Chlapec zovrel kameň pevnejšie a pomaly, s rozvahou si preťal žily v zápästí. Tmavá krv zašpinila ostrú hranu kremeňa, skĺzla po dlani k prstom a potom dolu, do trávy.
Som člen špeciálnej jednotky HP (hard punch). Narodil som sa v roku 2150. V roku 2160 prežila Zem veľkú krízu. Okrem toho, že prišiel nový prezident nadnárodnej spoločnosti Kobra, stratila táto spoločnosť aj posledného "normálneho " Agenta.
Tulák Blucherer bol človek dobrodružnej povahy. Svoje spoločenské postavenie považoval za nutné zlo, lebo už dávno uznal, že svoju povaha nemôže zmeniť. Nebol ani tak fatalistom – skôr si myslel, ba bol presvedčený o tom, že človek sa márne pechorí, tak či onak ho na konci čaká starká zubatá.
Toto je prvá z poviedok Miroslava Šusteka, autora hororového cyklu o pánovi Rafinovi. Vzhľadom na to, že nás všetkých táto osobnosť zaujala (mňa určite), poviedka nám pekne rozšíri obzory. A v prípade záujmu budú nasledovať ďalšie. Nuž teda, hor sa do lacného domu…
Milujem likvidovanie literárnych talentov! :) Občas sa mi nejaký ten workshop pritrafí a inak tomu nebolo ani na Pegascone 2000, kde som spolu s Hyenom (tiež Marek Eliáš, ale počúva aj na haf!) dostal do ruky novú poviedku nádejného autora fantasy, Stana Ivana (mohli ste sa s ním stretnúť vo fanzine Logrus). A poviem vám, už dávno som sa na slovenskej poviedke takto nepobavil…
Táto poviedka sa v mojom drese zúčastnila Ceny Gustáva Reussa 2000. Kým si však jej kolegyňa vybojovala druhé miesto, táto „chuderka“ neuspela. Porotcovia vedia prečo, ja možno tiež – no poviedka sa mi aj tak páči. Pozrite sa s ňou do dávnych čias, keď…
V našom byte strašilo, a na to sme si už zvykli. Pravda, netušila som, že to robí Kristián.
Poznámka: Peter Pišťanek, autor niekoľkých románov a šéfredaktor internetového denníka inZine je podľa mňa tou najlepšou osobou, ktorá sa môže vyjadrovať k tomu, ako sa píše poviedka (resp. dobrá poviedka). Aj vzhľadom na skutočnosť, že je predsedom poroty súťaže Eurotel Poviedka 2001. No ďalej mu už do reči skákať nebudem, nasleduje jeho desatoro prikázaní pre ašpirujúceho autora poviedok…
Tak, toto je moja prvá poviedka. Napísal som ju dávno, v roku 1992, ale ňou sa de facto začala moja cesta k písaniu. Poviedka sa umiestnila vo finále Ceny Gustáva Reussa '93, z dnešného pohľadu to však nie je „terno“ – ak porovnám kvalitu poviedok v súťaži vtedy a teraz. Aj keď sa to nezdá, slovenská fantastika urobila za tých desať rokov pekný krok dopredu. Malý krok pre ľudstvo, no veľký krok pre mňa, ak to môžem tak drzo povedať :) Poviedku posúďte sami, nie je dlhá…
Povídka vypráví o zaklínači Vesemirovi, který na své cestě světem potká velkou lásku. Vypráví o ději před povídkami Andrzeje Sapkowského.
Odpoludnie, dlhá chodba, na konci dvere. Kráčam k abatiši. Môj habit novicky sa pomaly prehrieva v teple dňa. Svetlo a tri dni strávené v kobke chodbu prejasnili.
Drobný, ani riedky ani hustý dážď, vytrvalo sa lejúci z jednotvárnej sivej oblohy Pavlíkovi podľa jeho vlastného tvrdenia spôsoboval depresiu. Bezvládna mŕtvola na dlažbe by mu na nálade nepridala. Obzvlášť, keď bola jeho.
Možno tak trochu nezvyčajná poviedka nezvyčajného cimmerského bojovníka. Mala by čoskoro vyjsť vo fanzine Nemedijské kroniky (ktorý vydáva Conan Society) – celkom ma zaujíma, ako prehltnú toto moje rúhanie sa voči kánonu čiernovlasého barbara s modrými očami. Kráľ Aquilonie ako ho nepoznáte…
December 1971. Mrzké, sychravé počasie zdôrazňuje tragiku chvíle. Studeným vetrom sa prediera pohrebný koč. Kočiš kýcha, z klobúka mu stekajú za golier stružky vody. Zriadenec sa chúli do vlhkej pláštenky… Ich príchod na cintorín komentuje kŕdeľ vrán pohoršeným krákaním.
Barbara spala s pootvorenými ústami. Teraz, keď nemala na tvári žiadny make-up, vyzerala obyčajne, nemala nič spoločné s dračicou, ktorá rozochvievala slabiny všetkých mužov, čo ju chodili obdivovať do Trevorovho baru.
Poviedku uverejňujem v remaku pri príležitosti 82.výročia VOSR, 51. výročia Víťazného februára a 10. výročia 17.novembra 1989, ako spomienku na to, čo by mohlo byť, keby bolo bývalo. Jej pôvodnú podobu uverejnila IKARIE č.2/91 a ilustroval ju Kája Saudek.
Na mŕtvolu narazili náhle, neočakávane, vykukla na nich čiernymi očnými jamkami spoza jalovcového krovia. Z vyschnutého stromu, s ktorým, ako sa zdalo, tvorila jeden celok. Na prvý pohľad to tak vyzeralo – akoby človek a strom zomreli spoločne. Naraz. Ako keby sa zrástli vo chvíli smrti. Jason Rivet sa zachvel.
Rád sa túlam Internetom, je to moja vášeň, práca a v poslednom čase nutnosť :) Ako som sa tak prechádzal americkou spisovateľskou komunitou (samozrejme predovšetkým SFaF), natrafil som na čosi, čo by mohlo byť pre vás zaujímavé. Písať dobré poviedky totiž nie je len tak hádzanie čohosi z brucha na papier či do textového editora. Napísať kvalitný text, to chce aj kopu štúdia. Prečítajte si, ako na to išiel Orson Scott Card, spisovateľ par excellence…
Takúto ranu do srdca som už dávno nečítal. Jemný, ľudský, reálne krutý príbeh. Staršia poviedka najlepšej slovenskej spisovateľky (nie len fantasy). Príbeh o Daidalovi a Ikarovi, kde nie je isté, komu osud pristrihol krídla viac… Pozor, poviedka je dlhšia, takže na pomalom modeme si ju radšej stiahnite zozipovanú.
Myslím, že niekde v úvode (predchádzajúci pokec k workshopu) som spomenul, aká je hlavná postava dôležitá. Takže, teraz to zopakujem: hlavná postava je dôležitá, ak nie vôbec najdôležitejšia vec v poviedke. Hlavne ak píšete fantasy, tak vám silná postava dokáže sama utiahnuť príbeh a vlastne si ho stvoriť sama. Takže, dnes si povieme čosi o tom, akými prostriedkami sa dá taká postava (nielen hlavná) v texte charakterizovať (sformovať)…
Táto poviedka získala 7. miesto v literárnej súťaži cena Gustáva Reussa 1999. V porote sedeli aj ľudia mimo fantastiky: spisovateľ Peter Jaroš a literárny vedec Viliam Marčok. Podľa autorských komentárov, publikovaných v zborníku finálových poviedok (Krutohlav 1999) sa táto poviedka nikomu z nich nepáčila. Napriek tomu získala siedme miesto v konkurencii ďalších 73 poviedok (!!?). Fantázia túto poviedku odmietla – s komentárom, že ide o bezduchý krvák (dračák). No nič, mne sa páči – a ak máte chuť, prečítajte si ju tiež…
Pri vytváraní poviedky máte v podstate dve možnosti. Buď máte nápad, ktorý text utiahne sám a postavy budú iba kulisami, alebo – čo je pre začiatočníka vhodnejšie – si vytvoríte hrdinu, ktorý bude natoľko silný, že vám svojim konaním napomôže pri tvorbe príbehu. Produkovať originálne a nosné nápady dokáže málokto, vytvoriť si hrdinu je zvyčajne ľahšie. A keď mu necháte voľnú ruku, sami môžete byť prekvapení, kam ten príbeh speje, poprípade aj dospeje. Povedal by som, že aj Geralt nakoniec došiel niekam úplne inam, než to pán Sapkowski zamýšľal…