Science fiction a fantasy časopis Fantázia: poviedky, recenzie, reportáže, správy
sci-fi, fantasy a horor
Diplomatické řešení
Dřevěná palice ještě jednou dopadla a dubový pilíř si toho sotva všiml.
„Prozatím padla! Oběd!“ zahlaholil jsem, otřel si pot z čela a začal se opatrně brodit ke břehu.
Trochu sa pochopiť
Tackavo urobil dva kroky. Dozadu – dopredu, na tom nezáležalo, chcel sa len presvedčiť, že sa ešte dokáže hýbať. Zastenal. Studené kvapky dažďa mu stekali po obnaženej hrudi, snažili sa spláchnuť krv vytekajúcu spod šiesteho rebra. Chladili, tíšili, ale bolesť bola aj tak neznesiteľná.
Klasy
Deň prvý
- Ešte si to môžeš rozmyslieť.
- Nechcem si to rozmyslieť. Je to správne. Poďme, vykroč do poľa.
- Učiteľ môj, mám strach.
- A z čoho? Si najodvážnejší z mojich žiakov. Preto som si ťa aj vybral.
- Bojím sa tých ľudí na ceste. Pozerajú sa na nás.
- Sú to iba ľudia. Si stokrát silnejší než oni.
Konzervy
Jediné, čo som sa naučil za tých tridsať rokov života s rodičmi, bolo otvárať konzervy. Musím ale priznať, že som to vo svojom ďalšom živote každodenne využíval. Aj v ten deň, keď som sa zobudil po ťažkom sne unavenejší, ako som si líhal predchádzajúci večer. Na raňajky som si otvoril konzervu ananásu. Nemal som na ananás chuť, no keďže som predtým nebol dva týždne nakupovať, nič iné som v chladničke nenašiel. Chystal som sa práve ponoriť vidličku do presladenej masy, ktorá mi mala pripomínať chutné ovocie, keď niekto energicky zabúchal na dvere môjho nie dávno získaného bytu. Cestou ku dverám som v zrkadle uvidel svoj obraz. Nevyzeral som práve najlepšie. Otváral som dvere. Vôbec by ma neprekvapilo, keby môj výzor návštevníka vydesil. On tam však stál absolútne pokojne, s milým úsmevom na tvári. Vyšúchané nohavice, špinavá košeľa a strapaté vlasy dokazovali, aspoň tak som si to vtedy myslel, jeho nízky pôvod.
Pred večerou
Človek je náchylný napísať pred koncom list. Dodržím túto nepísanú zásadu života. Píšem.
Oči
Fandom poetry Remixed
I.
Cítiš? žiaria. žiara tela ticho dožaruje ty však cítiš: Tvoje Tvoje je to ticho. vzlietneš nad to ticho Otvoríš oči na zničených stromoch. Slzy kropia vyschnuté pne na zničených dotknuté. už len jediný dar Tvoje je to ticho:
Zvonce hrajú melódiu smrti, umieráčik svieti na cestu.
Denník dobrodruha
11. Stromopad
…Posol ma zastihol na ceste z Hornej Mláky, keď som po úmornom dni zaslúžene odpočíval pod vysokým stromom. Mal som smolu a ľahol som na mravenisko, no o takéto maličkosti sa nikdy nestarám a tak mi mravce aspoň trochu spestrili jednotvárny život potulného hrdinu. Zbadal som ho ešte v dialke, tú jeho krikľavo červenú čiapočku a hneď som vedel, koľko bije. Znovu ma niekto povoláva do akcie a to aj napriek tomu, že som všade úpenlivo prosil, aby to už nikdy nerobili. Smola ma teda dohonila.
C3:označené
„Oba ciele boli eliminované na mieste. Keďže tretí označený sa vyhol smrti, eliminoval som ho v Ósake. Moja časť dohody je tým splnená.“
O túžbach
Chcela by som ťa potrhať, tak ako knihu. Potom ťa znova pozliepať a čítať v tichu.
Chcela by som ťa milovať, veď tak sa to robí. Pri tom sa k tebe milo mať, spievať ťa na dve doby. A na jeseň vždy zabúdať, že nie si do zásoby.
Ži a nenechaj žiť!
Bežím chodbami Labyrintu už dobrých dvadsať minút. Svaly mi tuhnú a v hrudnom koši mám rozpálený kotol. Nie som žiaden športovec. Z telesnej námahy a práce sa mi vždy zdvíhal žalúdok. Ale čo narobíte, keď vám na päty šliape banda Lovcov.
Sem-tam mi okolo hlavy preletí kus ocele a zarinčí o stenu. Neobzerám sa. V slabom svetle pochodní by som svojich prenasledovateľov aj tak ledva videl. Zato ich počujem. A hlasnejšie ako je mi milé.
Ahoj, láska!
Píšem Ti už aspoň milión krát a viem, že odpoveď nikdy nedostanem, ale ja stále dúfam, že raz sa to skončí a ja Ťa opäť uvidím. Predstavujem si, že všetko bude tak ako predtým, predtým ako sa to stalo. Píšem Ti aj keď veľmi dobre viem, že list nikdy nedostaneš, ale v mojej mysli ho dostaneš a preto sa teším ako ho budeš čítať a moje uši zachytia tvoj prekrásny smiech. Ja viem, myslíš si, že som blázon a možno máš aj pravdu, ale na druhej strane povedz mi Ty by si sa nezbláznila od toľkej samoty ? Odkedy som sám neustále myslím na teba, vlastne na nás dvoch ako sa milujeme, ako sa smejeme, ako plačeme a všetky tie veci čo sa normálne robia a výsledkom všetkého je šťastie oboch. Áno pochopil som to aj ja, hoci pred niekoľkými rokmi by som sa tomu vysmial, ale teraz viem o čom to vlastne je.
Cena života
„… vrhol do boja všetky zvyšné zálohy a nakoniec sa nám podarilo trhlinu v našich radoch zaceliť,“ dokončil vojak a odmlčal sa, aby nabral dych. Bol to vysoký, kostnatý, asi štyridsaťročný veterán. Jeho inak celkom peknú tvár hyzdila hlboká jazva, ktorá sa mu tiahla krížom cez tvár od čela k pravému lícu a pretínala čiernou páskou prekrytú očnú jamku. Muž bol odetý v zelenočiernej uniforme mestskej gardy, cez ktorú mal prehodený hnedý plášť. Jeho spoločníkom bol mladý, sotva dvadsaťročný vojak.
Básnik
Oheň, plamene pália nebo. Výkrik stratený, pohltený dymom. Nik ho nezačuje. Pomoc vietor neprivanie. Nosí len obete na plamenný oltár. Vysýcha život, prehráva súboj, Goliáš víťazí.
Dar ticha
Záhrada, stromy, hory, lesy, dar prírody, dar života. Cítiš aspoň trocha lásky? Dary vôkol teba žiaria. Žiara tela ďakujúc vzdáva hold, ty však nevidíš, necítiš.
Krásne zlo
„Choďte preč! Prečo nič nevravíte? Ste ako mŕtvy! Všetci ste ako mŕtvy!“
Noname
Zvonky hrajú melódiu smrti, umieráčik svieti na cestu pútnikom. Svet sa zmenil, život zmizol. Anjeli padli, pravda nevíťazí. Porazeným mĺkva hymna ostala, spáleniská, mŕtvoly cestu ukazujú. Hmla vypĺňa božie cesty, choroby rozosievajú svoje deti. Čas nežehná porazeným.
Často robené chyby
Začínajúci autori, tvorcovia poviedok (a občas aj románov) zvyknú robiť chyby. Niektorí sa zameriavajú na vlastné, unikátne, no spravidla ide o chyby, ktoré sa opakujú – generáciu za za generáciou ašpirujúcich spisovateľov. Preto hádam nezaškodí, keď si niektoré z tých najčastejších pripomenieme. A začneme s…
Archa
„Karya!“ vykríkol Simon zdesene pri pohľade na dievča, ktorého dlhé čierne vlasy boli zmáčané krvou jej najlepšej priateľky. Dvere kajuty sa rozleteli vo výbuchu zeleného svetla. Zelená, jeho najobľúbenejšia farba – ale to bolo dávno – teraz zelenú nenávidel. Každý zelený záblesk prinášal strach a smrť. Nebol čas na spomienky, zdrapil uplakanú Karyu za košeľu a odsotil ju od mŕtvoly: „Zalez dozadu!“
Zbadali ma...
Zbadali ma. Jediné čo ma v tej chvíli napadlo, bolo vytiahnúť pištoľ a začať strieľať. Nechcel som, ale jednoducho som párkrát vystrelil a bežal som preč. Počul som len stony a výkriky.
Balada o drakovi
„Nechceš ma, lebo mám šupinatú tvár!“ drak si afektovane utrel slzu.
Nehoda
Jack sedel v anatomicky tvarovanom kresle a bezducho hľadel na obrazovky pred sebou. Niektoré z nich boli tmavé a na niektorých sa zase striedali údaje veľkou rýchlosťou. Jack si však ani jedno ani druhé neuvedomoval, len tak tam sedel s pohľadom upretým niekam v dial. Keby sa mu jemne nedvíhal hrudník, človek by si mohol myslieť, že je mŕtvy. Jack však mŕtvy nebol.
O medenom hadovi
Mŕtvoly
„Život je utrpenie a tvoj ním bude tiež,“ oznámila mi neznáma postava. Potom mi oprela o čelo revolver a potiahla kohútik. Samozrejme, že som zomrel.
Listy Pančuchového lupiča
Iba vďaka náhode sa mnohokrát dozvieme o ľudských príbehoch. Príbeh lásky Pančuchového lupiča a jeho vyvolenej Júlie by určite skončil v ohni, alebo ako súčasť budúceho záchodového papiera. Lenže náhoda chcela, aby sa tak nestalo. Staré zažltnuté papiere už putovali do ohňa, na ktorom vnúčik pálil pozostalosť po svojej starej mame, keď ho zaujala erotická aura, sálajúca z kopy. Tá ho donútila do nich nahliadnuť, prečítať ich a nakoniec odovzdať všetko, čo nepohltil oheň, nášmu ústavu pre výskum chovania ľudskej opice. Snáď sa z toho zachovalo všetko.
Medardova deka
Obloha bola šedá. Vlastne celý ten kus oblohy, ktorý bol vidieť. Skalnaté steny vytvárali veľký kotol, ktorý akoby jeho obrí majiteľ prikryl namiesto pokrievky veľkým šedým oblakom. Dno kotla, takmer rovné, sa iba mierne zvažovalo na jednu stranu. Takmer stredom kotla lenivo pretekala riečka, ktorá na jednej strane kotla vytekala spomedzi skál a na opačnej strane sa medzi skalami strácala. Uprostred kotla na brehu riečky ležal muž.
Osvetľovač ...žije medzi nami
MM: Ďalšia dráma na našich stránkach – stáva sa z nás pomaly divadelný krúčok :) M: dramatis personae: asistentka. herec. herečka. károly. muž. osvetľovač. režisér. žena.
Guličky
Sedem ľudí, malá miestnosť a nezvyklé ticho. Všetci mali na tvári zvláštny výraz. Z toho málovravného výrazu sa toho veľa vyčítať nedalo, azda iba to, že sa báli každej nadchádzajúcej chvíli, akoby všetci čakali na smrť, akoby si priali zastaviť čas alebo aspoň byť odtiaľto čo najďalej. Miestnosť bola tmavá, iba z vrchu slabo osvetlená úzkym lúčom svetla a tváre prítomných akoby sa chceli tomuto svetlu vyhnúť. Zrazu sa otvorili dvere, do miestnosti vstúpil muž v tmavom obleku a s malým strieborným kufríkom, ktorý pevne držal v pravej ruke.
Správny smer
V jedno mierne upršané popoludnie som sa vybral na prechádzku. So svojim psom sme vyšli za mesto, aby sme sa popozerali po hubách. Ľudia to tu volajú Suchý vrch a rastú tu nádherné kuriatka. Teda ak viete, kde ich hľadať.
Temný rituál
Shirnokh-el-Nikran vytiahol drevený kôl zo srdca svojho nepriateľa a telo mladšieho upíra sa rozpadlo na prach. Zodvihol svoj vak, ktorý pred bojom zhodil na zem a pokračoval v ceste.
Kaučukový žralok Divadelná hra
Jozef: Mali sme tu uz niekoľko poviedok, toto je prvá divadelná hra. Posúďte sami. Autor: Kaučukového žraloka som napísal ako súčasť akcie sci-fi klubov Vartacon 2000. Tam sme ho jeden podvečer aj odohrali a aj keď nám to úplne nevyšlo (pre okolnosti, ktoré radšej nechcem komentovať), myslím že je to celkom vydarený kúsok pre ochotníkov alebo tých, ktorí chcú svoje okolie pobaviť.
Keby Star Trek používal Windows Horor
Viete, čo by sa stalo, keby na Enterprise používali Windows? Neviete? Tak sa pozrite, čo sa stalo, keď Picardovu loď napadli Romulánske bojové lode…
75B Pravú lásku nezastavíš!
Poznámka MM: Aj keď sa vám to nebude zdať ako sf, je to sf. Hlavný hrdina je totiž mŕtvy :) Ale o tom až v ďalších poviedkach… Robo: Borman za to, že svojej kolegyni Gwendolíne kúpil podprsenku pod stromček, mohol len čiastočne. Niekoľko dní predtým ho totiž Gwendolína oslovila.
Terminátor 3 Deň sčítania
Báseň o tom, čo bolo po tom… Verte, že Deň zúčtovania nebol proti tomuto ničím :)
Ach, tá láska nebeská...
V podstate je to jedno, či si tu, alebo nie… Akosi mi už tvoja prítomnosť nič nehovorí. Naozaj je mi fuk, či tu si…
Tma na kraji galaxie
Marbh: Túto poviedku zverejňujem v rámci workshopu – pozrite sa na ňu, okomentujte. Autor: Príbeh ako tento nie je spojený s časovým údajom. Pre vás sa už môhol stať. Tuto pre slečnu snáď ešte nie a… áno, tam vzadu sa hlási jedna entita. Presne tak. Je možné, že v čase interpretácie môže niekto z vás porovnávať, či mám pravdu. Ale prosím, keby ste nerušili. V období, ktoré vám premietnem sa rasa, zvaná ľudia, rozrástla nie na ostatné planéty v solárnom systéme, ale na ostatné systémy.
Rýchlejšie, rýchlejšie!
Mohlo by sa zdať, že na to, aby bola poviedka dobrá, musí byť rýchla a stručná. Mala by vraj odrážať náš štýl života, ktorý je stále rýchlejší (e-mail, mobilný telefón, poznávací zájazd do Ríma na dva dni :). No nie je to tak, každý text musí mať „svoje“ tempo. Záleží totiž od toho, čo vlastne chceme príbehom povedať…
Hviezdy v tráve
Chlapec zovrel kameň pevnejšie a pomaly, s rozvahou si preťal žily v zápästí. Tmavá krv zašpinila ostrú hranu kremeňa, skĺzla po dlani k prstom a potom dolu, do trávy.
Posol smrti
Som člen špeciálnej jednotky HP (hard punch). Narodil som sa v roku 2150. V roku 2160 prežila Zem veľkú krízu. Okrem toho, že prišiel nový prezident nadnárodnej spoločnosti Kobra, stratila táto spoločnosť aj posledného "normálneho " Agenta.
Opičia labka
Tulák Blucherer bol človek dobrodružnej povahy. Svoje spoločenské postavenie považoval za nutné zlo, lebo už dávno uznal, že svoju povaha nemôže zmeniť. Nebol ani tak fatalistom – skôr si myslel, ba bol presvedčený o tom, že človek sa márne pechorí, tak či onak ho na konci čaká starká zubatá.
Lacný dom
Toto je prvá z poviedok Miroslava Šusteka, autora hororového cyklu o pánovi Rafinovi. Vzhľadom na to, že nás všetkých táto osobnosť zaujala (mňa určite), poviedka nám pekne rozšíri obzory. A v prípade záujmu budú nasledovať ďalšie. Nuž teda, hor sa do lacného domu…
Výprava na čierneho draka
Milujem likvidovanie literárnych talentov! :) Občas sa mi nejaký ten workshop pritrafí a inak tomu nebolo ani na Pegascone 2000, kde som spolu s Hyenom (tiež Marek Eliáš, ale počúva aj na haf!) dostal do ruky novú poviedku nádejného autora fantasy, Stana Ivana (mohli ste sa s ním stretnúť vo fanzine Logrus). A poviem vám, už dávno som sa na slovenskej poviedke takto nepobavil…
Kráľovská hra Fantasy?
Táto poviedka sa v mojom drese zúčastnila Ceny Gustáva Reussa 2000. Kým si však jej kolegyňa vybojovala druhé miesto, táto „chuderka“ neuspela. Porotcovia vedia prečo, ja možno tiež – no poviedka sa mi aj tak páči. Pozrite sa s ňou do dávnych čias, keď…
Kristián
V našom byte strašilo, a na to sme si už zvykli. Pravda, netušila som, že to robí Kristián.
Desatoro autora poviedky Smrť nude!
Poznámka: Peter Pišťanek, autor niekoľkých románov a šéfredaktor internetového denníka inZine je podľa mňa tou najlepšou osobou, ktorá sa môže vyjadrovať k tomu, ako sa píše poviedka (resp. dobrá poviedka). Aj vzhľadom na skutočnosť, že je predsedom poroty súťaže Eurotel Poviedka 2001. No ďalej mu už do reči skákať nebudem, nasleduje jeho desatoro prikázaní pre ašpirujúceho autora poviedok…
Stvorenie Pravda je... krutá?
Tak, toto je moja prvá poviedka. Napísal som ju dávno, v roku 1992, ale ňou sa de facto začala moja cesta k písaniu. Poviedka sa umiestnila vo finále Ceny Gustáva Reussa '93, z dnešného pohľadu to však nie je „terno“ – ak porovnám kvalitu poviedok v súťaži vtedy a teraz. Aj keď sa to nezdá, slovenská fantastika urobila za tých desať rokov pekný krok dopredu. Malý krok pre ľudstvo, no veľký krok pre mňa, ak to môžem tak drzo povedať :) Poviedku posúďte sami, nie je dlhá…
Dítě překvapení
Povídka vypráví o zaklínači Vesemirovi, který na své cestě světem potká velkou lásku. Vypráví o ději před povídkami Andrzeje Sapkowského.
Gotická chodba Memento mori
Odpoludnie, dlhá chodba, na konci dvere. Kráčam k abatiši. Môj habit novicky sa pomaly prehrieva v teple dňa. Svetlo a tri dni strávené v kobke chodbu prejasnili.
Agnes Potkaniar si píska
Drobný, ani riedky ani hustý dážď, vytrvalo sa lejúci z jednotvárnej sivej oblohy Pavlíkovi podľa jeho vlastného tvrdenia spôsoboval depresiu. Bezvládna mŕtvola na dlažbe by mu na nálade nepridala. Obzvlášť, keď bola jeho.