Konečne po robote. Aj keď je práca bankového úradníka splnením mojich snov, niekedy je toho jednoducho primoc. Pracovný deň strávený v tejto kancelárii by zabil aj koňa, aspoň dnes určite.
Bol pochmúrny sobotný podvečer. Dane Travis, tajomný pištoľník s tvárou dogy, mal náladu pod psa a predieral sa záclonou šedého dažďa na pláňach Wyomingu keď jeho nikdy nekončiacu cestu zastavilo malé a dávno opustené mestečko Lost Springs.
„Sme tu prví?“ opáčil pán Novák. „Prví aj poslední – na dnes. Dovoľte, aby som vám to vysvetlil,“ doložil som rýchlo, keď som mu v očiach uvidel nutkanie vstať.
Prečo?! Prečo ma poslali brániť nejakú zapadnutú dedinu voči nájazdníkom ? Mňa najlepšieho z planúcich mágov v ročníku!
Peter bol právom hrdý na svoj život. Pracoval ako úspešný finančný poradca, ktorý vďaka rozsiahlej klientele zarábal slušné sumy peňazí. Býval v nádhernom dome, kde na neho čakávala atraktívna manželka s dvoma vydarenými deťmi.
Šedivá obloha odzrkadľuje moje pocity, keď kráčam s mojim kamarátom Rodreom v pätách k starej továrni. Pri stenách počmáraných ohavnými graffiti, na popraskanom asfalte ozdobenom cigaretovými špakmi, stoja dvaja muži. Výborne. Prišiel.
Začalo to úplne nevinne. Moja pracovňa vždy vyzerala ako sklad náhodne pozbieraných a náhodne pohodených vecí. Bol to takzvaný organizovaný chaos, ale vždy som vedel približne určiť miesto potrebného predmetu a vždy som sa k nemu v krátkom čase dopracoval. Nedávno ma však pochytilo silné nutkanie všetky tie drobnosti, viac alebo menej dôležité, potriediť a zbytočnosti povyhadzovať. Stručne a jasne, upratať si.
Vkročil som dnu. Chránený geekovským plášťom neviditeľnosti som preplával interiérom až k zadnému schodisku. Tam, v kúte nestráženom priemyselnými kamerami, som odhodil všetky zábrany. Zdupotal som po schodoch do suterénu a nekompromisným pohľadom prebodol veľkého chlapa za pultom: „Prišiel som po to, čo mi patrí!”
Podľa vápencovo bledej pokožky a krvou podliatych očí identifikuje Panter mužov ako Krvilačných. Vzduchom sa nesie ich škrekľavý rehot, v ušiach zadrapuje ako šmirgľový papier. Dievča sa nezmôže na odpor, vyzerá slabé a dezorientované, šaty potrhané na franforce.
Dni boli kruté. Odvtedy, čo bohovia vypustili krvavú vlasaticu, sa diali neopísateľné veci. Slnko spálilo takmer všetko živé, nemilosrdné vetry strhli prastaré duby posvätného hája a v noci z nebies padali ohnivé kamene. Ľudia umierali po stovkách. Mestá zo dňa na deň stíchli.
Chcel som ten sen vyrozprávať dedovi. Keď som sa však vyhrabal z kajuty a došiel na mostík, nebol to už môj starý otec, ale vedec zabraný do pokusu. Stál uprostred mora schém a diagramov, čo poletovali okolo neho spolu s rovnicami a obyčajnými poznámkami načiaranými priamo do vzduchu.
Šiel som špinavou nočnou ulicou plnou ľudských trosiek slabo osvetlenou niekoľkými zatiaľ nerozbitými lampami nočného osvetlenia a neónovými nápismi ponúkajúcimi nejaký chlast alebo trošku potešenia v náručí lacnej štetky.
„Rada Oxionu sa práve stretla s diplomatom prichádzajúcim z planéty Zem. Chcú rokovať o spojenectve medzi našimi rasami“. „To by dopadlo“ pomyslel som si a vypol televízor.
„Dobrý deň,“ nesmelo som pozdravil a cez dieru v skle prestrčil voľný lístok. Sliepka ho vtiahla dnu a múdro sa naň zadívala. Po jej pravom krídle bola rozložená mincovka, po ľavom automat na lístky rôznych hodnôt a zliav.
Kalendár
Jedného dňa jeden človek zomrel. Definitívne. A tu, kde sa väčšina príbehov končí, ten náš ešte len začína.
Sedel som v ambulancii onkológa, ktorý si čítal moju správu z ultrazvuku a mne sa zdalo, že si ju číta zámerne, aby mi nemusel pozerať do očí. Ambulancia bola až nechutne čistá a zariadená bielym nábytkom. Vlastne všetko bolo biele. Aj lekárove sandále a vešiak pri dverách. Iba ja som kazil dokonalosť tohoto pracoviska.
Pobúrená pani pekárka Petra Pančuchová praštila plešatého pána pekára Petra Pančuchu päťkilovou panvicou po pravej polovici pozadia, pretože príšerným prdom prerušil pokojne prebiehajúcu prípravu piatkového pokrmu. Pekelný pach prdu, pripomínajúci päťdňové ponožky, prilákal podlých protivníkov prebývajúcich pod prívodovým potrubím propán-butánu: prašivé potkany pozmenené pôsobením plutónia, pahltné p
Muži, ktorí na Dannyho Torresa čakali pred dverami hotelovej izby, sa mu zjavne nechystali oznámiť, že sa stal šťastným výhercom v lotérii. Vzduch sa v polnočnom meste stále chvel horúčavou, no i napriek júlovému počasiu mali na sebe tmavé obleky. Také, pod akými sa dobre dajú ukryť rozličné predmety. Napríklad podpažné puzdro s 9 mm pištoľou.
Áno, víťazi. So zhodným počtov hlasov sa totiž na prvom mieste umiestnili dvaja autori…
Martin to mal v živote trochu náročné. Osud, ten nespoľahlivý, pravidlá ignorujúci anarchista, mu do života nadelil podivnú danosť. Videl baktérie a vírusy. Nie všetky. Len tie nevítané, zdravie poškodzujúce. Ťažko posúdiť, či to bol dar alebo hendikep.
Autor sedel v najzastrčenejšom rohu miestneho pohostinstva a vystrašene hypnotizoval svoje pivo. V tomto čase tu bolo plno. Ktosi otvoril dvere. Dym z cigariet sa pohol k východu. Autor vytrhnutý z tranzu napäto očakával najhoršie.
Zapálil som si Spartku a siahol po prvej krásavici z kraja. Colt Peacemaker, bubienková klasika s hlavňou tak dlhou, až by z toho jeden dostal komplexy. Samozrejme, nehovorím o sebe.
Zotrela som si z tváre posledný prach a klesla som na zem. Ostatní na mňa upreli začudovaný pohľad. Všimli si, že som sa vrátila sama skôr než moje zakrvavené nohy, spotené handry a zaprášené vlasy. Z tmy vystúpil Pes a jeho prvá otázka ma vôbec neprekvapila: „Kde je tá malá ?“
V tejto poviedke bolo kvôli zverejneniu na našej stránke nevyhnutné niektoré výrazy nahradiť ekvivalentom známeho „píp“. Tým však čitateľov neoberáme o zážitok, naopak, ponúkame im zaujímavú doplňovačku.
Etvik prechádzal mestom, občas sa zastavil, vysoko zdvihol hlavu a zavetril. Zatiaľ cítil iba ľudský pach. Nakukol do bočných uličiek a náhlivo kráčal ďalej. Von z mesta a do polí, kde sa Oni najradšej zdržiavajú. Bol zahalený v tmavom plášti, na hlave mal kapucňu a jeho kroky v mäkkej tráve nebolo vôbec počuť. Bol rýchly, chladnokrvný a nebezpečný.
Odsunula kameň v podlahe a so strachom sa obzrela. Všade bolo ticho, ale to neznamená, že ju nik nemôže pozorovať. Napriek tomu nikoho nezahliadla. Bola už noc a mesiac svietil len cez jedno mozaikové okno do prostred sály. Možno sa niekto skrýva v tej tme, ale ona ho nevidí.
Čakal som, kým príde chlapík, ktorého zabijem a následne zhrabnem odmenu. To bolo v poriadku. Takto som striehol už mnoho krát, a nikdy som s tým nemal problém. Tentoraz však na tej prekliatej zaprášenej stanici čakali ďalší traja.
„Chalani, myslím, že toto nie je Bankov,“ neisto prerušil ticho Lukáš. „Sa mi zdalo divné,“ potvrdil Matej, „že nevidím cestu.“ „Cestu, lavičku, značku,“ doplnil Matúš. „Nič,“ zakončil Jano. Chlapci stáli medzi stromami a bezradne hľadeli jeden na druhého.
Zvláštne, čosi ma obchádza, je to neodbytný pocit. Možno… Možno, že… neexistujem. Áno, áno, je to tak. Ja a moji spolubývajúci sme vymyslení niekým z nás. Ale kým? Hm… Ako by sa to dalo zistiť… ZABIJEM ICH! Jedného po druhom. Len čo sa mi táto skvostná myšlienka usadila v hlave na tvári sa mi rozlial blažený úsmev.
Zasunul zásobník do pažby zbrane a trhnutím hlavne vsunul prvý náboj do komory. V núdzi poznáš priateľa, zaškeril sa. Ten jeho vážil dobré dve kilá a hrdil sa menom Desert Eagle.