Viacero spisovateľov má tu česť, že som si ich zaradil do priečinka najobľúbenejší, a George Raymond Richard Martin tam patrí právom. Je totiž veľmajstrom toho, čo mám vo fantastike najradšej – krátkeho príbehu. I keď sa v poslednej dobe zameral skôr na objemnú fantasy (A Song of Ice and Fire), pre mňa navždy ostane kráľom poviedky. Kráľ s korunou z hmly, ktorá stúpa na Planéte prízrakov a hráč s rukou plnou úžasných kariet. Boh mu totiž nadelil to, o čom väčšina spisovateľov márne sníva… talent.
Pán Feist nevie písať zle. To je fakt, je profesionál – jeho text je hladký, plynulý, správne nadávkovaný. No po dvadsiatich knihách z jedného sveta mu nápady nutne museli dôjsť. Skúsil to riešiť novými postavami, no dosiahol len to, že sa dej stal neprehľadným. Kvalita kníh z Midkemie klesá plynule nadol, a nezachránili to ani posledné dva diely Hadej ságy. Obe knihy sa dajú vystihnúť troma slovami: nuda, nuda, nuda.
Najdôležitejšie upozornenia pre cestovateľov smerom do centra galaxie: Nespoliehajte na to, že ste vybavení neuveriteľnou technikou z okrajov galaxie (z úrovne „Transcendentu“) postavenou niektorou z Mocností. Možno ste si všimli, že už tu, v galaktickej „Slupke“, tá najzložitejšia technika občas prestáva pracovať.
Bábi Zlopočasná ešte stále žije. A dobre robí, hoci niektorí by ju radi videli v inom skupenstve. Nie preto, žeby Bábinou pracovnou náplňou bolo rozhodovať o veciach, ktoré sa nikdy nesmú dostať spoza zamknutých dverí. Ani preto, že tie veci robí sakramentsky dobre – lebo niekto ich robiť musí. Ľudia sa Bábi boja, pretože jej koníčkom nie je iba voziť sa po svete v orlej hlave, (alebo si užívať v koži králička), ale aj terorizovať okolie svojím cynizmom a dokonalosťou.
„Skvělá, originální fantasy…“ " Nemohl jsem se odtrhnout. Naprosto mimořádný příběh!" „Provokující, skvělý požitek ze čtení…“ Áno, všetky tieto chválospevy sú uvedené na zadnej strane knihy „Kouzlo Samoty“. Pustila som sa do nej napriek tomu, že ma predná strana obálky varovala nápisom „Epický román ze ságy Samota“. Mala som to varovanie brať vážne…
Naozaj milujem space-opery a preto je mi Hvězda Strážců veľmi sympatická a na tretí diel som sa priam nezúradne tešila. Dočkala som sa. Od vydania druhého dielu uplynul rok a tri mesiace, ak to počítam správne, ale ani tentoraz som nemala problém dostať sa priamo do jadra deja.
Tim Powers vie, ako na čitateľa. Pred rokom som od neho čítal jednu vynikajúcu knihu (Stáčení temného piva – Talpress 1999), preto som s radosťou siahol aj po Anubisových bránach – ktoré síce vyšli skôr (Najáda 1996), no dostal som sa k nim až teraz. A nesklamal som sa. Brány… nie sú ani fantasy, ani SF a ani horor – a zároveň sú tým všetkým naraz. Jednoducho – je to skvelá kniha!
Viete, čo majú spoločné medzinárodne hľadaný terorista, zamestnanec poisťovne, kňaz a tajný vládny agent? Sú to prekvapivo zaujímavé i dôležité postavy v románe Protivník od nemeckého spisovateľa Wolfganga Hohlbeina, ktorý práve vydalo nakladateľstvo EPOS.
Bazil (jeden z hlavných hrdinov) je drak. Drak trochu podivný, nemá totiž krídla a bojuje mečom. Bojuje za ľudí, pretože je jedným z drakov, ktorí sa dobrovoľne zverili rodu homo sapiens – aby spolu s ním bojovali proti Temnému pánovi (Bože, uz zase!). Tak, a to je v skratke všetko, čo odlišuje túto knihu od desiatok podobných, v ktorých sa hrdinovia vyberajú do Šedých hôr, kde – ako je známe – zlato nie je. Nečíta sa to zle, ale – preboha – prečo?
Čestne sa priznám, v poslednej dobe radšej čítam veci od českých autorov, než siahodlhé ságy zahraničných pisateľov (nie spisovateľov – nemýliť si pojmy!). Je to tým, že Česi píšu viac poviedok, ale aj tým, že české texty sú viac blízke môjmu vkusu – naše kultúry sú veľmi podobné (vnímam to aj u Poliakov). Preto rád siahnem po knihe pána Kulhánka, pani Rečkovej, pána Medka a… odteraz budem na pultoch kníhkupectiev hľadať aj veci od Miroslava Žambocha. On totiž „taky umí“…
Nemám rada ságy, nemám rada ságy, nemám rada ságy! A zvlášť nie vtedy, keď sa diely končia – nekončia. A to je presne prípad tejto knihy. A mňa to štve, pretože som zvedavá, ako to vlastne končiť má. A preto by sa mal FANTOMPrint poponáhľať. A vydať zvyšné dva diely podľa možnosti naraz. A to sa – predpokladám – nestane. A mňa to štve. A vôbec.
Napísať kvalitnú humornú sci-fi nie je sranda. Každý spisovateľ, ktorý sa na to odhodlá, musí byť pripravený na to, že bude porovnávaný s Douglasom Adamsom (Stopařův průvodce po Galaxii). Pán Nielsen sa však neľahkej úlohy zhostil nadmieru dobre. Pri čítaní Skřeta som sa pár krát dusil smiechom a aj teraz, po dočítaní, mám knihu položenú na stolíku a občas si niečo pozriem… Inteligentný, suchý britský humor mi dokonale sekol.
„Tom a Pat byla jednovaječná telepatická dvojčata – a ačkoliv jeden měl zestárnout a druhý ne, oba museli být udržováni při životě za jakoukoliv cenu… To, k čemu tady došlo, bychom mohli nazvat problémem v komunikaci.“
„Klopýtla… Byla to pravda, jak démon vždycky říkal. Nezabil ji válečník. Udělala to její vlastní dcera.“ Trollslayer (alebo Zabíječ trolů) nie je prvou zbierkou zo sveta hry Warhammer (kedysi dávno vyšli Vlčí jezdci), ktorá v Čechách vyšla, zato jej však patrí prvenstvo iné. Je to zďaleka najlepšia temná fantasy, akú som kedy čítal.
Už dávno sa mi nestalo, aby som knihu neodložila do tej chvíle, kým nedočítam poslednú stránku. Zaujala ma už na prvý pohľad. Nie preto, že autorkou obálky je slovenská výtvarníčka Martina Pilcerová, ani preto, že ju napísala Lois Bujoldová. Jej „Cesta svobody“ ma svojho času nijako extra neočarila. Jednoducho mi čosi hovorilo – spaceopera! Hrabni po nej! Tak som hrabla a neľutujem. Bolo to veľmi príjemné a celkom napínavé čítaníčko.
Poviedky Roberta E. Howarda mám rád. Aj conanovské, ale hlavne tie temnejšie, s atmosférou á la hmla zvíjajúca sa nad močiarom. Na takého Turlogha O'Briena nedám dopustiť… Preto som sa zbierke poviedok o poslednom piktskom kráľovi potešil. Aké však bolo moje prekvapenie, keď som zistil, že v zbierke s jeho menom je vlastne len jedna poviedka, ktorá môže nosiť meno Mak Morn…
Ďalší z príbehov Jestřába a Rybářky, sympatických manželov a kapitánov Mestskej hliadky. Haven je mesto staré, skorumpované a preplnené zločinom, no najhoršie sú na ňom jeho kosti. Hlboko pod pivnicami totiž ležia trosky, mŕtvoly a odpadky, s ktorými zbytková mágia dokáže urobiť divy. A po pás v špine, slize a krvi sa naši hrdinovia vydali dolu – až na koreň sprisahania, ktoré sa snaží vymazať mesto Haven z povrchu Zeme…
Tak to tu ešte nebolo! To, že bude mať nová Fantázia tradične výbornú publicistiku a zábavné recenzie – to som očakával. Ani vo sne by ma však nebolo nenapadlo, že dostanem do pazúrov kopec vynikajúcich poviedok, pričom slovenské ani náhodou nezaostávajú za inozemskými. Nepatrí sa hneď na úvod chváliť až do neba, ale tentoraz sa nedá inak… Je to BOMBA!
David Gemmel je Kráľ. Jeho fantasy sú plnokrvné príbehy, strhujúce od prológu po epilóg. Jeho hrdinovia nemajú vo fantasy obdobu, zvyčajne nie sú kladní, ale majú drsný zmysel pre fair play a čierny humor. Každá jeho kniha je uceleným príbehom a aj keď sa občas zaradí do nejakého cyklu, NIKDY nepotrebujete poznať ostatné diela, aby ste si vychutnali to, ktoré držíte v rukách.
Keďže sa považujem za výrazne antimilitantný typ človeka a vojenská sci-fi naozaj nie je mojou doménou, k čítaniu tejto knihy ma nalákalo iba meno autora, zhodujúce sa s menom jedného môjho známeho (zdravím ťa, Marbh :). Jednoducho som bola zvedavá, či majú všetci nostielia tohto mena rovnako vizuálny štýl písania. Sklamala som sa, ale to v tejto chvíli nie je podstatné. Poďme k veci…
Táto zbierka poviedok je klasickým počinom z konca červeného režimu. Stavidlá sa pomaly uvoľňovali a vydavateľstvá si mohli dovoliť pustiť na pulty kníhkupectiev aj takéto knihy. Mladá Fronta mala svoju edíciu 13, a v jej rukách sa ocitlo pár skutočne skvelých kúskov poviedok… Kniha vyšla v náklade 80 000 ks (sic!), takže by pre vás nemal byť problém si ju zohnať a pri jej cene okolo 20 Sk skutočne stojí za to.
Tak vy si myslíte, že Stephen King urobil prevratnú vec, keď hodil svoje dielo na internet a vyzval ľudí, nech za to zaplatia? Chyba! Už pred dvoma rokmi sa niečo podobné udialo na serveri umiestnenom v susednej republike. Jiří Brossmann (uf, mne to meno nie je známe) publikoval svoj román Zákony silnějšího a v úvode vyzval ľudí, aby mu poslali dvacku, ak uznajú za vhodné.
Skúste si predstaviť, že celá naša civilizácia, ba čo civilizácia – celá planéta ako taká – je iba dôsledkom pokusov kohosi iného. Že sme len čosi, ako výsledok laboratórnych testov. Nic moc, však? Lenže presne toto vyplýva z kontextu knihy „Půlnoc ve Studni duší“.
V slove o autorovi ihneď v úvode knihy som sa dočítala, že Algis Budrys vo svojich dielach nepatrí práve k optimistom. Dej knihy mi to naplno potvrdil.
Kniha vyšla vo vydavateľstve Netopejr a sám Netopejr, de fuck-to majiteľ, prehlásil, že je to najlepšia kniha akú kedy vydal. Nechajme bokom teraz kvalitu jeho produkcie, alebo pocity doteraz vydaných autorov (kurnik, veď všetci si doteraz mysleli, že tá ich je tá najlepšia, a teraz takýto podraz!) a keď som vás takto uviedol do atmosféry knihy, venujme sa jej.
No konečne zase jedna dobrá Hard SF! Stephen si vymyslel svet, kde sila gravitácie je bilionkrát silnejšia, než na Zemi. Kde hviezdy majú v priemere jeden kilometer, vznikajú na okraji tejto zvláštnej, vzduchom zaplnenej červenajúcej Hmloviny a padajú smerom k Jadru, kde zanikajú.
Keď som pred časom písal recenziu na Věž vlaštovky, dovolil som si vyhlásiť jej autora za Boha. Za tie bezmála dva roky sa čo-to zmenilo. Po niekoľkých posedeniach pri poháriku s Majstrom osobne a po prečítaní záverečnej časti zaklínačského cyklu musím povedať, že pán Sapkowski je (v dobrom slova zmysle) ten najobyčajnejší človek na svete. Má svoje záblesky geniality, má svoje slabosti.
Vopred podotýkam, že film som nevidela. Iba som sa pustila do čítania knihy. BB art ma už niekoľkokrát príjemne prekvapil. Teraz ale ani veľmi nie…
Dámy a páni, tak toto sa mi už dávno nestalo! Po prečítaní poviedky Tanči mezi vločkami! som ostal v nemom úžase. Bol som paralyzovaný… potom som pokrútil hlavou… a nakoniec rezolútne prehlásil: „Ty kokso!“ Táto poviedka, víťazné dielko súťaže O železnou rukavici lorda Trollslayera je jednou z najlepších poviedok, aké som v živote čítal (a prečítal som toho dosť). Ak by som nevedel meno autora, tak by som typoval, že toto napísal Orson Scott Card. Pavel Renčín je Kráľ!
Prvú recenziu na túto knihu som čítala skôr, než sa mi kniha samotná dostala do rúk. Táto recenzia však bola trochu rozpačitá a tak som nevedela, čo vlastne od príbehu čakať. Rozhodne som nečakala, že bude mať viac dielov. Ale nie o tom som chcela… Bola som zvedavá, čo prinesie spojenie tvorby Lady Fantasy a pána Konkoľa, podľa mňa dosť – no – priam diametrálne sa odlišujúcich autorov. Poďme teda k príbehu samotnému…
David Gemmell je považovaný za kráľa tzv. heroic fantasy, fantasy založenej viac na meči než na mágii, fantasy, kde kľúčovú úlohu zohráva výnimočná postava (výnimočná neznamená kladná). Interview medzi Davidom Gemmelom a redaktorom vydavateľstva Del Rey Stevom W. Saffelom vám môže trošku priblížiť, čo to znamená byť dobrým spisovateľom a čo pre tento cieľ David Gemmel urobil. Pre začínajúceho autora sú veľmi cenné poznámky napr. na margo vytvárania postáv…
Aj majster tesár sa utne. Pán Gemmell sa pokúsil (na žiadosť čitateľov) oživiť príbeh Jeruzalémana Jona Shannowa. Nepodarilo sa mu to (myslím). Už druhá kniha (Poslední strážce) bola riedením pôvodného nápadu a táto, tretia, je ešte horšia. Jednoducho, nemôžete navariť dobrú kašu, ak do nej namiesto múky pridávate ďalšiu a ďalšiu vodu. Je to dobre napísané, pán Gemmel nedokáže písať zle, ale je to také rozpačité, nepresvedčivé a… predvídateľné. To sa mi ešte u žiadnej knihy kráľa heroic fantasy nestalo…
Tak, toto je jedna z hviezd Istroconu 2000. Ted Raimi. Narodil sa 14. decembra 1965 v Detroite, štát Michigan, USA. Je najmladší z troch bratov Raimiovcov. Už od detstva sa objavoval vo filmových projektoch svojho brata Sama Raimiho…
Táto kniha získala cenu Akadémie za rok 1999 v kategórii najlepšia pôvodná kniha. Nemôže byť preto obyčajná. A nie je. Ale – na druhej strane – ani sa mi príliš nepáčila. Je plná malých aj väčších nápadov, ale chýba jej čosi veľmi podstatné. Nemá dej, gradáciu napätia. Jedoducho som to čítal, občas sa pobavil nad kuriozitou nápadu – ale nič viac. Bolo mi úplne jedno, či nejaký hrdina padne, alebo nie. A takéto pocity by román v čitateľovi vzbudiť nemal…
Druhý diel poviedkovej zbierky. Príbehy, ktoré napísali majstri fantasy, sú zasadené do nimi vytvorených fantastických svetov. Je to to najlepšie z dlhej fantasy poviedky. Sú to príbehy Terryho Prachetta, Orsona Scott Carda či Georgea R. R. Martina. Druhý diel, ktorý ani náhodou nezaostáva za kvalitou prvého…
Keď sa objavila na pultoch táto kniha, hmatla som po nej, lebo som sa nazdávala, že azda pán Brooks vyprodukoval niečo kratšie, ako ságu. Chyba. V závere knihy sa skvie upozornenie, aby sme očakávali pokračovanie pod názvom „Rytíř slova“. Dobre. Budem očakávať. Lebo napriek mojej nechuti k ságam ma táto kniha celkom zaujala.
Krátka poviedka je zvyčajne len anekdotou či kratučkým príbehom. Je postavená na jednom nápade. Zhltnete ju, pochválite či pohaníte – a idete ďalej. Román je mohutný tok príbehu, spletitý, rozkošatený, ale… občas býva nudný. Aj majster tesár sa utne a každý román má svoje hluché miesta. A potom je tu dlhá poviedka. Býva označovaná ako kráľovská „disciplína“ v literatúre a aj majster Sapkowski sa vyjadril, že momentálne píše romány, pretože sa tvoria oveľa ľahšie. Dobrá dlhá poviedka totiž musí obsahovať prvky tak románu, ako aj krátkej poviedky – a zvládnuť silný príbeh, ktorý je ukončený iskrivou pointou, to nezvládne len tak hocikto. Ale autorom zastúpeným v zbierke Legendy sa to podarilo – božsky!
Klasické putovanie časom. Tak by sa to všetko dalo zhrnúť. Cestovatelia časom v rámci poruchy svojho stroja strhnú so sebou štyroch ľudí z rozličných časových období a zanesú ich kamsi do doby, keď ešte existovala bájna Atlantída.
Pod vplyvom správ zo sveta o horúčke zvanej Harry Potter som bol veľmi zvedavý na prvý diel tejto fantasy série pre deti, ktorý nedávno vyšiel v češtine pod názvom Harry Potter a kámen mudrců. A musím povedať, že sklamaný som rozhodne nebol. Knižku som zhltol na jeden dúšok.
Jack Vance je u nás pomerne neznámym autorom; po jeho dielach ešte české (a slovenské) vydavateľstvá nesiahli. A pritom práve on by mohol byť zárukou úspechu tam, kde zlyhávajú dnes vydávané knihy – pán Vance je totiž kvintesenciou zábavy. Nenudí, ohromuje originálnymi nápadmi, vyžíva sa v bizarných svetoch a… rozpráva s ľahkosťou Homéra či Andrzeja Sapkowského :) Jeho zbierka poviedok Poslední hrad vyšla v roku 1992 vo vydavateľstve Winston Smith – a je skutočne tým najlepším z Jacka Vancea (tak ako zneje jej podtitul). Zároveň však patrí aj medzi to najlepšie v globálnom meradle… pán Vance je Spisovateľ.
Majipoorskú trilógiu Roberta Silverberga vydalo vydavateľstvo Classic v roku 1996. Skúšali vtedy edíciu kníh na kvalitnom papieri a v tvrdej väzbe… a nevyšlo im to. Hlavným dôvodom (podľa mňa) bola cena takéhoto vydania – každá kniha stála na tú dobu nekresťanských 230 korún. Vďaka tomuto „úžasnému“ obchodnému ťahu bola aj mimoriadne kvalitná a vo svete úspešná Majipoorská trilógia odsúdená na osud ležiaku. Dnes už takáto cena nikoho neohromí… neohromila ani mňa a tak som mal tú česť stráviť pár hodín s Valentinom, Vládcom a neskôr Pontifexom gigantickej planéty Majipoor. A som rád.
Udalosť. Ďalšia slovenská fantastická kniha sa objavila na pultoch kníhkupectiev. Napísala ju dvojica známych autorov; kniha je v slovenčine a neskrýva sa pod pseudonymom (ahoj Thorleif). Je útla, nestojí veľa a… je to čistá fantasy – inšpirovaná Tolkienom. Je to príbeh ľudí, elfov, ghúlov, škratov a… tajomného kryštálu. Tieto slová nezvonia originalitou, ale to nerobia ani Miešanci. Je to však napísané pekne – niektoré pasáže dokonca krásne…
Poviedka Růže pro Algernon (česky v zbierke Vlak do pekla) je jedna z najlepších poviedok vôbec. Je to ten kus popísaného papiera, ktorý vám zovrie srdce tak, že máte pocit, akoby ste dostali infarkt. Miera empatie, vcítenia sa do hlavného hrdinu je kolosálna… až má čitateľ pocit, že poviedku nenapísal človek. Poviedka je jednoducho božská. A – keď som dočítal román, rozvíjajúci tú istú myšlienku – musím povedať, v rozsiahlejšom spracovaní je to ešte lepšie. Pripravte si kopy papierových vreckoviek, pretože je tu znova čas položiť Algernon na hrob čerstvé ruže…
Najprv som o pánovi Stephensonovi nevedel nič. Bol som blahoslavený – chudobný duchom. Múdri ma vyviedli z nevedomosti – povedali: „Je to Majster cyberpunku a naviac… jeho veci sa vynikajúco čítajú.“ A keď začalo byť Múdrych okolo mňa akosi veľa, dal som na ich slová… a som rád. Sníh (Snow Crash) je úžasná kniha, naštartovaná vynikajúcou myšlienkou, nadupaná drobnými ale pekelne dobrými nápadmi a vystlaná parádnymi hrdinami… ako Draculova rakva zamatom. Na Umiho Neywitza a S.O. sa len tak nezabúda…
Umi Neywitz je posledný programátor na voľnej nohe, najlepší šermiar na svete, spravodajca Celosvetovej informačnej centrály (CIC) a doručovateľ mafiánskej pizzy.
Útla zbierka poviedok vyšla pri príležitosti Parconu 2000 a prispeli do nej dielami autori zvučných mien… Ondřej Neff, Ludmila Freiová, Josef Nevadba či Jaroslav Mostecký. Motívom zbierky sa stala Nádej, ale keď tak na ňu hľadím – po tom, čo som ju dočítal – je o všetkom možnom, len nie o nádeji. Mala by sa skôr volať Beznádej…
Ak by sa Robert Ervin Howard narodil na konci tretieho tisícročia, asi takéhoto Conana by stvoril. Thorleifov Cimmeran je barbar par excellence, len jeho brutalita je dovedená do extrémov (presne v duchu súčasných trendov). Conanov duchovný otec sa určite obracia v hrobe, keď k nemu Nemesis prináša vetu, čo splynula z Thorleifovho pera: „Jeden z umírajícich mužů naříkavým hlasem prosil Elbereth o pomoc. Conanova ústa se nenávistne zkřivila. Stoupl mu na tvář, chodidlem otočil hlavu na stranu a přenesl na nohu celou svou váhu. Zapraskalo to a modlitby stichly.“ Takýto je Conan roku 2000…
Hutná fantasy v štýle severských ság Poula Andersona. Áno – takto by sa dala popísať v skratke táto kniha. Silný, životaschopný príbeh ľudských i božských hrdinov, popretkávaný iskrami z vyhne Elofa Valantora. Príbeh kovaný Slnečným kladivom. Tretí, ale pomerne samostatný diel Zimních letopisů…
Je ťažké napísať dôstojný komentár k vyvrcholeniu Ságy o zaklínačovi, ktorá vlastne vôbec ságou o zaklínačovi nebola. Paní jezera uzatvára hlavné línie príbehu: ukončuje osud desiatky hlavných a stovky len trošku vedľajších postáv. Je to kniha Majstra spisovateľa, hrajúceho sa s čitateľom – či už dejom alebo formou rozprávania. Je to hmla, vznášajúca sa nad jazerom, z ktorej si fantastické obrazy vytvorí aj sám čitateľ. Je to to, na čo sme tak dlho čakali…
Freska načrtnutá krvou na oponu z mäkkých tkanív – asi tak by sa dalo nazvať vyvrcholenie ságy Divocí a zlí. Svätý Patejl, legendárny pán Chodny – tiahnuci sa dejinami ako oko zombíka z jamky – likviduje posledných nepriateľov a Protivníkov, ktorí si dovolili vstúpiť mu do cesty. Jatky vrcholia, pán Kulhánek skutočne zvládol gradáciu a necháva pod Patejlovými rukami (nohami, piezopuškou, kladivom, pneumatikami, pásmi tanku či palcátom) hynúť už nie stovky či tisíce, lež milióny nepriateľov. Pán Klaďas sa pritom nikdy nezníži k zbraniam hromadného ničenia a aj tie milióny utlčie vlastnými rukami. Hmm, osobná účasť na show nie je nikdy zlá…