Na trhovisku panoval obvyklý ruch Melzy. Ľudia, veľkí i malí, zveroľudia. Všehochuť.
Venku se zablýsklo a spustil se mrznoucí liják. Jindy bych byl rád, že tam nemusím být, ale dnes to tak nebylo. Mrtvola v křesle na to měla podobný názor. Ani nemrkla.
Zahoukala sova. Otočil jsem se a provedl ochranné znamení proti uřknutí.
Je to netvor, říkali. Nevěřila jsem tomu. A jak bych mohla, vždyť přede mnou na bělostném Pegasovi seděl princ, o jakém jsem se ani neodvažovala snít.
Bol to jeden z tých dní kedy pekné počasie vytiahne nejedny nôžky na prechádzku prírodou.
Na diaľnici E58, v blízkosti Hronskej Breznice je autobusová zastávka. Priamo na diaľnici. Unikát. Zastávka je modrej farby. Pamätá lepšie časy.
„Okamžite si uprac ten vílí prášok! Už ti to nebudem opakovať,“ napomenula mama svoju šesťročnú dcéru a pustila sa do skladania vecí.
„Neutáboríme sa tu?“ "Nevidíš ten terén okolo? Stojíš v močiari, do rána nám všetko namokne…
Milan statočne odolával nátlaku svojich priateľov. Dnes boli mimoriadne odhodlaní. „Ale no tak, Milan!” zvolal Lukáš podráždene. „Tentokrát sa z toho nevykrútiš!"
Malá tůň na okraji lesní světliny se koupala ve zlatavých paprscích letního slunce. Zpěv ptáků a zurčení křišťálově čistého potůčku pojednou narušilo pravidelné, hlučné pleskání.
Čarodějčino odhodlání strávit podzim na cestách doznalo trhlin.
Traja zbojníci stáli na kraji lesa a hľadeli na nehybného muža na zemi.
Simon prevrátil oči a v duchu predniesol prosbu bohom, aby ho obrnili trpezlivosťou.
Kam ma vlečú? Prečo mám na hlave to vrece? A načo mi zviazali ruky? Jediné, čo si pamätám je, že ma niekto udrel do hlavy.
1932. Dr. Gross vstúpil do pracovne policajného náčelníka na riaditeľstve v Michalovciach.
Rýchlym krokom si to šinula po úzkej cestičke, aby sa čo najrýchlejšie dostala von z lesa.
Peter vystrelil naslepo. Odviezol sa na konečnú do Kaškoviec, odtiaľ šiel po zelenej značke a potom ešte dlho len tak za nosom.
Vyrazili do úzkych svažitých ulíc malého prímorského mesta hľadať dobrodružstvo.
„Prosím, natreli by ste mi steny?“ spýtal sa spisovateľ a poobzeral si zatiaľ biele múry. „Žiada sa mi viac inšpirácie.“
„Si blázon!“ Peter tresol päsťou do steny, až sa zatriasli snehové gule na poličke. Zo šálky, čo držal v ruke, sa vylialo trochu tekutiny na koberec.
Každý rok seděla sama na skalce a vzhlížela ke hvězdám v očekávání migrujícího hejna.
Dvere z nanočastíc zmenili svoju štruktúru a vstrebali sa do zárubne. Do priestrannej garáže vstúpil Peter, dobre vyzerajúci muž v stredných rokoch, štíhly, no nie úplne vychudnutý.
Manželia mlčky sedeli v lietadle a hlavou im vírilo množstvo znepokojených myšlienok. Pred dvomi týždňami sa im celý život obrátil naruby.
Kalendár
Mladá žena prechádzala úzkymi uličkami medzi budovami v historickej časti mesta. Dýchala rýchlo a plytko.
„Kamenné steny tohto väzenia dosahujú dĺžku dvadsať krát dvadsať metrov a to nehovorím o ich výške. Výška presahuje tridsať metrov…
Nad dievčaťom stál starší muž s hustou bradou, krátkymi vlasmi a so širokým čelom oblečený v elegantnom obleku.
Táto hra je divná. Málo originality, dosť zlá grafika, na výkonnom železe to nejde plynulo.