Všetko sa odohralo na malej terase mojej obľúbenej kaviarne, v jednej zo zabudnutých uličiek v centre mesta. Bolo príjemné letné popoludnie, užíval som si chvíľky samoty počas voľna a tešil sa na zajtrajší výlet s rodinou.
Elektrická skřítice Grsama neměla toho nafoukaného člověčího mladíka ráda, sebestřednost z něho sálala jako teplo z železa při elektromagnetické indukci.
Važený Scotland Yard, nie som žiadny básnik a preto rád prejdem rovno k veci. Týmto listom sa priznávam k vražde Mary Cullenovej a ďalších osôb.
Doktorka Johnsnová sa pozorne zahľadela na pacientku. „Som zlá,“ vypočula si od nej už najmenej tretí krát.
Toho století nebylo Bytosti příliš dobře. Už od prvního roku ji trápily nezměrné bolesti. Dlouho pozorovala, že něco není v pořádku, jen se neodvažovala jít k Léčiteli. Jenže někdy kolem půl třetího oběhu pátého Měsíce pochopila. Nebylo jiného zbytí.
Na tento deň sa Marcel veľmi tešil. Dokonca si nastavil budík. A dokonca si privstal. Čo znamená, že sa zobudil ešte pred tým, ako ho zo sna vytrhlo to hrozné vyzváňanie.
Otevřel oči. Nic. Jeho zrak obklopovala všude přítomná tma. Nerozuměl tomu. Jeho omámená mysl ale zatím nenaskočila do plných obrátek.
Prišla a nikto ju nečakal. Sedela pri stole v kaviarni a smiala sa bezzubými ústami, v ruke držala kosu.
Je tu nový den, to není pouhý sen, barvy se vzbudily, představy ožily, stromy dýchají, listy se chichotají a vítr vypráví příběh sebejistě, o jednom tajemném místě.
Zosadla v Maronovej záhrade a premenila sa. Z čerešne nad hlavou na ňu zapršali lupene kvetov, vyrušené jej príletom. Tu, pod stromom, kedysi bývala lavička
Denník Fandom SK vyhlasuje druhé tohoročné kolo súťaže mikropoviedok Ohnivé pero jeseň 2022.
Po predstavovaní súťažných poviedok jarného kola teraz na nás všetkých zostáva posledná radostná povinnosť – rozhodnúť o víťazovi.
Politik sa poklonil mramorovej modle. Zobrazovala jeho predchodcu. Rovnakého tyrana, akým je on sám, ale dnes už považovaného za dobrodinca. Politik sa otočil k zhromaždeným, chvíľu si ich skúmavo prezeral, až sa utíšili.
Žiarivý závoj utkaný zo svetla miliónov tisíciek malých bielych bodiek z nekonečných diaľav sa nemo ukladal do perinky trblietavého prachu na palube vesmírneho korábu predierajúceho sa tmavou hmotou ponad žiarivú sféru Zeme…
„Ostatky vyplavila řeka nedaleko Green Corneru. Jako u ostatních objetí nesou známky týrání a dlouhodobého sexuálního zneužívání. Ani rozbor DNA však identitu pachatele neodhalil…"
Kalendár
Štrkovisko neveľkého parkoviska zašušťalo. Kolesá modrého SUV-čka sa pomaly dotočili. Motor stíchol. Vodič pedantne skontroloval vnútro auta.
Autobus bol poloplný a slabo vykúrený. Cestujúci preto sedeli viac vpredu, kde bolo teplejšie, každý sám vo svojich myšlienkach alebo v mobiloch. V baterkovom vyjadrení boli vybití na sedemdesiat percent.
Lid Herodova království vztahoval prsty k nebesům. Ukazoval na hvězdu, která tu noc proměnila v den a jako hořící šíp se zabodla do hlubin pouště. Rybáři i pastevci zanechali práce a spolu s žebráky následovali její zář.
„Pekne si tej ježibabe naložil, to ti poviem. Ledva sa odplazila do lesa. Veď si ona zapamätá, čo je to strašiť pocestných,“ chválil Ďuro svojho kamaráta, ktorý vyprášil už spomínanú stvoru rúčim papekom.
„Nevím, jak se mu samotnému podařilo se takhle uškrtit,“ říká Dita Bergmanová, která objevila Forsbergovo tělo, „krk měl celý rozškrábaný a ztuhlé prsty zaťaté v té šále.“
Prvý článok oznamoval, že susedný štát má vojská už pozdĺž celej hranice. Vraj vojenské cvičenie. To isto. Marko pokýval hlavou a odložil noviny. Teraz mal iné starosti. V jeho dome sa začali diať zvláštne veci.
Zavriem oči a prehltnem. Napne ma. Nie prvýkrát a som si istý, že ani posledný. Šedá mazľavá gebuzina mi skĺzava dolu krkom len ťažko. Korenie síce pomáha, ale aj tak to nie je bohviečo.
Lucifer tupo civel do stola, okolo ktorého ticho sedela celá partia. Boli v krčme, tej, veď ju poznáte, čo je hneď za bránou v druhom kruhu pekla. Nepoznáte? Veď sa s ňou zoznámite.
„Už to nevydržím!“ udrel päsťou do kamennej steny. „Je to už celá večnosť.“ „Hnev to ale nevyrieši,“ prehovoril som pokojne.
Usadil som sa na skalu a zadíval sa na mesto pod sebou. Onedlho padne noc a ja sa budem musieť vrátiť, ale chcem si tento výhľad vychutnať. Západy slnka nad Hawking City boli naozaj nádherné.
„Tak poďme, poďme, pomaranče do oranžovej, citróny do žltej a limetky do zelenej skrinky. Nech máte všetko poruke!“ naháňala nás šéfka aj dnes, ako každé ‚ráno‘ pred otvorením.
SC-0135KL0-TIL-DA medzi personálom familiárne nazývaná Klotilda avšak vo väčšine populácie prezývaná „vesmírna sliepka“ sa rozhliadala oknom na veliteľskom module vesmírnej lode, ktorá sa rútila prázdnotou.
Neustále ma prepadá škaredá predstava, ako stojí za mnou otec a mieri na mňa brokovnicou. Má pohľad, ktorým sa dotýka, sadá na kožu ako horúca para. Hnusný pocit.