Lev, ten majestátny kus zvieraťa s húževnatou hlavou. S riedkou bradou, šedým zákalom a hrivou plavou. Mocný kráľ, čo z posledného mlel a z očí zívala mu sama zubatá, ten obrátiac hlavu a s čašou zo zlata, pripil si na život prítomných, v očakávaní časov výkonných.
Zacapila som zažltnutú učebnicu nemčiny so znechuteným výrazom na tvári. Na čo mi kedy bude vedieť ako sa povie po nemecky andulka? Ale to je teraz jedno. Vstala som zo stoličky, hnevajúc sa sama na seba pri predstave, že zajtra na nemčine určite pohorím.
Môj príbeh je vskutku jednoduchý. Je veľmi pôsobivý, impozantný, je plný mágie, lásky, dobra a šťastného konca. Vlastne, nie je. Rád by som vám ho vyrozprával od začiatku, ale ani sám neviem ani ako, či kedy začal.
Nad Novým Mexikem se přehnaly záhady jak tropická bouře Euálie nad bermudským trojúhelníkem. Ale tahle byla ze všech největší a začala se nechutnými nadávkami ve výšce šesti set kilometrů nad zemským povrchem
Ležal som na lôžku v miestnosti do ktorej neprenikal slnečný svit. Bolesť hlavy bola neznesiteľná. Spomenúť si na posledné minúty, hodiny a dni boli nemožné. Nepamätal som si ani svoje meno.
Tha sa postavila pred kráľovnú. Toto bolo miesto, kde odvšadiaľ a všade prúdili myšlienky v ohromnej koncentrácii. ´Očista neprebieha podľa plánu. Škodcovia majú proti postreku protilátku. Záhradníci sa teraz hádajú, ako ďalej.´
Slnko sa pomaly predieralo na skaly a vťahovalo ospalú kolóniu do nového dňa. Zopár starších jedincov sa tmolilo po okraji kamenného zrázu, zatiaľ čo prevažne mladšie ročníky sa ešte len nemotorne naťahovalo za teplými lúčmi.
Ten pocit, keď vás odnášajú do polorozpadnutej budovy Jednoty, ktorá bola desaťročia opustená uprostred mesta, tak to je na nezaplatenie…smrad, všade špina a to nehovorím o okolí, ale o tých, ktorí ma niesli sem. Jeden z nich (boli traja) sa na mňa pozrel prudko chtivo, ja som ale dávno vedela, o čo im pôjde…
Kalendár
Počerný chlapík lomcoval dverami, kým si nevšimol, že na nich bliká biele tlačidlo. Otvorila mu ich žena, ktorá vychádzala von. Prešmykol sa popri nej, no zastavili ho ďalšie dvere. Teraz bol už ale múdrejší. Počkal, až sa červené tlačidlo zmení na zelené.
Zase stanovačka. Bŕŕ… Už nie som decko, nebaví ma to. Prídu len haranti tatkových kamošov, to nie sú moji rovesníci. Tejto akcii som sa však nevyhla, ocino si ma poistil, nové rajtky sú nové rajtky. Čo už, tatka mám rada, zaťala som zuby, vzala knihu a povedala si, že ten víkend prežijem.
Čo píšeš?“ „E-mail!“ odpovedám zakrývajúc si ľavačkou krvácajúcu ranu v oblasti hrudníka. ŤUKY…ŤUK…ŤUK…ŤUK…ŤUK…ŤUKY!
Jsem sám v bytě. V noci. Ve tmě. Do očí mě pálí zář obrazovky. Píšu povídku. Progresivní chujovinu, jak by řekl můj spolubydlící. Je o spisovateli, co také píše povídku. Sám v bytě. V noci. Ve tmě. Je to horor. Hlavně proto, že se mi krátí čas do uzávěrky.
Vždycky jsem si dával záležet na tom, aby se moje zelená pokožka oslnivě leskla správně zvoleným druhem slizu. Jedině tak se mohu vyjímat v neurozeném davu, jehož matné odstíny podobných barev svědčily o podřízenosti. Ostatně jsem přece nejmocnějším panovníkem tisícileté vodní říše, a jako takový mám na to nezpochybnitelné právo.
„Kam to vlastne letíme, drahá?“ spýtal sa otecko Emzák znudene. Vo svojej emzácky nudnej a ťažkej emzáckej práci dostal po emzácky dlhom čase dovolenku a chcel vedieť, kde ju strávi.
Napriek tomu, že májová noc bola pokojná a príjemne teplá, Zoe nemohla oka zažmúriť. Akoby niečo viselo vo vzduchu, akoby sa okolo domu plazil tichý, nenápadný prísľub niečoho veľkého, čoho čas mal už skoro nadísť.
Edward utekal tmavým coloradským lesom a ledva lapal po dychu. Bol rýchlejší a silnejší než ktorýkoľvek človek, ale táto celonočná naháňačka už začínala byť nad jeho sily. Nešlo len o toho prekliateho Westona, ale aj o bandu červenokožcov, ktorých si najal na tento lov.
Ale ba, dietky smietky, vraj chcete počuť rozprávku? Nuž dobre teda, keď tak naliehate, veď som tu nový, čo by som pre vás neurobil. Posaďte sa do polkruhu a nastražte svoje neumyté ušká, nech vám môžem rozpovedať napínavý pseudohistorický príbeh s prímesou lacnej erotiky a nekompromisnej brutality…
V dobách, kdy bylo všechno ještě tak, jak má, a kontinuum se vyvíjelo přímým směrem, se odkudsi zjevil rušivý záblesk. Do harmonického vztahu dvou singulárně jednotných elementů osud dupnul a posedl jednoho z nich jiným prvotním účelem, s nímž měl své vlastní plány.
Zgruda mala dnes dobrú náladu. Nemohla síce tvrdiť isto, že vie, či je dnes, alebo už zajtra, ale vďaka systému, ktorý pred nejakou dobou vynašla, si konečne začala čas zaznamenávať. Vo vonkajšom okruhu s polovičným priemerom minutojednotky nechala kolovať jedno zo svojich ramien.
Hľadím na svoje ruky. Čierne od hliny, dolámané nechty. Po tele franforce z rubáša. Tiež od hliny. Obraz okolia dáva zmysel, spoznávam okraj starého cintorína. Jasné.
Redakcia denníka Fandom SK vyhlasuje 1. kolo súťaže mikropoviedok Ohnivé pero 2014. Poviedky je možné zasielať priebežne. Uzávierka súťaže je 26. mája 2014. Prvá poviedka tohto kola bude zverejnená 3. februára 2014.
Že sa Vianoce nezadržateľne blížia, nám pripomenul nielen minulovíkendový Fénixcon, ale aj fakt, že treba rozhodnúť o víťazovi druhého tohoročného kola súťaže fantastických mikropoviedok Ohnivé pero Q2 2013.
Ani si nepamätám, ako som sa ocitol v tomto svete. Proste som bol, to jediné som vedel v duchu zadefinovať. Žil som z noci a dennému svetlu som sa vyhýbal. Nie že by som nemal rád slnečné lúče, ale tma mi poskytovala úkryt pred dvojnohými dravcami.
Na začiatku bolo dievča obetované moru. Soľ jej premáčala obrvy. Triasla sa, keď stála na rahne, držiac sa iba jednou rukou. Takmer som ju presvedčil, aby sa vrátila na palubu.
Stredovek, niekde v strednej Európe Za stolom z neotesaného dreva sedia štyria ľudia na obyčajných drevených stoličkách.
Hrdina, vraveli. Tvoj brat je veľký bojovník a drakobijec. Musíš k nemu vzhliadať a vážiť si ho. Ach, vzdychali ostatné dievčatá, aké ty máš šťastie!
Dvere chaty sa otvorili bez vyzvania, do vnútra vošiel statný chlap s plnofúzom a šedivejúcimi vlasmi. Spoza príchodzieho sa nám cez otvorené dvere prihovorili slnko, veselo osvetľujúce štíty veľhôr.
„Berto, ale ty si si istý, že tú raketú nájdeme…“ Malý mužíček, asi štyridsiatnik v pridlhých nohaviciach a gigantickom obnosenom svetri, prepásaný kúskom povrazu, bez predných zubov a s rukami ako uhlie, odhodlane stúpal úvraťou starého jedľového lesa.
Bola to zvláštna osoba. S bujnou fantáziou. Okrem iného sa rada rozprávala so strojmi; s kávovarom, automatom na sladkosti, kalkulačkou, čímkoľvek.