Jestvujú hranice za ktorými motýle strácajú svoje svetlo a stávajú sa morami. Ide o hranice, ktoré sú ľudskému pohľadu len málo známe.
Bylo mi špatně. Uvědomil jsem si, že mi není dobře vlastně už několik dní, ale dřív jsem si toho nevšímal.
Utíkám z kopce od kostela po kamenné dlažbě, bojím se, srdce mi buší a nemůžu dýchat. Chci běžet dál, a jsem paralyzovaná strachem.
Nad dedinským kostolom vykukla dúha , jej farby spektra okrášlili krajinu, aj kríž na vežičke sa stal prívetivejším, zvon začal zvolávať veriacich na omšu.
Riasy sa rozkývali a natiahli jazyky k hybkému telu, ktoré sa cez ne chcelo predrať.
Denník Fandom SK vyhlasuje druhé tohoročné kolo súťaže mikropoviedok Ohnivé pero – jeseň 2024.
Počas prestávky medzi jarným a jesenným kolom literárnej súťaže Ohnivé pero sa v našej nepravidelnej rubrike Protopero môžete zoznámiť s úplne novou poviedkou…
Kalendár
Bezpečie je ilúzia. Podľa mňa je denná existencia rovnako nebezpečná, ako adrenalínové športy.
Slnko bolo vysoko na oblohe. Hladné supy netrpezlivo krúžili vo vzduchu.
Jablko se skulilo z hrotu dýky, na kterém dosud spočívalo napíchnuté, a zadunělo o desku dřevěného stolu.
Nawang zabodol cepín do ľadu, a pohýbal pazúrmi na nohe. Bola ukrutná zima. Nad posledným výškovým bivakom ich čakal ešte krátky úsek kolmého stúpania po zvetranej skale.
Majestátna plachetnica sa knísala na vlnách oceánu. Kapitán sa rozhliadal po obzore. Počasie mu prialo. Dnes by to mohlo vyjsť.
Nad prázdnou ulicou sa klenul mliečny pás hviezd. Okolím sa šíril vibrujúci cvrkot svrčkov.
Prebudil ma dážď v mojej izbe. Dlho už nepršalo. Počúvala som klopkanie a napadlo mi, aké by to bolo kdesi nenormálne.
Vstávám ve dvě odpoledne a hlava mě bolí jak sto čertů. Zpoza záclon do pokoje prosvítá sluneční světlo a mně se z něj dělá špatně.
Len čo zaklopal na dvere, zvnútra zaznel dupot nôh a vráta sa zakrátko roztvorili dokorán.
Tu vonku, pri Cloaca Maxima, bolo najbezpečnejšie. Respirátory boli staré a prepúšťali zápach, ale už sme si ho prakticky neuvedomovali. Dýchali sme slobodu, a to bolo najviac.
ZADAJTE HESLO, žobre opäť počítač, svoju žiadosť okorení kopou hviezdičiek blokujúcich vstupné pole.
Stála na studenej dlážke chrámu. Sudcovia sedeli v polkruhu pred ňou. Zamračene si ju premeriavali spoza vyvýšených pultov.
Na rozvalinách mrakodrapu sedel muž. Vo svetle mesiaca sledoval snehové vločky ako ticho padajú na ruiny mesta.
Pohovka sa podo mnou prehýbala. Sedela som v budove, ktorú som nazývala dočasným útočiskom.
Sofia sa znovu obzrela a srdce jej zovrela úzkosť. Bol stále za ňou. Muž v čiernej vetrovke.
Zuzane sa zamarilo, že pri dverách niekto stojí. Ten pocit nebol nový. Prvýkrát si ho uvedomila asi pred troma dňami.
Spánok je fuč. Srdce mi bije ako zvon. Rýchlo vstávam z postele, trielim do detskej izby.
„Uznám, nie sme ani najlepší, ani najmúdrejší… ale robíme s tým, čo máme.“
Vošiel som do kancelárie a usadil sa za stôl. Zo zásuvky som vytiahol spis. Na prvej strane sa nachádzala fotografia, meno, dátum a miesto narodenia a rovnaké informácie o matke.
Před závěrečnými zkouškami třetího ročníku Kouzelnické Akademie byla Karolína nervóznější než obvykle.