Science fiction a fantasy časopis Fantázia: poviedky, recenzie, reportáže, správy

Vzácny dar

Nikdy nemal rád zmenu. Práve preto sa i dnes neskoro večer vybral tou istou cestou ako vždy. Lialo ako z krhly, no rozhodol sa, že nepôjde autobusom. Koniec koncov to nebolo až tak ďaleko. Zababušený v teplej vetrovke s kapucňou na hlave kráčal po vyľudnených uliciach. Pouličné lampy vytvárali vo svojom okolí ostrovčeky svetla a dažďové kvapky sa v ich žiare ligotali ako malé kúsky diamantov. Kráčal pritisnutý pri výkladoch, vyhýbajúc sa spŕške kvapiek, ktorú z mlák na chodník rozstrekovali autá prechádzajúce okolo. Už len pár metrov a bude doma. V teple a v bezpečí. Svetlá reflektorov, zvuk kolies na mokrej vozovke a ďalšie auto zmizne v tme.

Dedo Mráz

Posledných osem liet strávil tu, v Lendaku. Všetci sa starali len o seba a pokiaľ človek pracoval a nevytváral konflikty, mal pokoj. Bol tichý a s nikým neudržiaval priateľské vzťahy, no nik sa naňho ani nemohol ponosovať. Vedeli, že je tak trochu čudák, ale na prácu svojho šustra nedali dopustiť a to, že s nikým nepreriekol ani slovo, pokiaľ nemusel, žil za dedinou a i jeho zvláštny prízvuk prechádzali len mrdnutím pleca. Ani cudzinecká polícia sa vôbec nezaujímala o meno Mikuláš Zmrznutý, a tak tu bol spokojný. Asi nie šťastný, no spokojný áno.

Anjeeel

Armuel bol jedným z mnohých pracovníkov NEBO&COMPANY s.r.o., obyčajná sivá myška medzi anjelmi a jeho jedinou povinnosťou bolo odprevádzanie duší nebožtíkov k veľkému tunelu; kde ich následne preberali takzvaní odprevádzači. Ako anjel nebol veľmi pekný- asi preto sa mu vyhýbali všetky povýšenia- ale nezaraďoval sa medzi škaredých – keby bol škaredý mohol by sa uchádzať o horúce miestečko na pobočke nazývanej PEKLOM. V takomto prípade by bol čiernym anjelom, čertom.

Každá moc má svoju noc

Nenávidím susedu Blaškovú. Nie je o nič horšia, ale ani o nič lepšia ako iní susedia a to by veru byť mohla.

Naše nedobrovoľné spolužitie prebiehalo klasicky – viete si predstaviť, ona dole, ja hore. Bol som na tom relatívne lepšie, lebo, poznáte to, ja polievam kvety, ona má zmáčaný celý balkón. Ale prúser bol, že moja pivnica susedila s tou jej. A Blašková chovala zajaca, ktorého hrdo volala „králik“. Bolo to nejaké divné hebedo, lebo ho musela, aspoň to tvrdila, každý deň pásť.

Svet bude nádherný!

Svet by bol nádherný, nebyť tých odporných pavúkov. Nebyť mojich premenlivých nálad. Nebyť tvojich hlúpych poznámok na moju adresu. Až sa najbližšie stretneme, viem presne, čo ti poviem. Nemusíš sa báť, až tak to zas nebolí…

Eva stála na schodoch a pozorovala okolie. V preklade to znamenalo pozorovať takmer prázdnu ulicu, zoschnuté ihličnany, neustále sa otvárajúce dvere obchodu naproti.

Hon na čarodejnicu

Oziabalo ho, no i tak sa ťarbavo vyšplhal na ďalšiu kopu odpadkov v snahe nájsť niečo, čo by ho zahrialo. Kus dreva slúžiaci ako jediný zdroj svetla pomaly dohasínal a on vedel, že aj túto noc strávi kdesi v tmavom lese premrznutý do špiku kostí. Ticho preťal chrapľavý smiech – predstava ďalšieho rovnako záživného večera ho pobavila. Sklonil sa nad kopu vyhodených starých vecí a začal s triedením. Dve kostnaté ruky dychtivo zmapovali povrch rozbitého džbánu i drobných črepín navôkol neho, s oveľa menším zanietením si premeriavali obsah plátenného vreca, aby sa tak mohli zarazene zastaviť nad zdochlinou, ktorá očividne bola ešte čerstvá.

33. ulica

Ulicu osvetľovala len jedna lampa, ktorá svietila slabým zeleným svetlom, občas pohasla, nikdy však nie na viac ako pár sekúnd. Lampové svetlo sa rozlievalo až do kým nesplynulo s tmou a miestami narážalo do hŕstky tehlových domov, ktoré boli zničené a slúžili ako útočisko narkomanov a niektoré sa dokonca stali brlohmi besných psov. Do tejto časti mesta už nikto nechodil a preto sa stalo domovom tých, ktorí nechceli byť nájdení. Pesky kráčal touto ulicou ale nebál sa. Za normálnych okolnosti by sa naňho upieralo niekoľko párov očí, plánujúce preňho veľmi zlú budúcnosť. Pesky však nadobudol jednu zásadnú vlastnosť, ktorá ho odlišovala od ostatných. Pesky bol mŕtvy. Od tejto vlastnosti sa odvíjalo niekoľko ďalších detailov. Jedným z nich bolo, že nemal telo, čo ho robilo neviditeľným.

Budúcnosť

Videl som tvoju budúcnosť. Bola jasná a zreteľná.

Stál si na vysokom kopci a v tvári si mal zdesenie. Zem už nebola taká, ako si ju poznal. Tvoje mesto bolo opustené a ošarpané. Boli z neho len ruiny. Tak ako z celého ľudstva. Všetko bolo iné. Les, do ktorého si kedysi chodieval, bol v plameňoch a všade sa vznášal odporný puch smogu a dymu. Tráva, po ktorej si v detstve zvykol behať, zmizla a ostala po nej len holá zem plná popola.

Zpátky ve stopách

Hory a neštěstí, to docela ladí, ale jde z toho hrůza. Po maléru, který se stal, jsem musel pryč. Nevydržel jsem. Stačilo ráno otevřít oči a hned na mě padla prázdnota. Vědomí, že nikdo nestojí po mým boku, mě ničilo, já si to denně ochutnával znova a znova, a bylo to zatraceně odporný. Žádná medicína, žádný zvykání, jenom bodání někde kolem srdce. Pravidelně čerstvý rány, to je podklad pro depku jako když ho objednáte.

Bezsenná - Časť druhá

Natasha precitla na puknutie stehennej kosti. Oči jej rezali ostré reflektory auta, ktoré zastalo v podstate na nej. Snažila sa pohnúť, ale na kosť zamrznuté telo ju väznilo ako okovy. Cez pery sa jej predral takmer nepočuteľný ston, ale vnútri kričala.

Začula kroky blížiace sa k nej. Niečie ruky ju opatrne oprašovali od vrstvy snehu, ktorý ju od nešťastného pošmyknutia stihol dôkladne prikryť. Natasha nechápala významu slov, ktoré sa ňu valili v podobe neznámeho mužského hlasu.

Oblasť

Ležali sme v posteli vo vnútri Oblasti. Ja a moje dve dcérky. Prvá dostala vyššiu Dávku, druhá menšiu, napriek tomu už mali obe tie prekliate, zlovestné Sny. V tých Snoch neskutočne živých a farebných, až sa zdalo, že sa dotýkate skutočnej reality, sa im snívalo o zvláštnom zástupe ľudských bytostí. Kráčali v zástupe a náhle sa im začalo rozpadať kostné a svalové tkanivo. Uprostred kroku sa im náhle podlomili nohy. Spadli na zem a pomaly, veľmi pomaly sa menili na beztvarú biologickú hmotu. V Snoch nebolo zrejmé či cítia nejakú bolesť. Len umierali. A nakoniec v tej hmote zostali len zmätené oči, ktoré sa postupne, v hrozivej agónii, zatvorili.

Bezsenná - Časť prvá

„Takže, ak tomu dobre rozumiem, zaspávate a zobúdzate sa v rôznych denných, no hlavne nočných hodinách bez toho, aby ste to mohli ovplyvniť? Ani sa vám absolútne nič nesníva?,“ spýtala sa ma doktorka a vrhla pri tom na mňa veľmi skeptický pohľad, v dôsledku čoho som mala chuť všetko poprieť a vyhnúť sa tak podrobnej psychologickej analýze črtajúcej sa v jej bledých očiach.

„Áno,“ s povzdychom som odpovedala a v očakávaní toho najhoršieho som zavrela oči.

Čistá provokácia

„Adam Smith!“

Ticho.

„Adam Smith!“ zopakoval učiteľ o čosi hlasnejšie.

„Chýba!“ ozval sa znudený hlas jedného zo študentov.

Mona sa nervózne pomrvila a uprela pohľad na Adamovu prázdnu stoličku. Ešte pred týždňom by si myslela, že jej miláčika zrejme náhla choroba pripútala na lôžko a dokonca mu spôsobila aj dočasné ochrnutie končatín, takže jej nemohol zavolať ani poslať sms-ku, že nepríde do školy. No dnes už vedela, že pravda je oveľa jednoduchšia – Adam zrejme znova zachraňuje rozprávkový svet pred ekonomickou katastrofo

Otvorenie

Zadávateľ: Fratres Rosae Crucis – Njvyššie prezídium.
Príjmateľ: Horváth Imre
Rozkaz 18.1.999.14: Zmariť plán spoločnosti Gregarius Commitiones Ordis Custodiae, za každú cenu sprostredkovať otvorenie Brány.
Trvanie rozkazu: neexspiruje
Priorita: 4. stupeň „Hlavička písomného rozkazu z Rosenkruciánských archívov“

Televízor v hotelovej izbe zhasol a nočné ulice zrazu osvetlila obrovská žiara. Imre sedel otočený chrbtom k obloku. Jeho uvoľnené oči boli celý čas upriamené na jeden bod v koberci. Ruky mu bez života viseli z kresla. Upustil ovládač. Prešlo pár sekúnd a okno roztrieštila nárazová vlna. Rozstrapatila mu vlasy, poprskala ho úlomkami skla a posunula jeho kreslo o kúsok bližšie k zhasnutej televízii. Ani sa nepohol. Len zodvihol hlavu, privrel oči a čakal.

Vevierunka a nový domov

Vevierunka sedela vo svojej novej izbe, v dome tety Gabiky. Na prvý pohľad vyzerala veľmi smutne. Ale ak si myslíte, že sa vzdáva ľahko, veľmi sa mýlite!

Zúrila! Chodila po izbe a s vášňou kopala do všetkého, čo sa tvárilo nebezpečne. Agresívne ružové steny so zajačikmi v smokingu, posteľ s ružovým baldachýnom, kvietkami ozdobená skriňa a samozrejme dievčenský toaletný stolík s Barbie voňavkou. Zabiják, Vevierunkin škrečok, jej v demolovaní izby ochotne pomáhal. Keď sa trochu upokojila, sadla si na posteľ a spomínala na svoje prvé dni v novom domove.

Ferova pomsta

Pomaly si na to zvykal. Musel. Nemal na výber. Starenka mu nasadila nenávidený obojok a pripla vôdzku. Bolo to ponižujúce – cítil sa ako otrok. Žena mala vyše sedemdesiat a asi dvadsať kilogramov nadváhy. V trasúcich sa, stareckými škvrnami pokrytých dlaniach držala náhubok. Prečo to robila? Zamýšľala sa niekedy nad tým, aké je to nepríjemné? A keby jej niekto také niečo nasadil – som zvedavý ako by vtedy spievala? Otočil sa. V čom spočíva táto hra? Načo tá maškaráda? Žiaľ, keď musíš tak musíš, čo človek nespraví, keď si ťa niekto vydržiava. Niekedy je potrebné znášať vrtochy staršej pani, veď keby nie ona, bol by teraz takisto vyhladovaný ako tí, čo tam zostali.

Braček

Zima. Mráz štípajúci líca. Necitlivá brada od chladu. Ligotajúci sa pod lúčmi slnka, praskajúci pod nohami sneh. Toho dňa sme ostali s otcom sami. Mama bola v nemocnice, kvôli veľkému bruchu, v ktorom ako mi vysvetlili, sa nachádzal môj súrodenec. A skutočne, po troch dňoch sme išli pozrieť bračeka. V prvom momente som bol znechutený – to malé, zvráskavené, notoricky vreštiaci škaredník, to má byť môj brat? No čo, mohol som byť rád, že ja tak nevyzerám. Hrozné!

Nenávisť zo srdca

Sally išla v noci po meste… sama… Zrazu sa rozbehla a zastala až pri lavičke, na ktorú si sadla a rozplakala sa. Bola s ním v kine… konečne sa na to odhodlal a pozval ju. Boli na prekrásnom romantickom filme. Držal ju za ruku a usmievali sa na seba. No v jeho pohľade bolo čosi, čomu nerozumela. Ako keby mal ešte niečo v pláne… No bola doňho zaľúbená už veľmi dlho, tak sa tým pohľadom veľmi nezaoberala.

Možno

Je mi zima. Pochmúrne počasie akoby presne vystihlo moju náladu. Kmene stromov sa zohýbajú pod náporom silného vetra. „Že stromy,“ napadá ma. Niekoľko zúbožených hrčovitých výrastkov uprostred betónovej džungle. Niečo zapraskalo. To sa láme vysušený červotočmi prevŕtaný kmeň zakrslého topoľa po mojej pravici. „He, že pravici,“ napadá ma. To čo mi zostalo z pravej končatiny sa už dávno nedá nazývať rukou. Odporný kýpeť. Päsť na oko. Presne ako ten zlomený kmeň stromu. Nikdy viac z neho nebudú padať listy.

Pristihujem sa ako sa už asi po miliónty raz utápam v sebaľútosti. Protivím sa sám sebe. „Nie, takto už nemôžem ďalej. Nechcem takto žiť.“

Služba

Zapáchajúcu šatňu zdobili rôznofarebné uteráky rozvešané po plechových dvierkach skriniek. Tento model odkladacieho priestoru pre robošov prežil všetko. Aj prvé úniky. Od prvých únikov sa ináč zmenilo úplne všetko. Gras otvoril dvere. Prievan zatrepotal uterákmi. Pripomenulo mu to modlitebné vlajočky rozvešané na pútnických miestach kdesi v Tibete, kdesi kde Gras samozrejme tiež ešte nebol. Ale raz sa tam dostane. Vstupy do zamorených zón sú perfektne platené. Na telo v maskáčoch si nasunul chrániče a zmenil sa na neforemný ale dobre chránený predmet.

V zábere

Pán Eckert vbiehal ľuďom do záberu. Sprvu sa mu to stávalo nezámerne. Ponáhľal sa ulicou v centre mesta na dôležitú schôdzku, vkĺzol do prázdneho priestoru pred sochou, začul „cvak“ a sklamaný šepot „máme po zábere!“. Bol by sa aj zahanbil, prípadne ponúkol finančnú rekompenzáciu za pokazenú fotografiu, veď iste nie je nič príjemné mať na obrázku namiesto siluety hradu, Dunaja či Michalskej brány človeka s absolútne nezapamätateľnou tvárou. „Eckert, poprosím vás, aby ste sa učiteľom aspoň raz týždenne hlásili…alebo radšej každý deň, viete hm…zabúda sa na vás.“

Za zrkadlom

Dva páry chladných očí hľadeli bez pohnutia na seba. Dve ruky sa vystrčili a dotkli jedna druhej, identické, na chlp rovnaké.

Jeho prázdny život. Jeho osamelosť. Jeho smútok. Tak moc si prial, aby to všetko patrilo tomu druhému, tomu v odraze. Namaľovať obraz, nie aby miesto neho zostarol, či umrel, ale aby na seba vzal všetku tú prázdnotu v jeho živote. Pomaly, ako rakovina mu rozožierala telo a dušu. V zrkadle sa odrážala i jeho izba, jeho posteľ, jeho dievča na jednu noc. Zamračil sa a zahryzol si do pery… Prial si, aby už vypadla, ale ona spala, ruka prevesená cez koniec postele, svetlé vlasy rozhodené po vankúši a telo prikryté dekou. Telo, ktoré v noci miloval a v tejto chvíli nenávidel.

Modrá slza

Kráčali bez slov, dlhou tichou chodbou bez okien, kým neprišli k ťažkým oceľovým dverám.

„Ak vám môžem poradiť,“ zašepkal zriadenec, „ nepredlžujte to. Oslabuje sa tým odhodlanie.“

Pozrela naňho kamenným pohľadom predátora a on jej vrátil slabý, opovržlivý úsmev, doplnený nenávistný zábleskom v očiach. V tej chvíli však nenávidela ľudí viac ako boli oni kedy schopní a on to pochopil. Sklopil zrak, ustúpiac mrazivému zavrčaniu a vpustil ju do veľkej cely.

Nádejná balada o smrti, láske a továrni alebo naozaj veľké finále

Volám sa Teodor, som mechanik, mám továreň, štyridsaťšesť rokov a som slobodný. Zatiaľ. Teda, niežeby som nechcel už skôr, dávno ma omrzelo dívať sa na svet cez diery ponožiek, ale nedokážem si pomôcť. Nikdy sa mi nepodarilo dotiahnuť to za prvú schôdzku. A za všetko môžu oni.

Prvý prišiel v lete. Do mojej továrne, pochopiteľne. Ona nemá meno a ja ju ani nepomenujem, lebo podľa mena by ju mohli nájsť, a potom by už nebola moja. Továreň sa stratila počas Veľkej krízy. V baniach Čiernej Panvy sa minulo uhlie. Začali zanikať fabriky, ktoré mali veľmi nákladnú prevádzku. Dovoz uhlia z väčšej vzdialenosti by výrobu v nich neúnosne predražil. V mojej továrni tavili železo. V horúcich júlových dňoch sa chladím na dne taviacej pece. Moja továreň má mnoho zariadenia. Stratila sa preto, lebo sa do nej chceli vrátiť. Nič nebrali preč, len dočasne stiahli ľudí. Vyriešia zásobovanie, obnovia prevádzku, povedalo sa i môjmu otcovi. Môj otec aký bol trpezlivý, čakal. Chodieval som čakať s ním. Pod kaďu, kde sa mala chladiť tavenina.