Šedivá obloha odzrkadľuje moje pocity, keď kráčam s mojim
kamarátom
Rodreom v pätách k starej továrni. Pri stenách počmáraných
ohavnými
graffiti, na popraskanom asfalte ozdobenom cigaretovými špakmi, stoja
dvaja
muži. Výborne. Prišiel.
Začalo to úplne nevinne. Moja pracovňa vždy vyzerala ako sklad
náhodne
pozbieraných a náhodne pohodených vecí. Bol to takzvaný organizovaný
chaos, ale vždy som vedel približne určiť miesto potrebného predmetu a
vždy som sa k nemu v krátkom čase dopracoval. Nedávno ma však
pochytilo
silné nutkanie všetky tie drobnosti, viac alebo menej dôležité,
potriediť
a zbytočnosti povyhadzovať. Stručne a jasne, upratať si.
Vkročil som dnu. Chránený geekovským plášťom neviditeľnosti som
preplával interiérom až k zadnému schodisku. Tam, v kúte
nestráženom
priemyselnými kamerami, som odhodil všetky zábrany. Zdupotal som po
schodoch
do suterénu a nekompromisným pohľadom prebodol veľkého chlapa za
pultom:
„Prišiel som po to, čo mi patrí!”
Podľa vápencovo bledej pokožky a krvou podliatych očí identifikuje
Panter
mužov ako Krvilačných. Vzduchom sa nesie ich škrekľavý rehot,
v ušiach
zadrapuje ako šmirgľový papier. Dievča sa nezmôže na odpor, vyzerá
slabé
a dezorientované, šaty potrhané na franforce.
Dni boli kruté. Odvtedy, čo bohovia vypustili krvavú vlasaticu, sa
diali
neopísateľné veci. Slnko spálilo takmer všetko živé, nemilosrdné
vetry
strhli prastaré duby posvätného hája a v noci z nebies padali ohnivé
kamene. Ľudia umierali po stovkách. Mestá zo dňa na deň stíchli.
Chcel som ten sen vyrozprávať dedovi. Keď som sa však vyhrabal z kajuty
a
došiel na mostík, nebol to už môj starý otec, ale vedec zabraný do
pokusu.
Stál uprostred mora schém a diagramov, čo poletovali okolo neho spolu
s rovnicami a obyčajnými poznámkami načiaranými priamo do vzduchu.
Šiel som špinavou nočnou ulicou plnou ľudských trosiek slabo
osvetlenou
niekoľkými zatiaľ nerozbitými lampami nočného osvetlenia a neónovými
nápismi ponúkajúcimi nejaký chlast alebo trošku potešenia v náručí
lacnej štetky.
„Rada Oxionu sa práve stretla s diplomatom prichádzajúcim z planéty
Zem.
Chcú rokovať o spojenectve medzi našimi rasami“. „To by dopadlo“
pomyslel som si a vypol televízor.
„Dobrý deň,“ nesmelo som pozdravil a cez dieru v skle prestrčil
voľný
lístok. Sliepka ho vtiahla dnu a múdro sa naň zadívala. Po jej pravom
krídle bola rozložená mincovka, po ľavom automat na lístky rôznych
hodnôt
a zliav.
Jedného dňa jeden človek zomrel. Definitívne. A tu, kde sa
väčšina
príbehov končí, ten náš ešte len začína.
Sedel som v ambulancii onkológa, ktorý si čítal moju správu
z ultrazvuku
a mne sa zdalo, že si ju číta zámerne, aby mi nemusel pozerať do očí.
Ambulancia bola až nechutne čistá a zariadená bielym nábytkom. Vlastne
všetko bolo biele. Aj lekárove sandále a vešiak pri dverách. Iba ja som
kazil dokonalosť tohoto pracoviska.
Pobúrená pani pekárka Petra Pančuchová praštila plešatého pána
pekára
Petra Pančuchu päťkilovou panvicou po pravej polovici pozadia, pretože
príšerným prdom prerušil pokojne prebiehajúcu prípravu piatkového
pokrmu.
Pekelný pach prdu, pripomínajúci päťdňové ponožky, prilákal
podlých
protivníkov prebývajúcich pod prívodovým potrubím propán-butánu:
prašivé potkany pozmenené pôsobením plutónia, pahltné p
Muži, ktorí na Dannyho Torresa čakali pred dverami hotelovej izby, sa
mu
zjavne nechystali oznámiť, že sa stal šťastným výhercom v lotérii.
Vzduch sa v polnočnom meste stále chvel horúčavou, no i napriek
júlovému
počasiu mali na sebe tmavé obleky. Také, pod akými sa dobre dajú ukryť
rozličné predmety. Napríklad podpažné puzdro s 9 mm pištoľou.
Áno, víťazi. So zhodným počtov hlasov sa totiž na prvom mieste
umiestnili
dvaja autori…
Martin to mal v živote trochu náročné. Osud, ten nespoľahlivý,
pravidlá
ignorujúci anarchista, mu do života nadelil podivnú danosť. Videl
baktérie
a vírusy. Nie všetky. Len tie nevítané, zdravie poškodzujúce. Ťažko
posúdiť, či to bol dar alebo hendikep.
Autor sedel v najzastrčenejšom rohu miestneho pohostinstva a
vystrašene
hypnotizoval svoje pivo. V tomto čase tu bolo plno. Ktosi otvoril dvere.
Dym
z cigariet sa pohol k východu. Autor vytrhnutý z tranzu napäto
očakával
najhoršie.
Zapálil som si Spartku a siahol po prvej krásavici z kraja. Colt
Peacemaker,
bubienková klasika s hlavňou tak dlhou, až by z toho jeden dostal
komplexy.
Samozrejme, nehovorím o sebe.
Zotrela som si z tváre posledný prach a klesla som na zem. Ostatní na
mňa
upreli začudovaný pohľad. Všimli si, že som sa vrátila sama skôr než
moje zakrvavené nohy, spotené handry a zaprášené vlasy. Z tmy
vystúpil
Pes a jeho prvá otázka ma vôbec neprekvapila: „Kde je tá malá ?“
V tejto poviedke bolo kvôli zverejneniu na našej stránke nevyhnutné
niektoré výrazy nahradiť ekvivalentom známeho „píp“. Tým však
čitateľov neoberáme o zážitok, naopak, ponúkame im zaujímavú
doplňovačku.
Etvik prechádzal mestom, občas sa zastavil, vysoko zdvihol hlavu a
zavetril.
Zatiaľ cítil iba ľudský pach. Nakukol do bočných uličiek a náhlivo
kráčal ďalej. Von z mesta a do polí, kde sa Oni najradšej
zdržiavajú.
Bol zahalený v tmavom plášti, na hlave mal kapucňu a jeho kroky
v mäkkej
tráve nebolo vôbec počuť. Bol rýchly, chladnokrvný a nebezpečný.
Odsunula kameň v podlahe a so strachom sa obzrela. Všade bolo ticho, ale
to
neznamená, že ju nik nemôže pozorovať. Napriek tomu nikoho nezahliadla.
Bola už noc a mesiac svietil len cez jedno mozaikové okno do prostred
sály.
Možno sa niekto skrýva v tej tme, ale ona ho nevidí.
Čakal som, kým príde chlapík, ktorého zabijem a následne zhrabnem
odmenu.
To bolo v poriadku. Takto som striehol už mnoho krát, a nikdy som s tým
nemal problém. Tentoraz však na tej prekliatej zaprášenej stanici
čakali
ďalší traja.
„Chalani, myslím, že toto nie je Bankov,“ neisto prerušil ticho
Lukáš.
„Sa mi zdalo divné,“ potvrdil Matej, „že nevidím cestu.“
„Cestu,
lavičku, značku,“ doplnil Matúš. „Nič,“ zakončil Jano. Chlapci
stáli medzi stromami a bezradne hľadeli jeden na druhého.
Zvláštne, čosi ma obchádza, je to neodbytný pocit. Možno… Možno,
že…
neexistujem. Áno, áno, je to tak. Ja a moji spolubývajúci sme vymyslení
niekým z nás. Ale kým? Hm… Ako by sa to dalo zistiť… ZABIJEM ICH!
Jedného po druhom. Len čo sa mi táto skvostná myšlienka usadila v hlave
na
tvári sa mi rozlial blažený úsmev.
Zasunul zásobník do pažby zbrane a trhnutím hlavne vsunul prvý náboj
do
komory. V núdzi poznáš priateľa, zaškeril sa. Ten jeho vážil
dobré dve kilá a hrdil sa menom Desert Eagle.
Prvým overeným faktom zostáva, že epidémia vypukla prakticky naraz na
dvoch
miestach, v bezpečnostnej agentúre a v nemocnici. Postihla väčšinu
zamestnancov agentúry, vrátane vedenia, v nemocnici bolo nakazených
niekoľko lekárov a sestričiek. Všetky prípady mali len jeden spoločný
príznak – ukrutný zápach.
„Poviem ti hádanku. Lieta to okolo stropu a nemôže si to
sadnúť.“
„Krokodíl?“ „Nie. Máš ešte jednu možnosť.“ „Vrtuľník na
šnúrku.“ „Nie. Lampolet nesedavý.“
„Konečne. Konečne,“ vydýchla si. „Všetko je už tak, ako má byť.
Už
tri mesiace ma preklínajú a zatracujú, len aby som im neunikla.“
Hladkala
knihu po obale. „Našťastie som ťa našla a teraz sa mi už nemôže
nič
stať. Nik ani netuší, že som teraz vo veži. Všetko dobre dopadlo.“
Kalendár
V prvých rokoch invázie sa šediváci nezastavili pred nijakou
taktikou,
ktorá mohla pomôcť poraziť ľudstvo – od orbitálneho bombardovania
štiepnymi náložami, až po biologické zbrane rozprašované z vrchných
vrstiev atmosféry. Ľudské kolónie v slnečnej sústave síce porazili a
obsadili, ale Zem, kolíska ľudstva, sa ubránila a stále odolávala.
Posledných niekoľko rokov šediváci akoby však ustúpili od plánu
pr…
„Ha, há!“ nedal sa kráľ a uskočil pred mečom, ktorým naňho
útočil
šašo. Skoro sa mi domotali šnúrky, ale zvládol som aj elegantnú piruetu
a
potom zákerný skok panovníka za chrbát dvorného blázna. Šklbnutím
nitky
som do kráľovej ruky vložil nôž a zahnal som sa.