Science fiction a fantasy časopis Fantázia: poviedky, recenzie, reportáže, správy

Prepad Brlohu, 23. 09. 2009, 17:42 Víťaz OP Q2 2009

Vkročil som dnu. Chránený geekovským plášťom neviditeľnosti som preplával interiérom až k zadnému schodisku. Tam, v kúte nestráženom priemyselnými kamerami, som odhodil všetky zábrany. Zdupotal som po schodoch do suterénu a nekompromisným pohľadom prebodol veľkého chlapa za pultom:

„Prišiel som po to, čo mi patrí!”

Víťazi Ohnivého pera Q2 2009 odhalení!

Áno, víťazi. So zhodným počtov hlasov sa totiž na prvom mieste umiestnili dvaja autori…

Sterilka

Martin to mal v živote trochu náročné. Osud, ten nespoľahlivý, pravidlá ignorujúci anarchista, mu do života nadelil podivnú danosť. Videl baktérie a vírusy. Nie všetky. Len tie nevítané, zdravie poškodzujúce. Ťažko posúdiť, či to bol dar alebo hendikep.

Kopanec

Autor sedel v najzastrčenejšom rohu miestneho pohostinstva a vystrašene hypnotizoval svoje pivo. V tomto čase tu bolo plno. Ktosi otvoril dvere. Dym z cigariet sa pohol k východu. Autor vytrhnutý z tranzu napäto očakával najhoršie.

Alma mater

Zapálil som si Spartku a siahol po prvej krásavici z kraja. Colt Peacemaker, bubienková klasika s hlavňou tak dlhou, až by z toho jeden dostal komplexy. Samozrejme, nehovorím o sebe.

Koniec je blízko

Zotrela som si z tváre posledný prach a klesla som na zem. Ostatní na mňa upreli začudovaný pohľad. Všimli si, že som sa vrátila sama skôr než moje zakrvavené nohy, spotené handry a zaprášené vlasy. Z tmy vystúpil Pes a jeho prvá otázka ma vôbec neprekvapila: „Kde je tá malá ?“

Za jedny prachy

V tejto poviedke bolo kvôli zverejneniu na našej stránke nevyhnutné niektoré výrazy nahradiť ekvivalentom známeho „píp“. Tým však čitateľov neoberáme o zážitok, naopak, ponúkame im zaujímavú doplňovačku.

Lovec vlkolakov

Etvik prechádzal mestom, občas sa zastavil, vysoko zdvihol hlavu a zavetril. Zatiaľ cítil iba ľudský pach. Nakukol do bočných uličiek a náhlivo kráčal ďalej. Von z mesta a do polí, kde sa Oni najradšej zdržiavajú. Bol zahalený v tmavom plášti, na hlave mal kapucňu a jeho kroky v mäkkej tráve nebolo vôbec počuť. Bol rýchly, chladnokrvný a nebezpečný.

Zabudnutý pergamen

Odsunula kameň v podlahe a so strachom sa obzrela. Všade bolo ticho, ale to neznamená, že ju nik nemôže pozorovať. Napriek tomu nikoho nezahliadla. Bola už noc a mesiac svietil len cez jedno mozaikové okno do prostred sály. Možno sa niekto skrýva v tej tme, ale ona ho nevidí.

Vtedy v Texase

Čakal som, kým príde chlapík, ktorého zabijem a následne zhrabnem odmenu. To bolo v poriadku. Takto som striehol už mnoho krát, a nikdy som s tým nemal problém. Tentoraz však na tej prekliatej zaprášenej stanici čakali ďalší traja.

Červená čiapočka

„Chalani, myslím, že toto nie je Bankov,“ neisto prerušil ticho Lukáš.

„Sa mi zdalo divné,“ potvrdil Matej, „že nevidím cestu.“

„Cestu, lavičku, značku,“ doplnil Matúš.

„Nič,“ zakončil Jano.

Chlapci stáli medzi stromami a bezradne hľadeli jeden na druhého.

Sila fantázie

Zvláštne, čosi ma obchádza, je to neodbytný pocit. Možno… Možno, že… neexistujem. Áno, áno, je to tak. Ja a moji spolubývajúci sme vymyslení niekým z nás. Ale kým? Hm… Ako by sa to dalo zistiť… ZABIJEM ICH! Jedného po druhom. Len čo sa mi táto skvostná myšlienka usadila v hlave na tvári sa mi rozlial blažený úsmev.

Smrad

Prvým overeným faktom zostáva, že epidémia vypukla prakticky naraz na dvoch miestach, v bezpečnostnej agentúre a v nemocnici. Postihla väčšinu zamestnancov agentúry, vrátane vedenia, v nemocnici bolo nakazených niekoľko lekárov a sestričiek. Všetky prípady mali len jeden spoločný príznak – ukrutný zápach.

Zóna smrti

Zasunul zásobník do pažby zbrane a trhnutím hlavne vsunul prvý náboj do komory. V núdzi poznáš priateľa, zaškeril sa. Ten jeho vážil dobré dve kilá a hrdil sa menom Desert Eagle.

Pod lampou

„Poviem ti hádanku. Lieta to okolo stropu a nemôže si to sadnúť.“

„Krokodíl?“

„Nie. Máš ešte jednu možnosť.“

„Vrtuľník na šnúrku.“

„Nie. Lampolet nesedavý.“

Kliatby a Kniha kúziel

„Konečne. Konečne,“ vydýchla si. „Všetko je už tak, ako má byť. Už tri mesiace ma preklínajú a zatracujú, len aby som im neunikla.“ Hladkala knihu po obale. „Našťastie som ťa našla a teraz sa mi už nemôže nič stať. Nik ani netuší, že som teraz vo veži. Všetko dobre dopadlo.“

Tretia strana mince

V prvých rokoch invázie sa šediváci nezastavili pred nijakou taktikou, ktorá mohla pomôcť poraziť ľudstvo – od orbitálneho bombardovania štiepnymi náložami, až po biologické zbrane rozprašované z vrchných vrstiev atmosféry. Ľudské kolónie v slnečnej sústave síce porazili a obsadili, ale Zem, kolíska ľudstva, sa ubránila a stále odolávala. Posledných niekoľko rokov šediváci akoby však ustúpili od plánu priamočiaro zničiť ľudstvo, a skúšali prístup iný, psychologický.

Bábkar

„Ha, há!“ nedal sa kráľ a uskočil pred mečom, ktorým naňho útočil šašo. Skoro sa mi domotali šnúrky, ale zvládol som aj elegantnú piruetu a potom zákerný skok panovníka za chrbát dvorného blázna. Šklbnutím nitky som do kráľovej ruky vložil nôž a zahnal som sa.

Prvý deň, posledný deň

V jednej chvíli som prišiel o všetko, celý svet, ktorý som poznal, rodinu, prieteľov, VŠETKO! Bol som odkázaný na blúdenie v ruinách, ako prízrak, na bezmocné škrípanie zubami a prehĺtanie sĺz. Možno sa ešte niekto zachránil? Možno som jediný, ktorý prežil- pravdu povediac, hovno ma to zaujíma.

Pes

„Auuu!!! Ty prekliata beštia!“ zreval som. Chcel som psa zo seba zhodiť, no bol prirýchly a ešte niekoľkokrát ma uhryzol do ruky. A vtedy som otvoril oči. Hlava mi išla prasknúť, krv divo búšila. Hrdlo zovreté od smädu. Ľavá ruka mi horela v jednom ohni. Prinútil som sa zdvihnúť hlavu a pozrieť na ňu. Predlaktie mi pokrývala vrstva zaschnutej krvi a zo žily trčala striekačka.

O Drakulovi

Nasledujúca poviedka prináša do súťaže Ohnivé pero osvieženie a poskytuje čitateľom možnosť nadhľadu a zamyslenia sa nad inými, „profesionálnej­šími“ textami. Autorka poviedky mala v čase, keď ju napísala, osem rokov.

Bol raz jeden upír a volal sa Drakula…

Dobrá kúpa

Keď som v meste, vždy sa rád zastavím u Poctivého Jima. Väčšina farmárov zamieri po nákupoch do krčmy, ja volím Jimov bazár. Možno kvôli spomienkam na svet, aký býval, stovky užitočných aj daromných harabúrd vám na chvíľu zastrú rozpálené pláne Antarktídy, ktorou sa ešte za čias môjho deda preháňali snežné skútre.

Biely

Od narodenia som vedel, že votrelci u nás doma nie sú dobré stvorenia. Nechceli sme ich brať na vedomie. Bola to otázka našej cti. Nič viac nám už nezostalo. Zvykli sme si. Nič iné sme nepoznali.

Mačacie zákony

Nie, to nebolo ono. Nemalo sa to stať. Lenže už bolo neskoro a nedalo sa s tým už nič spraviť. Izabela sa pozrela na výsledok svojej práce. Mačka, ktorú toľkokrát od mačaťa operovala, cvičila a pripravovala, aby dokázala bez mihnutia oka poslúchnuť rozkaz svojho majiteľa, jej pred chvíľou vynadala. To rozhodne nebolo v pláne. To zviera predsa vôbec nemalo rozprávať!

Ako sa stretli elfovia s trpaslíkmi pri Dolnom Dubovom

„Povyprávám vám teraz, jak trpajzlíci bojuvali s elfámi. Bolo to v devadesátóm sédmom, išól som akurát na bicygli do roboty, vtedy som ešče nebol nezamesnaný. Tutok, jak je to pole, som ich uvidzel. Trpajzlíci, celá armáda. Mašíruvali smerom od Krupej. Povím vám, já som kukal jak puk. A vtedy hen, od Kátlovéc, druhý regiment. Zlézol som z bicygla, reku, dočkám, čo bude.

Pod smaragdovým slnkom

Na zimný slnovrat 2012 sa ako obvykle zišlo zopár pohanských nadšencov na vrcholkoch hôr, aby vykonali spoločné rituálne obrady. V tú noc sa mi nedarilo zaspať, skoro ráno som zobral ťažký batoh a prvým ranným autobusom vyrazil do zimných hôr. Vo vzduchu vyselo nebezpečie prorokované nafetovanými jasnovidcami a prorokmi od najstarších dôb. Prekliatie, ktoré si nesieme ako balvan na chrbte od chvíle ako sme osídlili planétu. Asi po troch hodinách som sa dostal na plánované vyvýšené miesto. K jaskyni to bolo ešte ďalších 15 minút. Mal som svoje informácie, a posledných 10 rokov zbieral všetky údaje o tomto fantastickom dátume. 21. decembra končí Máysky kalendár, čas a svet ako ho poznáme a má prísť niečo veľké…

Mnoho osamelých nocí

Znova snežilo.

Minul zle osvetlenú uličku, z ktorej vystúpila bledá krásavica s červenou perou, vyzývavo sa naňho usmiala a vystrčila boky. Sarazin naznačil poklonu, ale ženu elegantne obišiel.

Pre ženy predávajúce svoje telo existujú mnohé nelichotivé pomenovania, ale Sarazin ich vždy nazýval dámami – muži si nedokážu predstaviť, ako ťažké to majú, preto trocha úcty nikdy nie príliš. Rovnako pre mužov využívajúcich tieto dámy existujú mnohé nelichotivé pomenovania, no žiadne z týchto pomenovaní na Sarazina Faestreda nikto nikdy právom nepoužil.

Jednej noci

Už nevládze. Pľúca mu vypovedali. Z okna tejto zavšivenej kúpeľne sa mu naskytne pohľad na spiace mesto. Decembrové, popraškom osypané mesto. Padajúce biele vločky jemne narážajú o sklo okna. Konečne trošku kľudu. Svaly sa mu uvoľnili. Začne trochu miernejšie dýchať. Zavrie oči. V kúpeľni je tma. Zhlboka sa nadýchne. Kľud. Pocit bezpečia. Čo?! Čo to? Už ide! To bezmenné pradávne stvorenie. Prepadla ho hrôza! Zase sa mu zrýchli dych. Otvorí oči. Kľud je preč. Počuje škrekot. Ruka mu už začala odtŕňať. Vybehne naspäť na chodbu. Cíti, že TO už čoskoro príde. Nervózne sa obzerá.

Živí či mŕtvi...?

Už je to piaty deň našej výpravy. Včera sme vystúpili na tretí najvyšší vrch tunajšieho okolia. Výstup po neoznačených chodníkoch bol dlhý a riadne sme sa pri ňom spotili. Na vrchole sme zastihli zapadajúce slnko.

Ivan tu už bol pred mnohými rokmi a tak vedel, že z druhej strany hory je previs a v ňom jaskyňa. Ideálne miesto pre táborisko. Tá strana hory však bola strmšia ako stena. Spustili sme sa teda lanami a natrafili na previs. Postupne sme sa všetci natlačili na kraj jaskynky. Bola zhruba meter a pol vysoká, široká okolo ôsmych metrov, ale jej dĺžku sme si odhadnúť ani netrúfali. Na jej okraji sme založili ohník a vietor pekne odvieval dym spod previsu.

No Exit

…čierna je farba našich dní a pustých nocí. Nocí, čo prežiarené umelým červeným svetlom stekajú na mesto a vypaľujú do ľudí prázdnotu. Sivé prízraky, s bielymi prázdnymi očami, míňajú vás na ulici a do srdca sa vkráda železná nepríčetnosť. To radšej nechodiť von…

…veď ani nechodím, len dnes som musel.

Musel som zliezť zo siedmeho poschodia, lebo ubytovne pre fóliové typy, ako som ja, výťah nemajú. No pre mňa to nebol problém. Moje srdce, našlapané stereoidmi, pumpovalo do mňa novú krv a premenilo telo na stroj, nesúci vedomie, časom studeného vesmíru, o čosi rýchlejšie, nejako inak.

Papieriky

Čaf sused. Som ten vozíčkar, čo býva oproti tebe. Požičal som si na pár dní tvoje telo. Asi si z toho zmätený, ale nejde o nič zložité. Trochu mágie a trochu amatérskej chirurgie. Aby si sa nenudil, nechal som ti oko a pustil telku. K oku som prirobil aj také chápadielko, ktorým si môžeš prepínať kanály. Veľmi sa ale nemykaj, aby si neprevrhol misku. Občas sa celý do nej ponor. Poplávaj si vo výživnom roztoku, aby si nevyschol. Tvoja duša je v zaváraninovej fľaši vedľa misky. Svoju dočasnú schránku máš s ňou prepojenú iba takými vláknami, ale tie nemôžeš vidieť. Chápeš, ezoterika. Sorry, že som ťa odbavil len tak skromne, ale nemám veľa času.

Parkour

Sedel pri okne svojej kancelárie a hľadel na areál pomaly sa strácajúci vo večernom šere. Zapadajúce slnko premenilo parčíky, terasy, lavičky a schodiská na labyrint svetiel a tieňov. Svet zdrsnel, každá nerovnosť získala spolu s tieňom aj nádych dramatičnosti. Tmavé zákutia rozťahovali pazúre a vytláčali ustupujúce slnečné lúče. Súmračná obloha s krvavo sfarbenými oblakmi sa zrkadlila na sklenených mozaikách budov. Hra svetla a temnoty ho upútala, no nebola tým, na čo teraz čakal.