„Bezpečnostný revízor!“ zakričal Igor do mikrofónu. „Otváram. 6. poschodie.” odpovedal suchým hlasom domovník. Zabzučali dvere a Igor vošiel do paneláku. Bol to 13. poschodový panelák na Klokočine, takej malej nitrianskej Petržalke. Navonok sa neodlišoval od ďalších tristo panelákov na sídlisku. Bolo však na ňom vidieť, že sa oň dobre starajú. Žiadne grafity, rozbité sklo, či poškodené schránky
Mŕtvy som mal byť vlastne už včera.
Osudným sa mi mal stať drink, ktorý som si plánoval dať po náročnom dni v mojom obľúbenom bare „U štyroch pašerákov“ na stanici Kyliney. Odkedy som podráždil podsvetie Staničného systému sliedičskými aktivitami v ich súkromných databázach, stal som sa pre nich nepohodlný. Dúfal som, že to skončí pri pár vyhrážkach a po čase na mňa zabudnú. Mýlil som sa.
Nemci, šesťdesiat rodín, prišli začiatkom leta. Jano Nečesaný, miestny člen strany, zorganizoval na ich počesť záhradnú slávnosť, kde nechýbali dievky vo sviatočných krojoch, chlieb a soľ, kalíšok hruškovice ani zelená slávobrána s nápisom Wilkommen bei uns. Celú parádu však narušila ignorancia nemeckých osadníkov, ktorí sa slávobráne vyhli, osolený chlieb odmietli a k hruškovici ani nepričuchli. Nadľudia.
Dnešný vstup by som nazval čierny humor z minulosti. Nielen kvôli obzvlášť nápaditej dikcii môjho mladšieho ja na historickej nahrávke, ale najmä vďaka pochmúrnej téme.
Možno si poviete, že dnes, kedy správy so skutočnou informačnou hodnotou nahradili v médiách priamymi prenosmi zo štúdia smrť, už človeka nemožno len tak vystrašiť. Ale zamysleli ste sa niekedy nad tým, na čo všetko treba myslieť povedzme pri obyčajnom pohrebe? Alebo aké úskalia môžu na človeka číhať, keď sa smrť stane výnosným biznisom? Teda brrr. Alebo chichi?
Koho zaujímajú úvodné výlevy autora k týmto dochovaným historickým zvukovým záznamom, nech zdvihne ruku. Výborne, Jedinák, tak sa teda vylejem aj dnes.
Ktosi raz povedal, že televízia je žuvačka pre oči. Dnešná poviedka je Chewing gum pre uši. Našťastie je krátka, takže chuť nestihne vyprchať. Priestorovo je však o to veľkorysejšia – Zem je jej priúzka, ambiciózne vstupuje až hen do vesmíru.
Historický zvukový záznam číslo 3; rok vzniku: 2003; názov poviedky: Pocta Sandmanovi.
Ak ste sa niekedy obtreli o brakové umenie maskujúce sa pomenovaním komiks, pravdepodobne ste sa stretli so sériou Sandman a zistili, že pojem brak odrazu horkne na jazyku. V prípade, že ste sa nestretli, odporúčam (desiatimi z desiatich mischov). Náš dobre známy fantasta Neil Gaiman ukázal, že vie, a plejáda vynikajúcich kresličov, obťahovačov, farbičov – plus jeden legendárny písmenkár – pomohli.
Fyzické cestovanie do minulosti je zatiaľ vyhradené len pre nemnohých pred verejnosťou a bulvárnou tlačou dobre utajovaných jedincov – a o podrobnostiach jednotlivých výprav (spoločenské hry dinosaurov, Pytagorova symfónia, Kopernikov pokus privyrábať si predajom citrusov, atď.) musíme mlčať. Čitatelia Fantázie OnLine majú však jedinečnú možnosť do minulosti sa aspoň započúvať.
Už len zriedka mávam to staré nutkanie túlať sa po turistických chodníkoch či diaľničných odpočívadlách a popritom sledovať desiatujúcich pocestných. Samozrejme s hladným výrazom tváre: Dáš mi krajec so šunkou, dám ti radu. Ale kto by už stál o rozumy starého žobrajúceho bezdomovca?
„Ty netvor! Buzerant! Hanba mojej rodiny!“ „Niééé!“
– „Janko, prebuď sa.“
„Nie!“
Vedel som, že to iba zlý sen odráža škaredé spomienky, no vyškerená, zlostná tvár mizla iba pomaly. Oči sa opreli o tmavosivú stenu rúry, poblúdili po nepravidelných výčnelkoch, až spočinuli na Mikulášovi.
„Dobré ráno,“ vydýchol som si uľahčene.
Z povaly spadla veľká kvapka. Trafila presne doprostred hrnčeka a rozdelila sa na štrnásť menších kvapiek. Klasickými krivkami sa rozprskli po stole, kde sa radostne zvítali so starými kalúžkami.
Nemohol som si vyberať, v tomto podniku to bol jediný voľný stôl. Vkus mojej ženy pôsobí niekedy zarážajúco, ale na jej obranu musím povedať, že okrem Babs 5 sa v okolí niekoľkých svetelných rokov žiadna iná priestupná stanica nenachádza.
Obostrela ho hmla, do ktorej zvrchu padalo biele svetlo a vyzeralo to, ako keď v októbri po mrazivej noci cez hustý háv hmly začína prebodávať slnko svoje prvé lúče. Nepriehľadno sa rozpadáva a človek začína spoznávať krajinu okolo seba v jej jesennej farebnej kráse.