Science fiction a fantasy časopis Fantázia: poviedky, recenzie, reportáže, správy
sci-fi, fantasy a horor
C3:označené
„Oba ciele boli eliminované na mieste. Keďže tretí označený sa vyhol smrti, eliminoval som ho v Ósake. Moja časť dohody je tým splnená.“
Ži a nenechaj žiť!
Bežím chodbami Labyrintu už dobrých dvadsať minút. Svaly mi tuhnú a v hrudnom koši mám rozpálený kotol. Nie som žiaden športovec. Z telesnej námahy a práce sa mi vždy zdvíhal žalúdok. Ale čo narobíte, keď vám na päty šliape banda Lovcov.
Sem-tam mi okolo hlavy preletí kus ocele a zarinčí o stenu. Neobzerám sa. V slabom svetle pochodní by som svojich prenasledovateľov aj tak ledva videl. Zato ich počujem. A hlasnejšie ako je mi milé.
Ahoj, láska!
Píšem Ti už aspoň milión krát a viem, že odpoveď nikdy nedostanem, ale ja stále dúfam, že raz sa to skončí a ja Ťa opäť uvidím. Predstavujem si, že všetko bude tak ako predtým, predtým ako sa to stalo. Píšem Ti aj keď veľmi dobre viem, že list nikdy nedostaneš, ale v mojej mysli ho dostaneš a preto sa teším ako ho budeš čítať a moje uši zachytia tvoj prekrásny smiech. Ja viem, myslíš si, že som blázon a možno máš aj pravdu, ale na druhej strane povedz mi Ty by si sa nezbláznila od toľkej samoty ? Odkedy som sám neustále myslím na teba, vlastne na nás dvoch ako sa milujeme, ako sa smejeme, ako plačeme a všetky tie veci čo sa normálne robia a výsledkom všetkého je šťastie oboch. Áno pochopil som to aj ja, hoci pred niekoľkými rokmi by som sa tomu vysmial, ale teraz viem o čom to vlastne je.
Cena života
„… vrhol do boja všetky zvyšné zálohy a nakoniec sa nám podarilo trhlinu v našich radoch zaceliť,“ dokončil vojak a odmlčal sa, aby nabral dych. Bol to vysoký, kostnatý, asi štyridsaťročný veterán. Jeho inak celkom peknú tvár hyzdila hlboká jazva, ktorá sa mu tiahla krížom cez tvár od čela k pravému lícu a pretínala čiernou páskou prekrytú očnú jamku. Muž bol odetý v zelenočiernej uniforme mestskej gardy, cez ktorú mal prehodený hnedý plášť. Jeho spoločníkom bol mladý, sotva dvadsaťročný vojak.
Básnik
Oheň, plamene pália nebo. Výkrik stratený, pohltený dymom. Nik ho nezačuje. Pomoc vietor neprivanie. Nosí len obete na plamenný oltár. Vysýcha život, prehráva súboj, Goliáš víťazí.
Krásne zlo
„Choďte preč! Prečo nič nevravíte? Ste ako mŕtvy! Všetci ste ako mŕtvy!“
Archa
„Karya!“ vykríkol Simon zdesene pri pohľade na dievča, ktorého dlhé čierne vlasy boli zmáčané krvou jej najlepšej priateľky. Dvere kajuty sa rozleteli vo výbuchu zeleného svetla. Zelená, jeho najobľúbenejšia farba – ale to bolo dávno – teraz zelenú nenávidel. Každý zelený záblesk prinášal strach a smrť. Nebol čas na spomienky, zdrapil uplakanú Karyu za košeľu a odsotil ju od mŕtvoly: „Zalez dozadu!“
Zbadali ma...
Zbadali ma. Jediné čo ma v tej chvíli napadlo, bolo vytiahnúť pištoľ a začať strieľať. Nechcel som, ale jednoducho som párkrát vystrelil a bežal som preč. Počul som len stony a výkriky.
Balada o drakovi
„Nechceš ma, lebo mám šupinatú tvár!“ drak si afektovane utrel slzu.
Nehoda
Jack sedel v anatomicky tvarovanom kresle a bezducho hľadel na obrazovky pred sebou. Niektoré z nich boli tmavé a na niektorých sa zase striedali údaje veľkou rýchlosťou. Jack si však ani jedno ani druhé neuvedomoval, len tak tam sedel s pohľadom upretým niekam v dial. Keby sa mu jemne nedvíhal hrudník, človek by si mohol myslieť, že je mŕtvy. Jack však mŕtvy nebol.
O medenom hadovi
Mŕtvoly
„Život je utrpenie a tvoj ním bude tiež,“ oznámila mi neznáma postava. Potom mi oprela o čelo revolver a potiahla kohútik. Samozrejme, že som zomrel.
Listy Pančuchového lupiča
Iba vďaka náhode sa mnohokrát dozvieme o ľudských príbehoch. Príbeh lásky Pančuchového lupiča a jeho vyvolenej Júlie by určite skončil v ohni, alebo ako súčasť budúceho záchodového papiera. Lenže náhoda chcela, aby sa tak nestalo. Staré zažltnuté papiere už putovali do ohňa, na ktorom vnúčik pálil pozostalosť po svojej starej mame, keď ho zaujala erotická aura, sálajúca z kopy. Tá ho donútila do nich nahliadnuť, prečítať ich a nakoniec odovzdať všetko, čo nepohltil oheň, nášmu ústavu pre výskum chovania ľudskej opice. Snáď sa z toho zachovalo všetko.
Medardova deka
Obloha bola šedá. Vlastne celý ten kus oblohy, ktorý bol vidieť. Skalnaté steny vytvárali veľký kotol, ktorý akoby jeho obrí majiteľ prikryl namiesto pokrievky veľkým šedým oblakom. Dno kotla, takmer rovné, sa iba mierne zvažovalo na jednu stranu. Takmer stredom kotla lenivo pretekala riečka, ktorá na jednej strane kotla vytekala spomedzi skál a na opačnej strane sa medzi skalami strácala. Uprostred kotla na brehu riečky ležal muž.
Osvetľovač ...žije medzi nami
MM: Ďalšia dráma na našich stránkach – stáva sa z nás pomaly divadelný krúčok :) M: dramatis personae: asistentka. herec. herečka. károly. muž. osvetľovač. režisér. žena.
Guličky
Sedem ľudí, malá miestnosť a nezvyklé ticho. Všetci mali na tvári zvláštny výraz. Z toho málovravného výrazu sa toho veľa vyčítať nedalo, azda iba to, že sa báli každej nadchádzajúcej chvíli, akoby všetci čakali na smrť, akoby si priali zastaviť čas alebo aspoň byť odtiaľto čo najďalej. Miestnosť bola tmavá, iba z vrchu slabo osvetlená úzkym lúčom svetla a tváre prítomných akoby sa chceli tomuto svetlu vyhnúť. Zrazu sa otvorili dvere, do miestnosti vstúpil muž v tmavom obleku a s malým strieborným kufríkom, ktorý pevne držal v pravej ruke.
Správny smer
V jedno mierne upršané popoludnie som sa vybral na prechádzku. So svojim psom sme vyšli za mesto, aby sme sa popozerali po hubách. Ľudia to tu volajú Suchý vrch a rastú tu nádherné kuriatka. Teda ak viete, kde ich hľadať.
Temný rituál
Shirnokh-el-Nikran vytiahol drevený kôl zo srdca svojho nepriateľa a telo mladšieho upíra sa rozpadlo na prach. Zodvihol svoj vak, ktorý pred bojom zhodil na zem a pokračoval v ceste.
Kaučukový žralok Divadelná hra
Jozef: Mali sme tu uz niekoľko poviedok, toto je prvá divadelná hra. Posúďte sami. Autor: Kaučukového žraloka som napísal ako súčasť akcie sci-fi klubov Vartacon 2000. Tam sme ho jeden podvečer aj odohrali a aj keď nám to úplne nevyšlo (pre okolnosti, ktoré radšej nechcem komentovať), myslím že je to celkom vydarený kúsok pre ochotníkov alebo tých, ktorí chcú svoje okolie pobaviť.
Keby Star Trek používal Windows Horor
Viete, čo by sa stalo, keby na Enterprise používali Windows? Neviete? Tak sa pozrite, čo sa stalo, keď Picardovu loď napadli Romulánske bojové lode…
75B Pravú lásku nezastavíš!
Poznámka MM: Aj keď sa vám to nebude zdať ako sf, je to sf. Hlavný hrdina je totiž mŕtvy :) Ale o tom až v ďalších poviedkach… Robo: Borman za to, že svojej kolegyni Gwendolíne kúpil podprsenku pod stromček, mohol len čiastočne. Niekoľko dní predtým ho totiž Gwendolína oslovila.
Terminátor 3 Deň sčítania
Báseň o tom, čo bolo po tom… Verte, že Deň zúčtovania nebol proti tomuto ničím :)
Ach, tá láska nebeská...
V podstate je to jedno, či si tu, alebo nie… Akosi mi už tvoja prítomnosť nič nehovorí. Naozaj je mi fuk, či tu si…
Tma na kraji galaxie
Marbh: Túto poviedku zverejňujem v rámci workshopu – pozrite sa na ňu, okomentujte. Autor: Príbeh ako tento nie je spojený s časovým údajom. Pre vás sa už môhol stať. Tuto pre slečnu snáď ešte nie a … áno, tam vzadu sa hlási jedna entita. Presne tak. Je možné, že v čase interpretácie môže niekto z vás porovnávať, či mám pravdu. Ale prosím, keby ste nerušili. V období, ktoré vám premietnem sa rasa, zvaná ľudia, rozrástla nie na ostatné planéty v solárnom systéme, ale na ostatné systémy.
Hviezdy v tráve
Chlapec zovrel kameň pevnejšie a pomaly, s rozvahou si preťal žily v zápästí. Tmavá krv zašpinila ostrú hranu kremeňa, skĺzla po dlani k prstom a potom dolu, do trávy.
Posol smrti
Som člen špeciálnej jednotky HP (hard punch). Narodil som sa v roku 2150. V roku 2160 prežila Zem veľkú krízu. Okrem toho, že prišiel nový prezident nadnárodnej spoločnosti Kobra, stratila táto spoločnosť aj posledného "normálneho " Agenta.
Opičia labka
Tulák Blucherer bol človek dobrodružnej povahy. Svoje spoločenské postavenie považoval za nutné zlo, lebo už dávno uznal, že svoju povaha nemôže zmeniť. Nebol ani tak fatalistom – skôr si myslel, ba bol presvedčený o tom, že človek sa márne pechorí, tak či onak ho na konci čaká starká zubatá.
Lacný dom
Toto je prvá z poviedok Miroslava Šusteka, autora hororového cyklu o pánovi Rafinovi. Vzhľadom na to, že nás všetkých táto osobnosť zaujala (mňa určite), poviedka nám pekne rozšíri obzory. A v prípade záujmu budú nasledovať ďalšie. Nuž teda, hor sa do lacného domu…
Výprava na čierneho draka
Milujem likvidovanie literárnych talentov! :) Občas sa mi nejaký ten workshop pritrafí a inak tomu nebolo ani na Pegascone 2000, kde som spolu s Hyenom (tiež Marek Eliáš, ale počúva aj na haf!) dostal do ruky novú poviedku nádejného autora fantasy, Stana Ivana (mohli ste sa s ním stretnúť vo fanzine Logrus). A poviem vám, už dávno som sa na slovenskej poviedke takto nepobavil…
Kráľovská hra Fantasy?
Táto poviedka sa v mojom drese zúčastnila Ceny Gustáva Reussa 2000. Kým si však jej kolegyňa vybojovala druhé miesto, táto „chuderka“ neuspela. Porotcovia vedia prečo, ja možno tiež – no poviedka sa mi aj tak páči. Pozrite sa s ňou do dávnych čias, keď…
Kristián
V našom byte strašilo, a na to sme si už zvykli. Pravda, netušila som, že to robí Kristián.
Stvorenie Pravda je... krutá?
Tak, toto je moja prvá poviedka. Napísal som ju dávno, v roku 1992, ale ňou sa de facto začala moja cesta k písaniu. Poviedka sa umiestnila vo finále Ceny Gustáva Reussa '93, z dnešného pohľadu to však nie je „terno“ – ak porovnám kvalitu poviedok v súťaži vtedy a teraz. Aj keď sa to nezdá, slovenská fantastika urobila za tých desať rokov pekný krok dopredu. Malý krok pre ľudstvo, no veľký krok pre mňa, ak to môžem tak drzo povedať :) Poviedku posúďte sami, nie je dlhá…
Dítě překvapení
Povídka vypráví o zaklínači Vesemirovi, který na své cestě světem potká velkou lásku. Vypráví o ději před povídkami Andrzeje Sapkowského.
Gotická chodba Memento mori
Odpoludnie, dlhá chodba, na konci dvere. Kráčam k abatiši. Môj habit novicky sa pomaly prehrieva v teple dňa. Svetlo a tri dni strávené v kobke chodbu prejasnili.
Agnes Potkaniar si píska
Drobný, ani riedky ani hustý dážď, vytrvalo sa lejúci z jednotvárnej sivej oblohy Pavlíkovi podľa jeho vlastného tvrdenia spôsoboval depresiu. Bezvládna mŕtvola na dlažbe by mu na nálade nepridala. Obzvlášť, keď bola jeho.
Tiene slávy Conan ako ho nepoznáte
Možno tak trochu nezvyčajná poviedka nezvyčajného cimmerského bojovníka. Mala by čoskoro vyjsť vo fanzine Nemedijské kroniky (ktorý vydáva Conan Society) – celkom ma zaujíma, ako prehltnú toto moje rúhanie sa voči kánonu čiernovlasého barbara s modrými očami. Kráľ Aquilonie ako ho nepoznáte…
Tváre
Akcia REQUIEM Nechajte ma...
December 1971. Mrzké, sychravé počasie zdôrazňuje tragiku chvíle. Studeným vetrom sa prediera pohrebný koč. Kočiš kýcha, z klobúka mu stekajú za golier stružky vody. Zriadenec sa chúli do vlhkej pláštenky… Ich príchod na cintorín komentuje kŕdeľ vrán pohoršeným krákaním.
Čas pomsty, čas odpúšťania
Barbara spala s pootvorenými ústami. Teraz, keď nemala na tvári žiadny make-up, vyzerala obyčajne, nemala nič spoločné s dračicou, ktorá rozochvievala slabiny všetkých mužov, čo ju chodili obdivovať do Trevorovho baru.
Spoveď invalida
Poviedku uverejňujem v remaku pri príležitosti 82.výročia VOSR, 51. výročia Víťazného februára a 10. výročia 17.novembra 1989, ako spomienku na to, čo by mohlo byť, keby bolo bývalo. Jej pôvodnú podobu uverejnila IKARIE č.2/91 a ilustroval ju Kája Saudek.
Rým na meno Xerodik
Stalo sa v Mischief Creek Andrzej Sapkowski
Na mŕtvolu narazili náhle, neočakávane, vykukla na nich čiernymi očnými jamkami spoza jalovcového krovia. Z vyschnutého stromu, s ktorým, ako sa zdalo, tvorila jeden celok. Na prvý pohľad to tak vyzeralo – akoby človek a strom zomreli spoločne. Naraz. Ako keby sa zrástli vo chvíli smrti. Jason Rivet sa zachvel.
Daidalov pád Poplačete si...
Takúto ranu do srdca som už dávno nečítal. Jemný, ľudský, reálne krutý príbeh. Staršia poviedka najlepšej slovenskej spisovateľky (nie len fantasy). Príbeh o Daidalovi a Ikarovi, kde nie je isté, komu osud pristrihol krídla viac… Pozor, poviedka je dlhšia, takže na pomalom modeme si ju radšej stiahnite zozipovanú.