo. Nepamätám si, kedy naposledy bolo tak dusno. V miestnosti
zaznievala
známa melódia, výškové akordy zanikali v basových tónoch. Bol
podvečer
a v diaľke som počul hrmenie, ktoré vypĺňalo pauzy medzi skladbami. Hra
na
klavíri ma upokojovala. Svetlo z lampy len…
Ohnivé pero súťaž
poviedok v rozsahu do 4 strán Update 24. 2. 2012: Do
redakcie ešte prijímame poviedky do 1.
Zdravím vospolok. Tlačená Fantázia nás opustila, a tak sa posledným
útočiskom slovenskej fantastiky stali fanziny a web. Už od chvíle, keď
Mišo Jedinák uzavrel kapitolu „Ohnivé pero“, vŕtalo mi v hlave, ako
FOL
znovu nakopnúť a vrátiť jej pravidelných čitateľov. A tak je tu
rubrika
Minirecenzie, v ktorej si každý týždeň (spravidla v pondelok, ale
nevylučujem odchýlku) budete môcť prečíta…
Tak ešte raz: Ahojte! Ohnivé pero je síce
minulosťou, no ešte mi v počítači zostala poviedka od
Miša Spádu.
Záverečná!!! 80 Ohnivých pier.
80 krátkych poviedok. 34 autorov (z toho 9 sympatických dám).
5 piatkov
trinásteho. Haiku.
Ahojte! Mali ste už pocit, že ste niekto
iný? Že v skutočnosti patríte úplne inam, že vás držia
v nevedomosti?
Pekný deň! Je dobrá rada nad zlato? Nie je
radno zamyslieť sa, či je vôbec dobrá?
Ahojte! Dnešná moja poviedka nemá nijaký
zaujímavý dej, nijaké nečakané zvraty, nijaké prepracované
postavy.
Čaute! Miloš Ferko sa na chvíľu presunul zo
sveta osternov, aby pre zmenu zničil svet. Našťastie iba
trojrozmerný.
Ahojte! Čítali ste už niekedy akčnú
poviedku o varení? Ak áno, pripíšte si jeden bod a prečítajte si
ďalšiu.
Zdravím! Tretia poviedka Branislava Majerníka
v Ohnivom pere je výnimočne dlhšia, ako je zvykom, no deliť ju na dve
časti by bolo barbarstvom.
Ahojte! Martin Lochman bol prvý zástupca
českých spisovateľov v Ohnivom pere. No a dnešná poviedka je v tejto
rubrike už jeho štvrtá.