Faraón Snofrev, božský Nebmaat, stál na vyblednutých doskách lode a pozoroval skazu. Syn boha Hora iba bezmocne zatínal dlane do pästí a odpoveďou na jeho tiché šeptanie modlitby bolo iba žeravé slnko a zrnká horúceho piesku, ktoré mu vmietol vietor do tváre. On, božský, čo postavil veľkolepú pyramis v Dášure, nedokázal zastaviť Veľkú rieku, ktorá sa vylievala z brehov a ničila všetko, čo jej prišlo do cesty
Stalo sa to takto: Ešte než som vkročil do kancelárie Digitálu, vedel som, čo ma bude čakať a čo ma neminie. S hlbokým nádychom tibetského mnícha som otvoril modré železné dvere a vošiel do miestnosti. „Už zase meškáš!“ zarevala šéfka 120-decibelovým tónom, ktorý drvil moje ušné bubienky (a vraj zamestnávateľ má poskytovať ochranné prostriedky pri práci – asi sa pôjdem sťažovať).
Vysvedčenia sú rozdané, na zadok nalátané, tí lepší si vyslúžili sladkosti či výbavu na prázdniny a tí, ktorí majú na to čas, sa už opaľujú pri vode alebo v lesných húštinách pátrajú po tajomstvách prírody. K všetkým tým očakávaniam pridávame aj my svoju trošku: Víťaza prvého kola súťaže amatérskych mikropoviedok žánru fantastiky – Ohnivé pero 2012. A verili by ste, že toto kolo bolo už jubile…
Ani sme sa nenazdali a ubehli štyri veľmi hektické mesiace, okrem iného naplnené aj súťažnými poviedkam na našom webe. Keďže čochvíľa sa mnohým začnú prázdniny či dovolenky, radi by sme im ešte predtým dali možnosť zhostiť sa príjemnej povinnosti rozhodnúť o prvom tohoročnom víťazovi Ohnivého pera.
Kde bolo tam bolo, žilo raz v chalúpke v údolí jedno dievčatko. Jeho rodičia každý boží deň odchádzali po brieždení do práce a vracali sa až neskoro večer. Dievčatko sa zatiaľ staralo o skromné rodinné hospodárstvo: zbieralo vajíčka, páslo húsky, dojilo kravičku.
Nechcel som aby to vyznelo ako výčitka, ale tento pán už nevyzeral byť jednou nohou v hrobe. Zdalo sa, že je pekne zabývaný vo svojej rakve a čaká len na to aby mu tam zapojili káblovku a on mohol v pohodlí čakať na svoj koniec pozeraním seriálov, ktoré skončili v dobe, keď som sa ja ešte batolil po parketách.
Kalendár
Chlapec kráčal po strede cesty. Na chodníku by mal pod nohami viac svetla, ale bál sa. Veril, že v húšti a za stromami naokolo sú skryté strašidlá a čakajú na to, kedy niekto prejde okolo. Potom vytiahnu pazúry a majú korisť doslova v hrsti. A v tesákoch. V jeho predstavách mala každá obluda papuľu plnú dlhých zubov ostrých ako nôž. Rozhrýzli by ho skôr, než by žmurkol. A tak radšej kráčal po ceste, tam, kde…
Nazývali ich Spáči, pretože boli slepí. Život trávili v tichu a temnote výmenou za jedlo a pohodlie, ktoré ponúkal palác. Na Omnii sa ľudia modlili, aby sa z ich detí stali Spáči, ale len podaktorým sa ušlo toto privilégium. Spáčov potrebovali kvôli Rude.
Rytier Guillaume nemal dobrý pocit, keď išiel na koni tým lesom. Nebolo to síce po prvý raz, čo meral cestu tým lesom, ale toho nepríjemného a zvieravého pocitu sa nezbavil nikdy. Zároveň si však uvedomoval, že iná cesta k hradu jeho vyvolenej nevedie.
Je nádherná bezveterná noc, hviezdy na oblohe prekrásne svietia ako tisíce malých lampášov, ba dokonca je vidno aj mesiac v plnej kráse, čiže v tvare luny. V meste, na prvý pohľad opustenom, svieti v jednej budove svetlo. Už v skorých hodinách uprostred tmy je v policajnej stanici čulo.
Kdesi uprostred tejto nedeľnej scenérie modlí sa zrelá pani, žiadna mladucha, no tobôž nie starucha. Má medené vlasy a vysoké čelo. Kľačí na fádnom vankúši v drevenej lavici, poškuľuje po svätých ilustráciách, no pod chvíľou nakúka vedľa seba.
Päť kôl výberu, ktorými museli prejsť, bolo ťažkých, drsných a ponižujúcich. Ale sponzor zaplatil svadbu a prežiť medové týždne pod dohľadom kamier s prísľubom, že dostanú domček aj finančnú odmenu, bude oproti tomu malina. Potkýnajúc sa pobral za hlúčikom kameramanov. „Ešte vydrž, pre divákov,“ zašepkala mu do ucha Erika, ktorej šaty museli na poslednú chvíľu prešívať o dve čísla smerom hore. Pohla…
Pán prezident, pán prezident?!“ Vysoký muž sa snažil predrať k hlave Spojených štátov amerických. Ochranka bez váhania zakročila. „Kto, do boha, ho sem vpustil?“ vrieskal policajný veliteľ Curry, zodpovedný za bezpečnosť prezidentského páru.
Predstavenie vrcholí. Saxofón chrlí čoraz vyššie tóny. Strácam sa v pestrej spleti zvukov. Nechávam sa unášať. Unikám z kaviarne plnej ľudí, ocitám sa na žiarivej dúhe a spúšťam sa po nej ako po vodopáde. Vietor mi prečesáva vlasy. Naberám rýchlosť. Letím rýchlejšie a rýchlejšie. Dúha mizne a ja namiesto rúk cítim krídla. Zamávam nimi raz, akoby opatrne, zamávam druhý raz, už silnejšie, a potom znova a …
Ešte detsky jemná ruka sa dotkla masívnej kovanej brány. Drsné dubové drevo ježiace sa železnými nitmi sa dalo takmer okamžite do pohybu. Lomoz parného stroja, ktorý za chovanicu železnej panej vykonal všetku prácu, z podzemia sídla počuť nebolo. Zasyčanie uvoľnenej pary vytvorilo vo vstupe na chvíľu hustú hmlu.
Sestry Evansové schádzali z poľa. „Chudery malé,“ povedal kazateľ. Jeho syn Joshua letmo prikývol. Chvíľu bol nútený počúvať podobenstvá o tom, ako Nebeský Otec nahrádza sirotám všetko, o čo ich život pripravil. Myseľ mu pritom nutkavo prepadávali spomienky na milovanie sa s jednou z nich, Lucy.
„Vaša excelencia, čím čím čím som si zaslúžil Váš hnev?“ koktal ochutnávač pri zviechaní sa zo zeme. Hľadel pritom priamo do tvárí dvom gerojom, ktorí ho pred chvíľou šmarili na zem pred stôl prezidenta ako vrece. Odhliadnúc od toho, že ho v hladomorni celú noc mlátili, držal sa dobre a pomaličky sa postavil.
Cestovanie časom ma fascinovalo už od dvanástich rokov. Príbehy od H. G. Wellsa, Isaaca Asimova či Philipa K. Dicka som mal v malíčku. Neskôr som si do zošita zapisoval aj svoje vlastné príbehy týkajúce sa tohto fenoménu. Moje amatérske diela som potom dával čítať spolužiakom, ale nedokázali ich oceniť tak ako ja. Zo šuplíka som vyhádzal všetko, len aby som ho našiel. Volám sa Mário Walters, ale vždy mi hovoria Mark…
„Dobrý deň, vážený cestujúci, kontrola cestovných lístkov.“ Jankovi sa rozbúšilo srdce ako čiernemu pasažierovi v kontorlovanom prostriedku MHD. Najhoršie na tom bolo, že prirovnanie presne vystihlo jeho situáciu. Bravčovinou porastený chlap začal legitimovať ostatných a krok za krokom sa blížil k jeho postu. Zo zadnej časti vozu počul ďalších nepriateľov.
Volám sa Aragorn Lakatoš a som sprostredkovateľ. Už odmalička. Začínal som ako väčšina košických detí. Kradnutím značkového alkoholu a parfémov.
„Chcem sa sťažovať!“ , vyprskol muž do telefónu. Jeho direktívny hlas nepripúšťal žiaden odpor, vedomý si svojho práva na sťažnosť za akýchkoľvek okolností či podmienok. A tentoraz ho hodlal uplatniť mierou vrchovatou. Aj keby mal celý deň bliakať do mobilu, urobí tak a musia ho vypočuť! Inak…, sa bude sťažovať! A poženie to vyššie, až k samotnému…
Svet bez mena horel. Armáda démonov útočila na skupinu bytostí vznášajúcich sa niekoľko metrov nad zemou. Boli zahalené v dlhých bielych plášťoch, kapucne im zahaľovali tváre. V rukách mali kosy. Pohybovali sa v pokojných oblúkoch a vyberali si miesto, kde sa zahryznú do nepriateľa. Hordy zavíjali šialenou nenávisťou. Toto bolo miesto konečného rozhodnutia. Zápas mocností Svetla a Temna sa začal.
Trrrr. Trrrrrr. Kdesi vpravo sa ozval ďateľ. Trrrrrrr. Vytrvalo vyklopkával. Trrrrrrrr. No inak bol les tichý a pokojný. „Stratili sme sa. Priznaj si to,“ zakvílila. „Nie nestratili. Viem presne kde sme,“ odvetil neisto.
Investigatívny novinár Nick Tomolson si preložil pravú nohu cez ľavú a s pôžitkom odchlipol z kávy. Sedeli v kaviarni La Plazze, bolo presne dvanásť hodín…čas na ktorom sa dohodli. Tešilo ho, že je Gulváč dochvíľny. Bol to dôležitý bod k predloženiu dokumentu, ktorý priniesol. Potreboval seriózneho a svedomitého človeka. Žiadne úzkoprofilové hráčske typy, ktoré to nikdy nedotiahnu ďalej, ako cez svoje malom…
Masívna stolička zavŕzgala bolesťou ako do nej dosadlo sadlovité telo. Nasledovalo ťažké odfukovanie a potoky potu sa začali vpíjať do poťahov. Na dnes mu stačilo, kolená sa mu triasli po neskutočnom zážitku, cítil sa ako vo sne. Zasyčanie vzduchu, vôňa koly, šesť ťažkých prehltnutí kde sladká tekutina ochladila telo, pobláznila chuťové receptory a dočasne zahasila smäd, spokojné AACH na vypustenie prebytočného…
Vločky vírili vzduchom akoby tancovali šteklivý kankán a kňaz Estor ich cez tesne upevnenú okenicu zaujato sledoval. Po chvíľke sa otočil a na čistom liturgickom rúchu si upravil fialovú štólu. „Tak ako Peter, si pripravený?“ venoval trochu vyzývavý, no viacmenej úzkostlivý pohľad svojmu pomocníkovi, mladému, čerstvo vysvätenému kňazovi.
Och, už zasa na mne sedí. Zviera prázdny pohár a zoširoka opisuje barmanovi obsah svojho najnovšieho filmového scenára. Takému sympatickému mladému mužovi sa dá rozprávať. Všetko. Na otvorenie duše nie je ani potrebné väčšie množstvo alkoholu, všetko ide akosi samo.
Ohňostroje dohasli, delobuchy dozneli, zablahoželali sme si všetko dobré, tí triezvejší si pripomenuli aj štátny sviatok a pesimisti začali strihať meter s 366 dielikmi roku 2012. K všetkým tým očakávaniam pridávame aj my svoju trošku: Víťaza druhého kola súťaže amatérskych mikropoviedok žánru fantastiky – Ohnivé pero 2011.
Prvé Ohnivé pero, projekt Mischa Jedináka, v ktorom sa predstavilo 80 mikropoviedok, bolo výnimočné. Aj keď ho Mischo po čase uzavrel, pero, čo chce písať, sa nedá hibernovať na veky. Nápady nemôžu vymrieť, nanajvýš sa im podarí na chvíľu ukryť, ako Sithovia v časoch Republiky. Dvakrát do roka na niekoľko mesiacov nastane č…
Jednému v ušiach stále znejú rolničky a po nociach kutá v skriniach a perináčoch, či sa tam neskrývajú vytúžené darčeky. Iný chodí z práce o deviatej večer (aby na vianočné darčeky zarobil) a s hrôzou sa podchvíľou pozerá do kalendára, lebo šanca darčeky aj nakúpiť sa s ubúdajúcim denným svetlom zmenšuje tiež. My si však ani jednu z týchto starostí nepripúšťame, pretože pred nami stojí úloha ove…