Science fiction a fantasy časopis Fantázia: poviedky, recenzie, reportáže, správy

ViaNOČNÁ mora

„Neblázni,“ povedala modroočka, „čo sa ti na nej tak páči?“ Pozeral som na malú kamennú sošku v nemom úžase. Netušil som prečo. Bola ešte hroznejšia, než texty od Noname. Vyzerala, ako keby ten, čo ju robil, vlastne nevedel, či chce vymodelovať ženu, alebo verný model Boeingu 747. Modroočka právom pochybovala o tom, prečo si ju chcem vystaviť doma na stôl. Ale blížili sa Vianoce a to bol darček, ktorý som od nej chcel. Sklamane sa rozlúčila s ideou sexi frajera v novom svetri, ktorý mi chcela dať, a kúpila mi teda túto malú ohyzdku.

Vianočný sen

Vzduchom sa niesla vianočná riekanka spolu s vábivou vôňou perníkov.

Cez veľké okno s ľadovými kvetmi hľadeli na zasnežený svet dve malé deti. Odkedy sa prebudili, striedavo spievali a jedli sladké koláčiky s farebnými polevami, zapíjajúc ich mliekom. Spoločne počítali snehové chuchvalce neprestajne sa valiace z oblohy a podchvíľou opatrne otvárali okno, aby si do dlaní nabrali trochu z toho vianočného zázraku. Zakaždým prekvapením zvýskli, keď sa ich horúce dlane dotkli chladného snehu. Avšak skôr, než sa stihol roztopiť, zahodili ho najďalej, ako dokázali, snažiac sa trafiť plot…

Polovičný Santa

Do šera ponorenú miestnosť oživoval už pol hodinu len svit lesknúcich sa detských očí. Intímnosť scény náhle narušil záblesk teleportu. Dlho očakávaný hosť nemohol oneskorený príchod na vianočnú oslavu vynahradiť efektnejšie. Keď si oči opäť privykli na prítmie, deti zhromaždené okolo návštevníka začali rumázgať. Santa totiž nedorazil celý.

Vyviedol som malých nešťastníkov na chodbu, a vrátil sa do miestnosti, kde červeno-bielo odetý brucháč medzičasom predvádzal ďalšiu ukážku nespoločenského chovania.

Premeny noci

Všetko sa začalo tou prekliatou strakou. Ako slušný úradník a čistotný občan som v osudné ráno s pôžitkom pootváral plastové okná môjho kráľovstva. Kráľovstva dokonale zoradených šanónov, archivovaných záznamov, noriem, predpisov, zoznamov a formulárov. Kľúče úhľadne zoradené na vešiačiku od najmenšieho po najväčší, šálky v dokonalom zákryte, perfektne ostrúhané ceruzy, fixy napravo, ťažidlá naľavo. Tak, presne tak to mám rád, teplo mi slastne steká dole pažerákom a ďalší perfektný deň by mohol začať. Nebyť toho prekliateho vtáka, hovorím.

Trón pre kráľovnú

„Hľadá sa kráľovná, kráľovná sa hľadá!“ spievali vtáci, minuloročné lístie sa skrúcalo vo vzduchu do nápisov, trubač chripel a potom už len rozhadzoval inzeráty na brezovej kôre.

„Hľadá sa kráľovná s nástupom ihneď, pracovná doba nepretržitá, plat – polovica stredne veľkého kráľovstva, farba vlasov ľubovoľná, vek: pätnásť až dvadsaťpäť rokov, znalosť cudzích jazykov sa nevyžaduje. Špeciálne požiadavky: neprítomnosť alergie na peľ, schopnosť v dlhodobej polohe sedmo nepoškodiť svojou telesnou konštrukciou systém okvetných lupeňov.

Majitelia

Začalo to v deň, keď mi ohluchol telefón. Pevná linka. Chcel som zavolať do práce, že prídem neskôr, lebo sa ohlásili plynári. Mali nám prísť urobiť pravidelný odpočet a žena odišla na školenie. Počkal som teda, kým sa nabije mobil – trvalo to nezvyčajne dlho – a vysvetlil som šéfovi situáciu.

„Okej, okej,“ priam som počul, ako pri slúchadle mávol ruku. Aj tak ma vnímal len na pol ucha.

Plynárov som čakal do desiatej. Neprišli. Primerane nasrdený som utekal do firmy a keď som vybavil to najnutnejšie, zavolal som na telekomunikácie.

Závej

Zasneženou krajinou sa kĺzali sane.

Fŕkanie zapriahnutého hucula znelo tlmene a vŕzganie snehu sa neprirodzene strácalo v podvečernom tichu.

Upotený furman trónil na kozlíku zabalený do kožušín, ktoré bránili chladu dostať sa mu na kožu, no nebránili prapodivnému pocitu, ktorý zvieral jeho dušu. Azda to bolo tou bezútešnou sivou oblohou, alebo tým neprirodzeným tichom, ktoré ho obklopovalo. Cítil sa vinný, akoby ho krajina obviňovala z toho, že hyzdí jej panenskú pokrývku z nepoškvrnené­ho snehu.

Ďialnica do pekla

Rock ležal na asfaltke a jeho telo sa nezvyčajne triaslo.

Svetlá z reflektorov starého auta osvetľovali jeho pomleté telo.

Pietro si k nemu kľakol a so záujmom pozeral na jeho potrhané svaly a ťažko sa nadvihujúci hrudník.

„Asi nám toho už veľa nepovie,“ riekol Pietro.

DiAngelo si pošúchal krk. „Je toho viac čo potrebujeme.“

Cena za dokonalosť

Keď som bola malá, ako každé dieťa som bola raz do roka vyslaná k babke na prázdniny. A ako každé dieťa (alebo prinajmenšom skoro každé) som si vykrmovanie a koláčiky u babky užívala ako sa dalo, dokonca aj sľúbená zmrzlina na ceste z kostola stála za to, aby som tam každú nedeľu merala cestu. Viem, výchovné metódy formou sladkej odmeny nie sú moc odporúčané, za to však vysoko využívané. Boh mi to určite odpustí, pretože som si celkom istá, že sám musí byť niekedy znudený tými večne sa opakujúcimi omšami.

Základný inštinkt

Jemné mrholenie rozbíjalo obrazy budov odrážajúce sa v kalužiach. Unavene som kráčal po šedivých, vlhkosťou presiaknutých uliciach. V práci bola zase nuda – podpísali sme novú zmluvu na nočné stráženie objektu jednej firmy, a sprevádzal som auto prevážajúce nejaké cenné dokumenty. Zamestnanie na prvý pohľad nebezpečné, no v praxi neskutočne fádne. Automaticky som si s nostalgiou spomenul na staré časy, keď som chytal démonov a podobné paskudy…

Dedičstvo

Bezpečnostné zámky na vchodových dverách sa v nepravidelných intervaloch odomykali. Postupne. Jeden za druhým.

Zvuky za dverami pripomínali boj. Akoby sa niekto bránil a pritom sa snažil čo najrýchlejšie otvoriť. Skryť sa do bezpečia.

Do bytu ponoreného do šera predmestia sa vrútili dve prepletené telá.

Čo podľa zvukov mal byť boj, bolo v skutočnosti čosi iné.

Chuť po vlastnej krvi

Náhle ho premohla tá chuť…

Chuť tak silná, že ju ešte len prednedávnom nevedel ovládať.

Chuť… usmial sa, stále kráčajúc opustenou nočnou ulicou v strede Londýna…

Poznal ju.

To bol dôvod, prečo sa začal smiať.

Smial sa, až ho to zbavilo zmyslov.

Päste zovrel tak silno, až nechty rozrezali kožu a vypadlo zopár kvapiek krvi na zem.

Chlapec, ktorý nemal rád mayovky

„Nemáš zvyšné papuče? Nechcem zašpiniť koberec.“ Sedí na parapete, kolíše nohami. Čižmy splývajú s tmou.

Chlapec v pyžame vytreští oči, natiahne ruku. Dotkne sa obuvi, Cíti blato, vetvičky. “Vyzuj sa…počkaj, najprv prinesiem kus novín, aby si ich mal kde položiť.“

Zapne malú lampičku na stolíku, prúd svetla nasmeruje von z izby.. Otvorí dvere do kuchyne. Staré noviny sú na kraji drezu, nad košom. Ráno ich mama zoberie do smetí. Vyberie štvorstranu z prostriedka. Chvíľu váha, potom uchopí džbán s mliekom.

V 1.1a

„Myslíš, že to zvládnu? Veď sa to nepodarilo ani našim dvom najlepším stopárom.“

Žena zahalená v zelenom plášti sa k nej otočila:

„Musíme to vyskúšať. Je to naša jediná šanca, už teraz sú naše zásoby mizivé a zima ešte neukázala všetko. A popritom všetkom sú tu oni a ich nájazdy, ktoré sú čoraz častejšie a ničivejšie. Musíme nájsť prechod cez tie hory, my ho musíme nájsť a požiadať ho o pomoc! Bez neho sme stratení.“

Príliš teplá jeseň

Toho roku – 1997 – sa zdalo, že leto neskončí. Napriek tomu, že bol koniec októbra, ulicami mesta povieval teplý vietor a na oblohe sa už najmenej dva týždne neobjavil ani biely závoj.

V ten deň som mal dovolenku. Sedel som na terase na námestí, obracal medzi prstami telefón a striedavo pozeral na mladú čašníčku v obtiahnutom tričku a miznúci ohnivý kotúč medzi kopcami.

Nezúfajme!

Keď som mal dvanásť, odfaklilo mi štyri prsty. Rozmliaždila ich skriňa, pod ktorou otec ukrýval obálku so slušnou finančnou hotovosťou. Potreboval som vtedy peniaze na školu a bolo nutné siahnuť na rezervy. Otec sa preto zaprel plecom, aby ťažkú dubovú konštrukciu mierne podvihol. Nemohol tušiť, že sa mu o chvíľu vyšmykne a spôsobí mi pálčivú bolesť Vopchal som prsty ľavej ruky (okrem palca) pod drevený okraj. Chvíľu som tam šmátral v očakávaní, že sa dotknem hľadaného predmetu. Namiesto toho ma však zaplavila nečakaná vlna ukrutnej bolesti, ktorá sa zo spodných prstových článkov prevalila do celej končatiny, až konečne oznámila príslušnému mozgovému centru, že by sa patrilo skríknuť. Otcovi sa teda vyšmykla skriňa a zadlávila mi prsty.

Zabudnuté mesto

Do kartónovej krabice padla minca a z veže chrámu sa ozvali údery obrovského zvonu. Dievča ani nezdvihlo hlavu, aby videlo svojho chlebodarcu. Prichádzali stále tí istí, každý večer alebo len občas, podľa toho ako bolo napísané. Aspoň nepršalo – na poslednej strane bolo len šero a hmla a odvtedy sa toho veľa nezmenilo. O tomto meste sa už nepísalo. Autori zmizli a ľudia prestali žiť…

010010101 zvádzanie

Dnes je ten deň – dnes dokáže sebe aj iným, že tiež dokáže zvádzať krásne dievčatá. Vyjde z ulity a porazí nesmelosť, ktorá ho trápi roky. Mal dosť vysedávania osamote pred počítačom. Nudili ho už virtuálne flirty na internete. Trápila ho skutočnosť, že čas tak rýchlo uteká a on ešte nevie aké to je.

Pochodoval ráznym krokom hlavnou ulicou mesta. V mysli mu pulzovala iba jediná myšlienka – Podarí sa! Musí sa podariť! – akoby chcel prehlušiť strach; obavu, že nezávisle od toho, čo spraví, aj tak je odsúdený k porážke. Od šestnástich rokov schovával vo svojom rachitickom tele strašného pesimistu, ktorého bolo nutné čo najskôr skrotiť. Dnes je ten deň!

Vajce dvoch detí

„Ja som ho našiel! Je moje!“ Miron bežal dopredu, no pozeral sa dozadu. Ako malé decko…

„Našli sme ho spolu. Miron! Sleduj, kam stúpaš!!“

Neskoro. Teniska priam na mieru zapadla pod koreň vyrastajúci zo zeme a zastavila rozbehnuté telo asymetrickým, neelegantným spôsobom.

Stopy v piesku

Namea kráčala po púšti. Horúce slnko jej svietilo na chrbát, po spánkoch jej stekali kropaje potu a nohy sa jej od únavy zabárali do rozpáleného piesku. Napriek tomu stále napredovala, sledovala plytké šľapaje v piesku – jedinú stopu, ktorú za sebou zanechával Mitah.

Kedysi bol jej najlepší priateľ. Kedysi bol najbližší človek akého mala. Kedysi pre ňu znamenal všetko. Teraz sa jej to kedysi zdalo celou večnosťou, aj keď neubehol ani týždeň, odkedy sa to zmenilo.

Hlási sa Zem

„Každý si myslí, že život cestovateľa je o cestovaní,“ zahlásil do lodného denníka a zapálil si cigaretu. Práve vletel do Slnečnej sústavy; o pár minút by mal pristáť na planéte Zem.

Cestoval sám. Odjakživa. A tak si zvykol zaznamenávať svoje myšlienky. Keď hovoril nahlas, mal pocit, že nie je celkom sám, že je s ním aj tichá ozvena hlasu. Pri troche fantázie a chľastu sa mu občas zdalo, že ten hlas ani nepatrí jemu. A niekedy, keď z temných kútov duše vyliezali tiene, chápal skutočný dôvod svojho počínania. Chcel nechať po sebe stopu. Aspoň zvukový záznam, keď raz jeho loď stroskotá opustená na povrchu nejakej planéty.

Temná víla

Sedela na malej posteli v tenkej bielej nočnej košeli a kŕčovito si objímala kolená s perinou pritiahnutou pod oči. Pod jasnomodré, panickou hrôzou zväčšené oči, ktoré hľadeli na jeden jediný bod za veľkým oknom. Hľadela do tmy a pozorovala niečo, čo videla len ona, ale predsa to existovalo. Rovnako ako vzduch, ktorý dýchame, ale nevidíme. Čakalo to za oknom. Čakalo na ňu.

Džhksch

So svetom to v 21. storočí išlo dolu z kopca: pohlavné choroby, psychické poruchy, ischias. Cholesterol. Zločiny, vraždy, teror, vojny. Jadrové zbrane si však veľmoci šetrili, aby sa mali pri rokovaniach za zatvorenými dverami čím oháňať. Najčastejšie skloňovaným slovom sa stala SMRŤ: Umrel, skonal, zabilo ho…

Medzi pocitmi sa – paralelne so smrťou – najviac rozšírilo UTRPENIE. A to ľudstvo odjakživa zle znášalo. Preto museli povolaní prísť na spásonosnú myšlienku. No a keďže smrti sa zbaviť nedá, treba sa aspoň pokúsiť zmierniť to utrpenie, povedali si.

Vevierunka

Marbhova poznámka na úvod: Dixi má dvanásť rokov a poviedku si sama ilustrovala.

Kdesi ďaleko žil jeden mlynár. Mal krásnu dcéru. Jej meno bolo Vevierunka. Drobný nosík jej zdobila zlatá náušnica. Svalnaté rameno zdobila červená lebka a na odhalenom pupku mala vytetovaného svojho maznáčika, milovaného škrečka Zabijáka. Tento vypĺznutý škrečok bol známy aj ako „Zabiják všetkého, čo sa hýbe“. Vevierunka bola to isté len vo väčšom a krajšom.

Klikař

Začalo to docela nevinně, jak už se tak člověku přicházívá. Jednoho krásného dne si vyjel můj praprapraprapra­praprapra… předek na hon. Neskolil však dvanácteráka, nechytil kance za uši ani si nepřinesl trofej medvědích pracek. Do svého hradu to vzal tryskem přes přilehlé vesnice se záhadným svitkem pergamenu, který našel na lesní mýtině. Protože však tehdy v Zemi včel číst uměl málokdo, neuměl svitek rozluštit, navíc to bylo latinsky. Přizval si na to luštění učeného mnicha. Když ten mu přeložil vzkaz do společné řeči, můj předek padl tváří k zemi.

Dumannios (Hlubina temnot) Ohnivé pero

A tentoraz na nôtu náladovú – pripájam aj autorský komentár: „Je to jeden zo suboru dvanastich pribehov podla kalendara z Coligny, kde mal kazdy mesiac nazov podla svojej podstaty. Delenie medzi dva nam zname mesiace suvisi s ratanim casu v keltskom svete, na dva novy a jeden spln.“

Ještě jsem nikdy nedržel v rukou tak studené prsty jako jsou ty tvé Danielo. Vím, že teď se vracíš. A místo? Nevím. Nevíme o tvé cestě nic a odkud tě k nám přines čáp je tajemství. Slyšíš Danielo?

Genetické úpravy Ohnivé pero

Tentoraz trochu na eko nôtu, dávajte si, prosím, pozor, čo jete.

Rastiem. Už mám cez tri metre. Vraj geneticky upravené potraviny nemajú vplyv na človeka. Ale ja stále rastiem.

Stále rastiem. Žiadal som o zmenu stravy. Povedali mi, že pri mojej výške je to nemožné, a tak ďalej konzumujem geneticky upravenú stravu.

Rozhnevaná mladá dáma Ohnivé pero

Tento týždeň je to trochu mäsitejšie a krvavejšie, ale milovníci zdravej výživy proti tatárskym biftekom v princípe nie sú, nemusíte sa preto (až tak) obávať.

Muži vytiahli obušky a začali nimi počítať, či mám na mieste všetkých dvadsaťštyri rebier.
„Prestaňte,“ ziapal som, „to šteklí!“
Obe chodiace reklamy na anabolické steroidy sa zháčili. Potom, aby si overili výsledok svojich výpočtov, spravili skúšku správnosti. Rebrá boli všetky, len už nie celkom na svojich miestach.

Unesená Ohnivé pero

Ďalšia zo súťažných poviedok, tentoraz akomak pikantnejšia :)

Sedela pri bare a popíjala červené víno. Pekná blondína s veľkými očami a hlbokým, plným výstrihom. Na tvári mala zamyslený výraz a bola sama. Objednal som si dva deci bieleho a nenápadne sa blížil k nej. Obával som sa, ako zvládnem úvod. Prečítal som za hrsť článkov v takzvaných ženských časopisoch, ktoré sestra nechávala na záchode, no v každom druhom bol opačný názor na to, či oslovenie cudzím mužom ženy popudzuje alebo im lichotí. Prekliaty lifestyle.

Istrocon pod paľbou Ohnivé pero & Reportáž

Nečakaná, ale aktuálna a preto hneď zverejnená poviedka. Či skôr beletrizovaná reportáž z Istroconu a Comics Salónu 2008.

„Na koľko dní to bude?“ pýta sa mladý muž na recepcii. Nikto mu ešte nepomáha, je vo vestibule sám. Je priskoro. Mladíkovi kľucká hlava, na prišelca ani poriadne nevidí, otázku položila miecha vytrénovaná piatkovým náporom návštevníkov conu.
„Jeden deň bude ÚPLNE stačiť,“ padnú do haly slová ako dážď za krk.
Organizátor sa strhne. Pozrie nahor a strach mu zovrie hrdlo…

Stretnutie Ohnivé pero

Tak toto je prvá z poviedok súťaže Ohnivé pero, nech sa páči.

Potil som sa na celom tele. Toto leto bolo neznesiteľne horúce, bolo ako roztavené peklo. Nepamätám si, kedy naposledy bolo tak dusno. V miestnosti zaznievala známa melódia, výškové akordy zanikali v basových tónoch. Bol podvečer a v diaľke som počul hrmenie, ktoré vypĺňalo pauzy medzi skladbami. Hra na klavíri ma upokojovala. Svetlo z lampy len chabo osvetľovalo obývačku, jeho lúč sa lámal pred dverami, za ktorými panovala tma. Nemám rád večery, lebo sú dlhé, lebo bývam sám a jedinú spoločnosť mi robí hudba, alebo televízor. Bolo mi tak smutno. Smútok ma uspal.