Myšlienka vytvoriť tento elektronický zborník z poviedok, ktoré by inak možno nikdy neprenikli na verejnosť, sa mi od začiatku páčila.
Len päť porotcov čítalo všetkých 71 poviedok tohto ročníka a každý z nich si medzi nimi našiel zaujímavé kúsky. Do finále ani do papierového zborníka sa pochopiteľne všetky nezmestia.
Keď som mal dvanásť, odfaklilo mi štyri prsty. Rozmliaždila ich skriňa, pod ktorou otec ukrýval obálku so slušnou finančnou hotovosťou. Potreboval som vtedy peniaze na školu a bolo nutné siahnuť na rezervy. Otec sa preto zaprel plecom, aby ťažkú dubovú konštrukciu mierne podvihol. Nemohol tušiť, že sa mu o chvíľu vyšmykne a spôsobí mi pálčivú bolesť Vopchal som prsty ľavej ruky (okrem palca) pod drevený okraj. Chvíľu som tam šmátral v očakávaní, že sa dotknem hľadaného predmetu. Namiesto toho ma však zaplavila nečakaná vlna ukrutnej bolesti, ktorá sa zo spodných prstových článkov prevalila do celej končatiny, až konečne oznámila príslušnému mozgovému centru, že by sa patrilo skríknuť. Otcovi sa teda vyšmykla skriňa a zadlávila mi prsty.
Do kartónovej krabice padla minca a z veže chrámu sa ozvali údery obrovského zvonu. Dievča ani nezdvihlo hlavu, aby videlo svojho chlebodarcu. Prichádzali stále tí istí, každý večer alebo len občas, podľa toho ako bolo napísané. Aspoň nepršalo – na poslednej strane bolo len šero a hmla a odvtedy sa toho veľa nezmenilo. O tomto meste sa už nepísalo. Autori zmizli a ľudia prestali žiť…
Dnes je ten deň – dnes dokáže sebe aj iným, že tiež dokáže zvádzať krásne dievčatá. Vyjde z ulity a porazí nesmelosť, ktorá ho trápi roky. Mal dosť vysedávania osamote pred počítačom. Nudili ho už virtuálne flirty na internete. Trápila ho skutočnosť, že čas tak rýchlo uteká a on ešte nevie aké to je.
Pochodoval ráznym krokom hlavnou ulicou mesta. V mysli mu pulzovala iba jediná myšlienka – Podarí sa! Musí sa podariť! – akoby chcel prehlušiť strach; obavu, že nezávisle od toho, čo spraví, aj tak je odsúdený k porážke. Od šestnástich rokov schovával vo svojom rachitickom tele strašného pesimistu, ktorého bolo nutné čo najskôr skrotiť. Dnes je ten deň!
„Ja som ho našiel! Je moje!“ Miron bežal dopredu, no pozeral sa dozadu. Ako malé decko…
„Našli sme ho spolu. Miron! Sleduj, kam stúpaš!!“
Neskoro. Teniska priam na mieru zapadla pod koreň vyrastajúci zo zeme a zastavila rozbehnuté telo asymetrickým, neelegantným spôsobom.
Namea kráčala po púšti. Horúce slnko jej svietilo na chrbát, po spánkoch jej stekali kropaje potu a nohy sa jej od únavy zabárali do rozpáleného piesku. Napriek tomu stále napredovala, sledovala plytké šľapaje v piesku – jedinú stopu, ktorú za sebou zanechával Mitah.
Kedysi bol jej najlepší priateľ. Kedysi bol najbližší človek akého mala. Kedysi pre ňu znamenal všetko. Teraz sa jej to kedysi zdalo celou večnosťou, aj keď neubehol ani týždeň, odkedy sa to zmenilo.
„Každý si myslí, že život cestovateľa je o cestovaní,“ zahlásil do lodného denníka a zapálil si cigaretu. Práve vletel do Slnečnej sústavy; o pár minút by mal pristáť na planéte Zem.
Cestoval sám. Odjakživa. A tak si zvykol zaznamenávať svoje myšlienky. Keď hovoril nahlas, mal pocit, že nie je celkom sám, že je s ním aj tichá ozvena hlasu. Pri troche fantázie a chľastu sa mu občas zdalo, že ten hlas ani nepatrí jemu. A niekedy, keď z temných kútov duše vyliezali tiene, chápal skutočný dôvod svojho počínania. Chcel nechať po sebe stopu. Aspoň zvukový záznam, keď raz jeho loď stroskotá opustená na povrchu nejakej planéty.
Sedela na malej posteli v tenkej bielej nočnej košeli a kŕčovito si objímala kolená s perinou pritiahnutou pod oči. Pod jasnomodré, panickou hrôzou zväčšené oči, ktoré hľadeli na jeden jediný bod za veľkým oknom. Hľadela do tmy a pozorovala niečo, čo videla len ona, ale predsa to existovalo. Rovnako ako vzduch, ktorý dýchame, ale nevidíme. Čakalo to za oknom. Čakalo na ňu.
So svetom to v 21. storočí išlo dolu z kopca: pohlavné choroby, psychické poruchy, ischias. Cholesterol. Zločiny, vraždy, teror, vojny. Jadrové zbrane si však veľmoci šetrili, aby sa mali pri rokovaniach za zatvorenými dverami čím oháňať. Najčastejšie skloňovaným slovom sa stala SMRŤ: Umrel, skonal, zabilo ho…
Medzi pocitmi sa – paralelne so smrťou – najviac rozšírilo UTRPENIE. A to ľudstvo odjakživa zle znášalo. Preto museli povolaní prísť na spásonosnú myšlienku. No a keďže smrti sa zbaviť nedá, treba sa aspoň pokúsiť zmierniť to utrpenie, povedali si.
Marbhova poznámka na úvod: Dixi má dvanásť rokov a poviedku si sama ilustrovala.
Kdesi ďaleko žil jeden mlynár. Mal krásnu dcéru. Jej meno bolo Vevierunka. Drobný nosík jej zdobila zlatá náušnica. Svalnaté rameno zdobila červená lebka a na odhalenom pupku mala vytetovaného svojho maznáčika, milovaného škrečka Zabijáka. Tento vypĺznutý škrečok bol známy aj ako „Zabiják všetkého, čo sa hýbe“. Vevierunka bola to isté len vo väčšom a krajšom.
Začalo to docela nevinně, jak už se tak člověku přicházívá. Jednoho krásného dne si vyjel můj prapraprapraprapraprapra… předek na hon. Neskolil však dvanácteráka, nechytil kance za uši ani si nepřinesl trofej medvědích pracek. Do svého hradu to vzal tryskem přes přilehlé vesnice se záhadným svitkem pergamenu, který našel na lesní mýtině. Protože však tehdy v Zemi včel číst uměl málokdo, neuměl svitek rozluštit, navíc to bylo latinsky. Přizval si na to luštění učeného mnicha. Když ten mu přeložil vzkaz do společné řeči, můj předek padl tváří k zemi.
Ani to veľmi nebolelo a sme na konci historického zvukového záznamu. Ak ste boli pozorní, viete, že dnes si môžete vypočuť básne. Presnejšie Haiku.
S Haiku som sa prvý raz stretol v petržalskom literárnom klube Generácia, kde bol hosťom Daniel Hevier. Haiku je japonská básnická forma, ktorá má veľmi presné pravidlá: tri strofy, prvá má päť slabík, druhá sedem, tretia znova päť. Nadšený novými poznatkami som pár haiku na posedenie vychrlil. Odvtedy nič. Ale moje pokusy zostali aspoň dočasne zvečnené na zvukovej nahrávke.
A tentoraz na nôtu náladovú – pripájam aj autorský komentár: „Je to jeden zo suboru dvanastich pribehov podla kalendara z Coligny, kde mal kazdy mesiac nazov podla svojej podstaty. Delenie medzi dva nam zname mesiace suvisi s ratanim casu v keltskom svete, na dva novy a jeden spln.“
Ještě jsem nikdy nedržel v rukou tak studené prsty jako jsou ty tvé Danielo. Vím, že teď se vracíš. A místo? Nevím. Nevíme o tvé cestě nic a odkud tě k nám přines čáp je tajemství. Slyšíš Danielo?
Tentoraz trochu na eko nôtu, dávajte si, prosím, pozor, čo jete.
Rastiem. Už mám cez tri metre. Vraj geneticky upravené potraviny nemajú vplyv na človeka. Ale ja stále rastiem.
Stále rastiem. Žiadal som o zmenu stravy. Povedali mi, že pri mojej výške je to nemožné, a tak ďalej konzumujem geneticky upravenú stravu.
Dnešný vstup by som nazval čierny humor z minulosti. Nielen kvôli obzvlášť nápaditej dikcii môjho mladšieho ja na historickej nahrávke, ale najmä vďaka pochmúrnej téme.
Možno si poviete, že dnes, kedy správy so skutočnou informačnou hodnotou nahradili v médiách priamymi prenosmi zo štúdia smrť, už človeka nemožno len tak vystrašiť. Ale zamysleli ste sa niekedy nad tým, na čo všetko treba myslieť povedzme pri obyčajnom pohrebe? Alebo aké úskalia môžu na človeka číhať, keď sa smrť stane výnosným biznisom? Teda brrr. Alebo chichi?
Tento týždeň je to trochu mäsitejšie a krvavejšie, ale milovníci zdravej výživy proti tatárskym biftekom v princípe nie sú, nemusíte sa preto (až tak) obávať.
Muži vytiahli obušky a začali nimi počítať,
či mám na mieste všetkých dvadsaťštyri rebier.
„Prestaňte,“ ziapal som, „to šteklí!“
Obe chodiace reklamy na anabolické steroidy sa zháčili. Potom, aby si overili
výsledok svojich výpočtov, spravili skúšku správnosti. Rebrá boli
všetky, len už nie celkom na svojich miestach.
Šieste pokračovanie zvukovej nahrávky nejestvujúcej knihy s názvom Robotómia obsahuje opäť básne. Dohromady jedenásť.
Tentoraz možno smelo hovoriť takmer o ľúbostnej poetike, keby sa to len na poslednú chvíľu vždy niekam nezvrtlo. Ale nezvŕta to s nami občas aj v živote? Keď sme si súhlasne prikývli, môžeme pokračovať.
Ďalšia zo súťažných poviedok, tentoraz akomak pikantnejšia :)
Sedela pri bare a popíjala červené víno. Pekná blondína s veľkými očami a hlbokým, plným výstrihom. Na tvári mala zamyslený výraz a bola sama. Objednal som si dva deci bieleho a nenápadne sa blížil k nej. Obával som sa, ako zvládnem úvod. Prečítal som za hrsť článkov v takzvaných ženských časopisoch, ktoré sestra nechávala na záchode, no v každom druhom bol opačný názor na to, či oslovenie cudzím mužom ženy popudzuje alebo im lichotí. Prekliaty lifestyle.
Koho zaujímajú úvodné výlevy autora k týmto dochovaným historickým zvukovým záznamom, nech zdvihne ruku. Výborne, Jedinák, tak sa teda vylejem aj dnes.
Ktosi raz povedal, že televízia je žuvačka pre oči. Dnešná poviedka je Chewing gum pre uši. Našťastie je krátka, takže chuť nestihne vyprchať. Priestorovo je však o to veľkorysejšia – Zem je jej priúzka, ambiciózne vstupuje až hen do vesmíru.
Nečakaná, ale aktuálna a preto hneď zverejnená poviedka. Či skôr beletrizovaná reportáž z Istroconu a Comics Salónu 2008.
„Na koľko dní to bude?“ pýta sa mladý muž
na recepcii. Nikto mu ešte nepomáha, je vo vestibule sám. Je priskoro.
Mladíkovi kľucká hlava, na prišelca ani poriadne nevidí, otázku položila
miecha vytrénovaná piatkovým náporom návštevníkov conu.
„Jeden deň bude ÚPLNE stačiť,“ padnú do haly slová ako dážď za
krk.
Organizátor sa strhne. Pozrie nahor a strach mu zovrie hrdlo…
Tak toto je prvá z poviedok súťaže Ohnivé pero, nech sa páči.
Potil som sa na celom tele. Toto leto bolo neznesiteľne horúce, bolo ako roztavené peklo. Nepamätám si, kedy naposledy bolo tak dusno. V miestnosti zaznievala známa melódia, výškové akordy zanikali v basových tónoch. Bol podvečer a v diaľke som počul hrmenie, ktoré vypĺňalo pauzy medzi skladbami. Hra na klavíri ma upokojovala. Svetlo z lampy len chabo osvetľovalo obývačku, jeho lúč sa lámal pred dverami, za ktorými panovala tma. Nemám rád večery, lebo sú dlhé, lebo bývam sám a jedinú spoločnosť mi robí hudba, alebo televízor. Bolo mi tak smutno. Smútok ma uspal.
Streda je čudný deň. Týždeň sa ako-tak rozbehol, ale piatok je ešte stále za viditeľným horizontom. Človek sa ocitá v imaginárnom bode prelomu, balansuje, kyvká sa dopredu, vzápätí sa desí, že spadne späť dozadu – smerom k pondelku. Vrátiť sa v čase našťastie nemôže. Iba ak pri počúvaní päť rokov starej zvukovej nahrávky.
Historický zvukový záznam číslo 3; rok vzniku: 2003; názov poviedky: Pocta Sandmanovi.
Ak ste sa niekedy obtreli o brakové umenie maskujúce sa pomenovaním komiks, pravdepodobne ste sa stretli so sériou Sandman a zistili, že pojem brak odrazu horkne na jazyku. V prípade, že ste sa nestretli, odporúčam (desiatimi z desiatich mischov). Náš dobre známy fantasta Neil Gaiman ukázal, že vie, a plejáda vynikajúcich kresličov, obťahovačov, farbičov – plus jeden legendárny písmenkár – pomohli.
Druhý diel historického zvukového záznamu obsahuje desať krátkych textov, z nedostatku lepšieho pomenovania nazvaných básne. Skôr ako sa v panike vrhnete k najbližšiemu únikovému východu, upozorňujem, že rýmy som vložil iba do jednej.
Fyzické cestovanie do minulosti je zatiaľ vyhradené len pre nemnohých pred verejnosťou a bulvárnou tlačou dobre utajovaných jedincov – a o podrobnostiach jednotlivých výprav (spoločenské hry dinosaurov, Pytagorova symfónia, Kopernikov pokus privyrábať si predajom citrusov, atď.) musíme mlčať. Čitatelia Fantázie OnLine majú však jedinečnú možnosť do minulosti sa aspoň započúvať.
Minuloročný Istrocon bol dobrý, ale čosi mu predsa len chýbalo. Literárny workshop. Záverečné vyhlasovanie výsledkov súťaže o poviedku Istroconu zanechalo v mnohých zúčastnených pocit zatrpknutosti. Je viacero vecí, ktoré začínajúci autori nemajú radi, ale jednu doslova nenávidia. Keď kritici predhadzujú publiku vágne poznámky o nízkej kvalite a „začiatočníckych chybách“ bez toho, že by ich konkretizovali. Odsúdia, ale neposkytnú autorovi nápovedu, z ktorej sa dá poučiť. Vyhlasovanie výsledkov nie je vhodnou príležitosťou na objasňovanie a diskusie.
Preto je tu náš megaprojekt literárneho workshopu na Istrocone 2008!
Exkluzívne pre čitateľov portálu Fantázia online prinášame poviedku z novej zbierky Nie ste vy náhodou ten slávny pán Rafin? od Miroslava Šusteka. Hlavný hrdina, neohrozený dobrodruh a záhadológ pán Rafin a jeho verný asistent pán Pluš si v nej spolu s dvojicou svojráznych súkromných detektívov zmerajú sily s obávaným neviditeľným mužom.
Tak ešte raz: Ahojte!
Ohnivé pero je síce minulosťou, no ešte mi v počítači zostala poviedka od Miša Spádu.
Záverečná!!!
80 Ohnivých pier. 80 krátkych poviedok. 34 autorov (z toho 9 sympatických dám). 5 piatkov trinásteho. Haiku.
Ahojte!
Mali ste už pocit, že ste niekto iný? Že v skutočnosti patríte úplne inam, že vás držia v nevedomosti?
Pekný deň!
Je dobrá rada nad zlato? Nie je radno zamyslieť sa, či je vôbec dobrá?
Ahojte!
Dnešná moja poviedka nemá nijaký zaujímavý dej, nijaké nečakané zvraty, nijaké prepracované postavy.
Čaute!
Miloš Ferko sa na chvíľu presunul zo sveta osternov, aby pre zmenu zničil svet. Našťastie iba trojrozmerný.
No čaute!
Cítite sa dnes dostatočne sladkí?
Ahojte!
Čítali ste už niekedy akčnú poviedku o varení? Ak áno, pripíšte si jeden bod a prečítajte si ďalšiu.
Zdravím!
Tretia poviedka Branislava Majerníka v Ohnivom pere je výnimočne dlhšia, ako je zvykom, no deliť ju na dve časti by bolo barbarstvom.
Ahojte!
Martin Lochman bol prvý zástupca českých spisovateľov v Ohnivom pere. No a dnešná poviedka je v tejto rubrike už jeho štvrtá.
Čaute!
Hlučne a bezostyšne, vítam vás dnes ja so svojím dielkom.
Guten tag,
Vitajte vo svete osternov Miloša Ferka.
Čaute!
Beatles a sci-fi… ide to vôbec dohromady? Každý, kto videl skvelý animovaný film Žltá ponorka, teraz musí vykríknuť, že ide. Ale ide to aj inak.
Ahojte!
Každý správny chlap – džentlmen považuje ženy za nežné stvorenia, ktoré treba chrániť pred nástrahami zlého sveta, ovládaného surovou silou mužov. Ale je to naozaj tak? Nie je to iba ďalší ženský úskok, ktorý nás má uchlácholiť? Neťahajú nitky tohto sveta v skutočnosti ony?
Zdravím vás!
Po piatku trinásteho sa treba poriadne uvoľniť a odreagovať.
Príjemný koniec týždňa!
Keďže máme piatok trinásteho, patrí sa dodržiavať tradíciu a pridať poviedku naviac.
Ahojte!
Ohnivé pero má tento pondelok tvrdú konkurenciu. Vodu.
Pekný deň!
Rysavá jalovica sa vracia. Najskôr nás strašila na hodinách literatúry, a teraz je tu zas – v Ohnivom pere.
Ahojte!
Kto by to bol povedal, že Ďuro Červenák sa nám do Ohnivého pera jedného dňa vráti!
Ahojte!
Ak mávate aj v pondelok dobrú náladu, ďalej radšej nečítajte.
Ahojte!
Že fantastická literatúra nie je zďaleka iba doménou chlapov a chlapcov, už dávno netreba dokazovať. Potvrdil to aj ostatný ročník Ceny Fantázie, v ktorého finále sa na piatich miestach ocitli štyri dámy. Medzi nimi bola aj Soňa Lantajová.
Zdravstvujte, druzjá!
Prečo tá pseudoruština? Je to taká malá príprava na prostredie, do ktorého vás v dnešnej mikropoviedke vezme Branislav Šiftár.
Všetko najlepšie k pondelku!
Pracujete? Komu by sa chcelo! Sú však aj takí…