Utíkám z kopce od kostela po kamenné dlažbě, bojím se, srdce mi buší
a
nemůžu dýchat. Chci běžet dál, a jsem paralyzovaná strachem.
Nad dedinským kostolom vykukla dúha , jej farby spektra okrášlili
krajinu,
aj kríž na vežičke sa stal prívetivejším, zvon začal zvolávať
veriacich na omšu.
Riasy sa rozkývali a natiahli jazyky k hybkému telu, ktoré sa cez ne
chcelo
predrať.
Denník Fandom SK vyhlasuje druhé tohoročné kolo súťaže
mikropoviedok
Ohnivé pero – jeseň 2024.
Počas prestávky medzi jarným a jesenným kolom literárnej súťaže
Ohnivé
pero sa v našej nepravidelnej rubrike Protopero môžete zoznámiť
s úplne
novou poviedkou…
Bezpečie je ilúzia. Podľa mňa je denná existencia rovnako nebezpečná,
ako
adrenalínové športy.
Slnko bolo vysoko na oblohe. Hladné supy netrpezlivo krúžili vo
vzduchu.
Jablko se skulilo z hrotu dýky, na kterém dosud spočívalo napíchnuté,
a
zadunělo o desku dřevěného stolu.
Nawang zabodol cepín do ľadu, a pohýbal pazúrmi na nohe. Bola ukrutná
zima.
Nad posledným výškovým bivakom ich čakal ešte krátky úsek kolmého
stúpania po zvetranej skale.
Majestátna plachetnica sa knísala na vlnách oceánu. Kapitán sa
rozhliadal
po obzore. Počasie mu prialo. Dnes by to mohlo vyjsť.
Nad prázdnou ulicou sa klenul mliečny pás hviezd. Okolím sa šíril
vibrujúci cvrkot svrčkov.
Prebudil ma dážď v mojej izbe. Dlho už nepršalo. Počúvala som
klopkanie
a napadlo mi, aké by to bolo kdesi nenormálne.
Vstávám ve dvě odpoledne a hlava mě bolí jak sto čertů. Zpoza záclon
do
pokoje prosvítá sluneční světlo a mně se z něj dělá špatně.
Len čo zaklopal na dvere, zvnútra zaznel dupot nôh a vráta sa
zakrátko
roztvorili dokorán.
Tu vonku, pri Cloaca Maxima, bolo najbezpečnejšie. Respirátory boli staré
a
prepúšťali zápach, ale už sme si ho prakticky neuvedomovali. Dýchali
sme
slobodu, a to bolo najviac.
ZADAJTE HESLO, žobre opäť počítač, svoju žiadosť okorení kopou
hviezdičiek blokujúcich vstupné pole.
Stála na studenej dlážke chrámu. Sudcovia sedeli v polkruhu pred
ňou.
Zamračene si ju premeriavali spoza vyvýšených pultov.
Na rozvalinách mrakodrapu sedel muž. Vo svetle mesiaca sledoval
snehové
vločky ako ticho padajú na ruiny mesta.
Kalendár
Pohovka sa podo mnou prehýbala. Sedela som v budove, ktorú som
nazývala
dočasným útočiskom.
Sofia sa znovu obzrela a srdce jej zovrela úzkosť. Bol stále za ňou.
Muž
v čiernej vetrovke.
Zuzane sa zamarilo, že pri dverách niekto stojí. Ten pocit nebol
nový.
Prvýkrát si ho uvedomila asi pred troma dňami.
Spánok je fuč. Srdce mi bije ako zvon. Rýchlo vstávam z postele, trielim
do
detskej izby.
„Uznám, nie sme ani najlepší, ani najmúdrejší… ale robíme
s tým,
čo máme.“
Vošiel som do kancelárie a usadil sa za stôl. Zo zásuvky som vytiahol
spis.
Na prvej strane sa nachádzala fotografia, meno, dátum a miesto narodenia a
rovnaké informácie o matke.
Před závěrečnými zkouškami třetího ročníku Kouzelnické Akademie
byla
Karolína nervóznější než obvykle.
Když byl Rijen ještě malý kluk, mnohokrát tuhle hru hrál s dětmi.
Posedali si do kruhu a jeden z nich byl vlk.
Vitajte pri sledovaní ďalšieho dielu relácie Navarme si exotiku. Som
vaša
moderátorka Arven Nimrondel, sprievodkyňa kulinárskymi zážitkami.