Science fiction a fantasy časopis Fantázia: poviedky, recenzie, reportáže, správy

Matka

Tí dvaja mu boli neustále v pätách.

Krátke, čiernymi tieňmi pofŕkané tváre, malé čuchové orgány, a bezodné oči, obkolesené vejárom stareckých vrások.

Netypické, kolísavé pohyby a divná reč.

Víťaz Ohnivého pera Q2 2010

Rok si štrngol s rokom, naši čitatelia si štrngli so svojimi blízkymi, známymi a náhodnými okoloidúcimi a my, ako sme sľúbili, prinášame výsledky z druhého kola súťaže amatérskych literárnych mikropoviedok žánru fantastiky roku 2010.

Ohnivé pero Q2 2010 – hlasovanie

Vianoce sa nezadržateľne blížia a na www.fantazia.sk sa čitateľom predstavili posledné poviedky druhého kola súťaže Ohnivé pero v roku 2010. Nastal čas hlasovať o tom, kto bude víťazom.

Čenkovej deti

Od kmeňa stromu sa odlepila štíhla postava v plášti dlhom až po zem. V temnote pod kapucňou sa rozhorelo drobné svetielko nasledované za okamih kúdolom vyfúknutého dymu.

„Všetko v poriadku,“ zaševelila Hanka hlasom, pri ktorom sa staršiemu bratovi podlomili kolená.

Láska k Rogerovi

Sedela a čakala. Už to mohlo byť pekných pár minút, no nevadilo jej to. Oplatí sa čakať, on vždy vedel ,ako na ňu, no aj napriek tomu bol samozrejme jedinečný. Takých je dnes málo, pomyslela si. Tých rozumných a uvážlivých. Odhryzla si z kakaovej sušienky a pozrela na hodinky. Meškal presne 15 minút. Nevadí. Asi je opäť nedochvíľny, ale jeho rozumnosť kompenzuje všetko.

Čím budem

Priznám sa, nemyslel som si, že sa vyberiem do sveta takýto mladý. Ale nesťažujem sa, som celkom rád. Byť pripútaný ku kúsku rodnej zeme ma už otravovalo. Čaká ma predsa Život. Život s veľkým Ž.

Posadnutosť

Dočasný úkryt mu poskytoval čiastočný pocit bezpečia, ale bolo to falošné bezpečie, Ryan to vedel.

Netušil koľko minút prešlo odkedy sa tu skryl, ale zrazu začul zvuky, pri ktorých mu naskakovali zimomriavky.

Kroky. Našiel ho. Znova!

Co našel Robot

Konečne unavený Erk dovalil poslední kámen na místo. Nikdo by teď nehádal, že před nimi je vchod do jeskyně. Na chvíli se posadili, aby pomyslně uzavřeli tuto etapu.

Deň, keď nás navštívil Baltazár

Minulý rok nás pri Štedrej večeri naša štvorročná Lucka prekvapila otázkou, prečo ešte nikto nevidel Ježiška ako nosí darčeky. Sedela pokojne, v ruke držala lyžičku a s nenapodobiteľným detským úsmevom na mňa ticho hľadela, čakajúc na odpoveď.

Dávidov žalm

Opustenou ulicou sa zakrádala polnoc. Kandelábre ovíjala hmlou a chodníky menila na zrkadlá hustým mrholením. Vietor stíchol a zaliezol do temných kútov, kvapky sa z oblohy spúšťali kolmo ako struny na bábkach v divadle.

Noc v meste

Z útrob podzemia sa linulo zelenkasté svetlo. V tesnom závese ho nasledovalo strašidelné jačanie a „tuc-tuc“ automatického bubeníka. Pri dverách stál plešatý chlap s plecami ako berlínsky múr. Párkrát som sa nadýchol, aby som upokojil rozbúšené srdce. Otrčil som holohlavcovi zápästie označené pečiatkou a vkročil som dnu.

A naveky v zlom

Veronica stála v temnej uličke a fajčila cigaretu. Už piatu počas polhodiny. Bola neuveriteľne nahnevaná. Dnes ju ani cigarety neupokojili. Mala chuť do niekoho si udrieť alebo ho rovno zabiť! Niekedy nedokázala ovládať svoj hnev. Rozčúlene cigaretu hodila na zem a špičkou čižmy ju zahasila.

Bob Weston neodpočíva v pokoji

Bob veľa inteligencie nepobral a mladosti sa pretĺkal ako to len išlo, a väčšinou práve na tej úplne nesprávnej strane zákona. Lovil zločincov a prepadával vlaky. Hľadal zlato a strieľal Číňanov, čo utiekli od stavby pacifickej železnice. Hnal kravy a kradol kravy. Strieľal živých aj nemŕtvych, červených, hnedých aj bielych. Pri tom všetkom si dával pozor, aby starostlivo splatil všetky dlhy, hlavne tie krvavé.

Tenhle rok je nějakej divnej

Procházel jsem se po zasněžené krajině, když pak se stalo něco, co mi vyrazilo dech. Kolem mě totiž proletělo prase a za ním hned dalších pět. Zběsile mávaly křídly a hnaly se severním směrem.

Na mobilu jsem vytočil číslo mého kamaráda Sergeje, prasopsychologa.

Zkus mi ublížit...

Před velkým zrcadlem stála nahá žena. Zírala na svůj odraz nechápavě, nevěřícně, s uslzenýma očima. Zkoumala svou tvář, prsa i boky stále dokola skrz pavučiny prasklin ve skle, které byly dílem času i její nenávisti a zloby.

Ako to len ľudia robia

Huňaté klbko ALDine zahrievalo predlaktia. Bolo neuveriteľne krehučké, prsty sa jej zabárali do mäkkej srsti, cítila aj jemnú kožu, z ktorej chlpatý kožúšok vyrastal. Hneď pod ním sa ohýbali tenké kostičky, vedela, že musí byť veľmi opatrná, brneli jej z toho pozitróny.

Hladná balada

Sedeli na tých schodoch a rozprávali sa o vílach a mačkách. Nad hlavami im visela noc, len tváre im oblizovalo slabé svetlo tých malých – veľkých ohnivých gúľ. Bolo vcelku chladno. A bolo im aj veselo, aj smutno. Všetko bolo všetko a nič dokopy. Bol to iný časopriestor. Vlastný svet. Čarovnejší, zakázaný a jedovatý, ale predsa úžasný. A dôvodov na úsmev či na plač bolo neúrekom.

Fragment celku

Myslím, že každý chce k niečomu patriť. Byť súčasťou čohosi, čo je väčšie ako on sám. Ja nie som žiadnou výnimkou. Hľadal som odpovede. Chcel som vedieť prečo sa svet točí, prečo na ňom som a čo je mojim poslaním. No sám som na to prísť nevedel. A tak som sa k nim pridal.

Vynález storočia

Bol krásny slnečný deň v malebnej dedinke učupenej pod Jelšovým vŕškom. V dobe, keď svetelný kotúč ešte nedosiahol svoj najvyšší bod na oblohe, si cestu pomedzi domčeky razilo útle chlapča.

Zastalo pred jedným z nich. O jeho stenu sa opieral opitý chlap.

„Zašik idzeš za tym vymyšelnikom?“ opýtal sa chlapca.

O pôvode prísloví

Laszlo a Béla, dvaja upíri maďarského pôvodu, druhýkrát narodení v najtemnejšom období temného stredoveku , sa tej noci ako zvyčajne vybrali na lov. Na večeru sa mala podávať korpulentná mlynárova dcéra a Laszlovi, ktorého sužoval ukrutný hlad, sa už počas letu nad vidieckou krajinou, zaliatou mesačným svitom zbiehali slinky.

Bratislavský upír

Kvapky studeného dažďa dopadali na mramorovú dlažbu, spájali sa do malých potokov a spoločnými silami odtekali do zhrdzavených kanálových odtokov. Do temnej stoky pod ulicami Bratislavy. V kombinácii so silným vetrom a pokročilou nočnou hodinou boli dôvodom prečo bolo Námestie Mieru pusté a mŕtve. Skoro pusté, presne uprostred námestia stál muž. Dlhá čierny kabát, prešívané kapsáče a na doraz uviazané ťažké kanady. Ruky mal schované vo vreckách, golier kabáta zdvihnutý a na dokonale oholenú hlavu mu agresívne bubnovali kvapky dažďa.

Pomsta

… a tu hla sa nám otvára so Slovenčinou nová postať činnosti, na ktorej si teraz ako muž, ako znaťel života, ako pracuvaťel prísni zastaneš. Mnoho od Ťeba úfa mladí život Sloveňskí, i pracujme teda, ňech pozná dačo i znašej usilovnosťi i ňech požehnáva dakedi prácu, uzrieknuťja a zrozumeňja sa naše. Ak sme dobre vivolili, Boh nám bude pomáhať !

Ľudovít sa poškriabal v brade opakom pera a myseľ mu naplnil obraz Jozefa Miloslava.

Posledné krkavčie pierko

Predvianočná fujavica ustala skôr, než zvony modranského rímskokatolíckeho kostola odbili tretiu hodinu. Vietor rozohnal ťažké mračná, kloniace sa slnko zalialo lúčmi náprotivné fasády domov a tie ožiarili Ľudevítovu izbicu. Hlavou mu preletelo, že sa vari na zajtrajšiu poľovačku predsa len vyčasí a on bude môcť oprášiť pušku zavesenú v kúte. Aspoň sa vytrhne z kolobehu otupného života, vystrie chrbát ohnutý mesiace nad prácou.

Aletheia

Bola hlboká jesenná noc. Vonku lietali listy a s trávou pred domom sa pohrávala neviditeľná ruka. V temnom dome bolo rozsvietené len jedno jediné okno. Plápolajúci plameň zo svietnikov ožaroval miestnosť jemným svetlom. Dom sa zdal byť opustený. Všetko naznačovalo to, že sa deje niečo hrôzostrašné.

Bzzzzzzzzzz

Pomaly som vykráčal hore schodmi až do mojej izby a zvalil sa na posteľ. V ruke držím mobil a rozmýšľam na koľkú si mám nastaviť budík, no namiesto toho ho nakoniec len jediným stisnutím vypnem. Ráno predsa nemusím nikam vstávať, nech sa telo zobudí samo.

Ajťák

Vždy sa dobre pobavím, keď vidím udivené pohľady ľudí, trpiacich vierou vo všetko, čo sa niekde šuchne. Svoj život som začal naozaj ako každý iný – počatím a narodením. Nie, na to si nepamätám. Som síce génius, ale blázon len v medziach normy. To, že moje dospievanie ovplyvnil nástup AjTý, nemôžem poprieť. Ale že by som niekedy bol prototypom ajťáka?

Na chvíľu sa zastaviť

„Takú spokojnosť som veru necítil už roky.

Vymyslieť ako zabiť starú Cíbikovú sa nepodarí každý deň. Rozumejte, tak aby sa na to neprišlo.“

Pán Príbik sa v domácom odeve pohodlne usadil do hojdacieho kresla.

„Dokonalý zločin? O to tu ide?“

Čierne dni Mošova

Albert obzeral listinu zo všetkých strán. Závet samotárskeho ujca sa mu zdal ešte podivnejší, než spôsob, ktorým zišiel zo sveta. Predovšetkým, ujec umrel pred dvoma dňami, to bol tretí június. Teda keď toto spisoval, už iste plánoval to, čo neskôr vykonal.

A potom sú tu tie podmienky.

Bod zlomu

Obliehané mesto sa zvíjalo v posledných záchvevoch efektívnej obrany. Čierny dym dvíhajúci sa nad ním bol zmesou smradu spečených mŕtvol, smoly, slamy a všetkého horľavého. Obrancovia v skutočnosti nemali proti metodickému prístupu cechu ani najmenšiu šancu .

Súzvuk ľavého oka

Na poličke, mierne zafŕkanej prachom, tróni handrová bábika. Ľavé oko jej chýba a z brucha naplneného molitanom sa rozlieva potkaní moč. Marcela ju tam nechala, v neporušenom stave, na pamiatku svojej dcéry, Alenky.

Modré hĺbky

„Vieš, čo pánbožko povedal? Nesmieme sa prezradiť kým oni nedospejú!“

Pobozkala ho ešte raz.

„Choď, moje zlaté dieťa. Raz sa stretneme.“

Magický záchranár

Vošiel som dnu. Po tom trojhodinovom státí a čumení na dvere mi to prišlo ako celkom dobrý nápad. Byt bol prázdny, čo ma neprekvapilo. Čokoľvek predo mnou prešlo cez tie dvere, muselo vyvolávať solídne nutkanie opustiť byt, bytovku, či celé mesto, do ktorého sa dostalo. Už len pre tie pazúriská, ktoré nechali svoj podpis na vonkajšej strane dverí.

Škola mága

Moje meno je Arlea a študujem mágiu už asi polovicu svojho inak dlhého života. Dlhý pre ľudí, krátky pre nesmrteľných. Pre niekoho som dieťa, pre iných som starena. Pohľad na vek je dvojaký. Presne tak ako na mágiu.

Keď sa vojak vráti...

Niekde v srdci Európy. Na konci horúceho leta v päťdesiatom šiestom, dva roky po porážke ríšskej orlice. V časoch obnovy. V nepokojných časoch, keď sa tanky s červenou hviezdou odmietli vrátiť z dobytých pozícií.

Malý most k srdcu planét

Pamätám sa, ako si skúmal, ktoré jedlo mi bude chutiť. Bol som slabý od plaču, aj od toho, čo so mnou robili Bojovníci a lekári, keď ma našli. Priniesol si mi niečo riedke. Smrdelo to po drevených pilinách a aj to tak chutilo, navyše to pálilo ako oheň. Stál si nado mnou, čudoval si sa, prečo sa prehýnam v páse a zvraciam. A možno si bol naschvál taký nechápavý, pretože príkorie ma prinútilo rýchlejšie spolupracovať.

Chavvah

„Aj mor už raz bol,” ozvalo sa pred ňou.

Zdvihla hlavu. Stál tam, brnkal na struny gitary.

„Epidémií bolo viac než dosť,” povedala.

„Aj vtedy sme sa stretli, len v opačnom garde.”

„Hlúposť,” odvetila jednoznačne.

Súťaž Ohnivé pero pokračuje!

Tohoročné druhé kolo súťaže amatérskych mikropoviedok Ohnivé pero štartuje už v septembri! Dokončite svoje krátke ale nádejné superdielka, ktoré tematicky spadajú do žánra fantastiky, dajte ich skontrolovať svojim učiteľkám a nepriateľom, opravte si chyby a pošlite na našu adresu.

Uspávanka klanu N’Dorov

Nad tajgou sa preháňal prvý tohtoročný ľadový vietor. Fičal pomedzi kosti opustených bojových strojov a vyhrával na nich piesne o pominuteľnosti ľudských vecí. N’Dora, ukrytá v závetrí masívnej oceľovej dosky, dojedla poslednú brusnicu a nevdojak sa opäť dala do spevu. Riekanky, útržky balád, alebo aj modlitby, ktoré už dávno nedokázala myslieť úprimne… Potrebovala počuť hocičo iné, než tie vytrvalé clivé tóny. Nesmie sa zblázniť. Veď raz ju možno príde niekto zachrániť.

Zamatové oči

Nemastené pánty zavŕzgali a Líza vyšla z domu. Zabočila vpravo, prešla pomedzi Časpakovým a Lepicovie domom, cez geto neľudí na Veľký trh. Usmievala sa na trpaslíkov otvárajúcich dielne, zdravila sa s hobitmi vítajúcimi nový deň prvou fajkou. Mala rada letné rána. Pravda, pred troma mesiacmi chodievala okľukou okolo Zamknutej bašty, ale odkedy mladých vojakov, čo strážili odsúdencov, na príkaz kapitána Endolbiho poslali vystriedať jednotku kdesi na západnej hranici, nebol dôvod znášať hnev panej, ktorej sa ranné nákupy zdali pridlhé. Boli.

Tamagoči

Zdvihla oči od žehlenia a pozrela na chlapca. Stál vo dverách a smutne sa na ňu díval. „Je zdochnutý,“ potriasol hračkou, ktorú držal v ruke. Pocítila nával nevôle a nevídanú chuť agresívne odseknúť A teraz čo mám robiť, dať mu umelé dýchanie, alebo vystrojiť pohreb?, ale prehltla to.

Horalka

„Môj život… bol krásny… vďaka vám,“ zašepkal starý muž. Po líci zjazvenom mnohými súbojmi sa mu skotúľala slza. Sadla som si k nemu na lôžko a pohladila ho po zvráskavenej tvári.

„Nikdy na vás nezabudnem, vy môj posmešník.“

Držala som ho za ruku, kým jeho unavený život celkom nevyhasol.

Lístok na cestu niekam

„Cviknite si lístok, prosím,” štíhla červenovláska ma vytrhla zo zamyslenia. Netrpezlivo podupkávala, nohy v erárnych mamutovkách. „Alebo vystúpte. Idea sa vám minula…”

Útek do normálneho sveta

Noc bola teplá dokonca aj na máj a voňala čímsi – no, ťažko povedať. Lanard bol mestský človek a také veci ho zvyčajne nezaujímali. Možno niekde niečo rozkvitá a vôňa sa záhadnou hrou vzdušných prúdov dostala nad chodník pred inak slušným podnikom Jarmila. A ktovie, možno len vymáhači výpalného už konečne vyhodili do vzduchu tú parfumériu, aby si nikto nemyslel, že by sa znížili k planým hrozbám.

Samov príbeh

Samuel Kupetz si to hasil do roboty. Výraz „hasil” je v podstate zidealizovaným opisom toho, čo robil. Už dlhší čas nebol vo forme a dnes to z nejakého dôvodu zvlášť nepríjemne pociťoval. Roky pochybnej životosprávy sa ozývali. Na začiatku Poštovej ulice musel dokonca zastať, aby chytil dych.

Príbeh zo škôlky

Betuška sa chystala poumývať si ruky. Nerada zostávala v umyvárni sama, ale džavot ostatných detí prenikajúci cez stenu ju aspoň trocha upokojoval. Vyhrnula si rukávy, nech si ich zasa nenamočí až po lakte a otvorila kohútik. Strčila rúčky pod vodu, no tá bola príliš studená, aby sa v nej oplatilo pľačkať. Otriasla sa.

Polčas dejín

Prosebne ku mne zdvihol hlavičku so zvädnutými tykadlami, jednou z nožičiek v zúfalom hmyzom geste ukázal na svoj chrbát, prevalil sa nabok a definitívne znehybnel. Opatrne som ho vzal medzi palec a ukazovák a druhou rukou som si z krku stiahol Kľúč.

Haiku na stredu 14.

A je tu posledné kolo Haiku na stredu. Dnes číha na čitateľov táto otázka: Ako sa volá mestečko, kde sa odohráva väčšina deja audiovizuálneho diela, ktorého sa dnešné haiku týka? Čítajte a hádajte!

Pod mrakmi

Z hibernácie sa nás neprebrala štvrtina. Naivne som si nahováral, že ich stačí iba zmraziť a na Zemi ich už dajú nejakí kúzelníci dokopy. Bolo medzi nimi mnoho priateľov, s ktorými som, v rámci subjektívneho času, ešte nedávno žartoval a plánoval život po návrate. Avšak ten malý, dobre utajený skeptik vo mne kričal z plného hrdla, že im už niet pomoci, že všetko je to len fraška pre upokojenie rozbúreného svedomia tých, ktorí mali to šťastie zobudiť sa.

Haiku na stredu 13.

Dnes v Haiku na stredu čaká čitateľov ťažká úloha: Uhádnuť mená piatich hlavných postáv obľúbeného televízneho seriálu. Čítajte, trápte sa a hádajte, prvý vyhráva!

Hello, Danny

Daniel Radcliffe sa zobudil s pocitom, že sily temnoty sa dnes pokúsia o ďalší zákerný úder. Namiesto rannej toalety si pred zrkadlom precvičil pár základných obranných kúziel. Pocit blížiaceho zla silnel. Rýchlo ho však vystriedala túžba znásilniť nejakú školáčku. Nie počkať, počkať. Radšej dve školáčky…