Zgruda mala dnes dobrú náladu. Nemohla síce tvrdiť isto, že vie, či je dnes, alebo už zajtra, ale vďaka systému, ktorý pred nejakou dobou vynašla, si konečne začala čas zaznamenávať. Vo vonkajšom okruhu s polovičným priemerom minutojednotky nechala kolovať jedno zo svojich ramien.
Hľadím na svoje ruky. Čierne od hliny, dolámané nechty. Po tele franforce z rubáša. Tiež od hliny. Obraz okolia dáva zmysel, spoznávam okraj starého cintorína. Jasné.
Redakcia denníka Fandom SK vyhlasuje 1. kolo súťaže mikropoviedok Ohnivé pero 2014. Poviedky je možné zasielať priebežne. Uzávierka súťaže je 26. mája 2014. Prvá poviedka tohto kola bude zverejnená 3. februára 2014.
Že sa Vianoce nezadržateľne blížia, nám pripomenul nielen minulovíkendový Fénixcon, ale aj fakt, že treba rozhodnúť o víťazovi druhého tohoročného kola súťaže fantastických mikropoviedok Ohnivé pero Q2 2013.
Ani si nepamätám, ako som sa ocitol v tomto svete. Proste som bol, to jediné som vedel v duchu zadefinovať. Žil som z noci a dennému svetlu som sa vyhýbal. Nie že by som nemal rád slnečné lúče, ale tma mi poskytovala úkryt pred dvojnohými dravcami.
Na začiatku bolo dievča obetované moru. Soľ jej premáčala obrvy. Triasla sa, keď stála na rahne, držiac sa iba jednou rukou. Takmer som ju presvedčil, aby sa vrátila na palubu.
Stredovek, niekde v strednej Európe Za stolom z neotesaného dreva sedia štyria ľudia na obyčajných drevených stoličkách.
Hrdina, vraveli. Tvoj brat je veľký bojovník a drakobijec. Musíš k nemu vzhliadať a vážiť si ho. Ach, vzdychali ostatné dievčatá, aké ty máš šťastie!
Dvere chaty sa otvorili bez vyzvania, do vnútra vošiel statný chlap s plnofúzom a šedivejúcimi vlasmi. Spoza príchodzieho sa nám cez otvorené dvere prihovorili slnko, veselo osvetľujúce štíty veľhôr.
„Berto, ale ty si si istý, že tú raketú nájdeme…“ Malý mužíček, asi štyridsiatnik v pridlhých nohaviciach a gigantickom obnosenom svetri, prepásaný kúskom povrazu, bez predných zubov a s rukami ako uhlie, odhodlane stúpal úvraťou starého jedľového lesa.
Bola to zvláštna osoba. S bujnou fantáziou. Okrem iného sa rada rozprávala so strojmi; s kávovarom, automatom na sladkosti, kalkulačkou, čímkoľvek.
Zobudila sa, pretože ju niečo vyrušilo. Niečo sa muselo zmeniť. Naozaj tu býva taká tma? No vtedy jej to došlo. Lampa za oknom, ktorá im úž desať rokov bezočivo svieti v noci do izby, sa pravdepodobne pokazila.
Jednooký Janko bol rád, že na tú perníkovú chalúpku naďabil. Prechádzal sa lesom, pískal si, bujakal, keď tu zrazu oblohou zalomcoval úder ako hrom.
Korene spoločnosti Simsala Ltd. siahali pravdepodobne k izraelskému Mossadu, ale CIA ani MI6 si neboli isté. Oficiálne bola registrovaná na Cypre a všeobecne známe boli len jej obchodné aktivity. Firma, ktorá sa zaoberala vývojom pokročilých technológií, otvorila svoje Oko času v Mekke.
Kalendár
Náhodný závan vzduchu k nemu doniesol pach koristi, rozoznal ženský pot, lacnú voňavku a nervozitu. Mimovoľne roztiahol nozdry, miloval túto vôňu. Vôňu honu na človeka, aj po toľkých rokoch ho ešte stále dokázala vzrušiť. Obzrel sa, tieň na protiľahlej strane ulice, rozostretý padajúcim súmrakom, prikývol.
Milenka bezmocne hľadí na poštovú schránku a cíti, že sa čochvíľa buď rozplače, alebo zbesnie. Jej život sa zúžil na pociťovanie neznesiteľnej úzkosti a na čakanie pošty, ktorá nikdy nepríde. Keby jej niekto v tejto chvíli povedal, že láska je nádherný povznášajúci cit, do čertovej matere ho pošle…
Mama opäť zašívala plyšového leva. Bol to Alex, chlapcov najväčší hrdina, ale hlava mu už na krku dobre nesedela. Nebolo sa čomu čudovať, po poslednom súboji v detskej izbe bol malý Peťo rád, že to vôbec prežil.
Neviem kde som a čo tu hľadám. Neviem aký je dnes deň a kto je vládcom tejto (ktorej?) krajiny. Neviem ani len kto som ja.
„Mysli!“ Bytosť kričala do ťaživej hmly naokolo. „Tak mysli!“ znela, akoby na rozkaz, jediná zúfala myšlienka, no i ju takmer okamžite pohltil hustý ťaživý opar. Bojovala proti narastajúcemu strachu a snažila sa byť tým kým je a kým byť má.
Pohľad do očí prvého žabopsa, ktorého som videl, si budem pamätať do smrti. Nebude to trvať dlho, aj keď sa snažia ako vedia. Bolo to ako dnes.
Malý psík, konkrétne kokeršpaniel, naňho zízal spoza riedkych mreží úložného boxu. Potkanoidy mávali v obľube hlavne psie mäso, čo bolo ešte stále predmetom skúmaní a búrlivých vedeckých, či laboratórnych diskusií. Podobné záležitosti ho však nezaujímali.
Kolísavým pohybom som sa postavil na špičky a znova klesol späť na päty, ktoré o seba jemne narazili. Ozvalo sa tiché ťuknutie dokonale naleštenej kože mojich čiernych pod kolená siahajúcich čižiem.
Nebom otriasala zúrivá búrka. Koruny stromov sa vo vetre vlnili ako nekonečné zelené more. Bezmocné listy rastlín sa odtŕhali od svojho večného domova a nechali sa unášať do šírej diaľky sivej oblohy.
Vo dverách sa objavila tmavá postava, tvár mala orámovanú kapucňou. „Boh s tebou,“ pozdravila. Sediaci si mlčky premeral nezvaného hosťa svojim božským okom.
Andrew Grant pracoval pre korporáciu Monsanto. Kedysi. Začal pred dvadsiatimi rokmi (keď nič nenaznačovalo, že to raz bude najmocnejšia korporácia planéty) a skončil pred necelými dvoma hodinami. Pred polhodinou len tak-tak ušiel pred nájomným vrahom.
Bolestivo som sa preberal z desivého sna. Nad hlavou mi lietali čierne vesmírne lode. Ich trupy pripomínali otvorené hrudné koše s trčiacimi rebrami. Z trysiek v zadnej časti niečo vypúšťali. Vyzeralo to ako čierna hmla.
Cesta od přívozu nahoru do kopce byla asi to nejhorší, co Matěj v životě zažil. Nohy vázly, vak na zádech se zdál být těžší a těžší s každým krokem. Možná ještě před týdnem se těšil, před pěti dny v něm hlodal červ pochybností, včera se trochu bál, ale jakmile před čtvrt hodinou vykročil na správnou stranu řeky, posedl ho děs.
Fantastická štvorka tu už bola, a tak nastal čas predstaviť vám Fantastickú 55-ku. V tomto prípade však nejde o superhrdinský tím typu Avengers, ale o projekt vydavateľstva Hydra, na ktorom sa podieľali spisovatelia a ilustrátori zo Slovenska, Čiech a Moravy.
Niekedy zabíjajú pre opojný pocit moci nad ľudským životom, uvažovala nadporučíčka Kertészová, zatiaľ čo ju nohy viedli naprieč mestským parkom. Bolo krátko po šiestej večer, z novembrovej oblohy sa rýchlo vytrácal jas a vedno s nastupujúcim šerom začala hmla vystrkovať svoje krútiace sa biele jazyky.