To, že u nás vo východnej Európe to nemáme na ružiach ustlaté, sa už dozvedel celý svet. Veď to poznáte: bezkrkí mafiáni, rabujúce cigánčatá a k tomu radosť zo sprostredkovania bolesti a utrpenia.
Koho by ale to, čo už vie celý svet, zaujímalo aj do tretice?
Totiž žena, ktorú s veľkým apetítom rozkúskuje, je teraz už bývalá manželka agenta tajnej služby Kim Sú-hieon. Ten po smrti svojej milovanej kuje žeravú pomstu. Vytipuje si pár indivíduí, ktoré by mohli byť vrahmi… a tentoraz jeho obeťami. Postupne si každého nájde, pričom formy jeho vypočúvania sú špecifické…
Film Real Steel so slovenským distribučným názvom Oceľová päsť vychádza z krátkeho vedeckofantastického príbehu Richarda Mathesona, ktorý do podoby scenára pretvoril John Gatins a režíroval Shawn Levy. Základné informácie sľubujú iba ďalší rodinný film s klasickou zápletkou. Malému chlapcovi umiera mama a na scénu prichádza nehodný otec, bývalý boxer, ktorý sa má za nejaké dve hoďky za účinnej asistencie robotieho komparzu stať otcom hodným a napraviť, čo pokazil. Bodka. S takouto povesťou má aj najlepší biják postarané o mínus veľa hviezdičiek
INSIDIOUS – slovíčko, ktoré by sa dalo voľne preložiť ako „zákerný“. Iste premýšľate koľko zákerných bytostí a samotných zákerností v danom dielku na svojej „movie road“ stretnete. Môžem vás s pokojným svedomím ubezpečiť, že ich nebude málo…
Banda pirátov sa snaží – ako vždy – nájsť ten najdrahší, nevyčísliteľný poklad, ktorý podľa niektorých ani neexistuje. Fontánu mladosti. Sú preto ochotní urobiť čokoľvek. Zradiť priateľa, usmrtiť morskú pannu, ukradnúť hrdosť každému kapitánovi. A pritom ich ani nehryzie svedomie.
Napísať dobrú recenziu nie je ľahké. Presviedčajú sa o tom mnohí, ktorí na svoje pokusy o napísanie článku dostanú z redakcie odpoveď, aby svoj talent (v každom človeku sa nejaký skrýva) venovali radšej zmysluplnejšej činnosti. Avšak nájdu sa vytrvalci, ktorí svoje nadšenie myslia vážne a chcú ho pretaviť do svojej neskoršej profesionálnej kariéry.
Clinta Eastwooda má zrejme rád celý svet. Niekto ho zbožňuje ako bezmenného pištoľníka s búchačkami prekliato nízko, voľakto iný zase ako Drsného Harryho, ale všetci ho milujeme kvôli jeho počinom na režisérskej stoličke. Filmami ako Million Dollar Baby, Výmena alebo (mnou nie až tak veľmi, ale ostatnými teda poriadne) adorované Gran Torino nám táto už osemdesiatročná herecká legenda dokázala, že jej to zďaleka nesvedčí iba pred kamerou.
Japonské slovo „nana“ znamená „sedem“. V obrázkovo-bublinovom svete Ai Jazawovej je sedmička nešťastným číslom. A keď je zdvojená, tým horšie. Tak napríklad dátum siedmy júl považujú jej postavy za mimoriadne nešťastný, podobne ako my piatok trinásteho.
Ak nejaké filmy od štúdia Walta Disneyho považujem za absolútne nadčasové majsterštyky a za vrcholy jeho animovanej tvorby, tak sú to rozhodne Leví Kráľ, Tarzan a Herkules. Tie filmy sú také vynikajúce preto, že aj keď sú plné piesní, hudobných čísel a celkovo obsahujú veľký počet úlitieb najmladšiemu publiku, aj napriek tomu sú až po okraj vyšperkované emóciami a majú nefalšovaný epický a dobrodružný rozmach. A presne na tieto tri filmy som si spomenul pri sledovaní „Na vlásku“.
Je to tu. Epická fantasy sága, ktorá započala svoju púť v dávnom to roku 2001 (ach, kde sú tie časy, keď som bol ako dieťa taký nadšený z ukážky prvého filmu, že som si nechtiac tresol hlavu o stenu…), sa po šiestich dieloch konečne dostala k svojmu záveru. Teda… k záveru.
Hovoriť zas a znova o tom, že kariéra M. Night Shyamalana ide v posledných rokoch prudko dole vodou, by bolo ešte zbytočnejšie než nosiť piesok do púšte. Na Posledného vládcu vetra preto množstvo ľudí čakalo s veľkou zvedavosťou.
Keď v roku 1987 vtrhol na filmové plátna prvý Predátor, zrejme iba málokto tušil, že z pôvodnej béčkovo tuctovej sci-fi príšery sa stane kultové monštrum, a že jeho sláva bude porovnateľná s tou, ktorú si užíval kamarát Votrelec. Koncept intergalaktického lovca lebiek spolu s neodolateľne nechutným dizajnom od majstra majstrov Stana Winstona ani nemohol dopadnúť inak. Bohužiaľ, pokračovanie už nebolo prijaté tak kladne ako prvý diel a potom to s vesmírnym poľovníkom išlo už iba z kopca.
Na svete je veľa dievčat, ktoré snívajú o princovi na bielom koni. Jukari k nim síce nepatrí, no jej princ si ju aj tak nájde. Úžasný, nevyspytateľný princ. Okúsi pri ňom slzy, rozkoš, peklo… a raj. A znova slzy.
Meno Neil Marshall určite nie je filmovo znalému divákovi neznáme. V roku 2005 tento talentovaný Brit natočil horor Pád do tmy, ktorý osobne považujem za jeden z najlepších kúskov svojho žánru. Marshall ukázal, že má vynikajúci cit pre nervydrásajúcu atmosféru, doslova pribíjajúcu do sedačky (v tomto filme navyše okorenenú poriadnou dávkou klaustrofóbie), a že brutalita a krv mu tiež nie sú cudzie.
Ak ste boli doteraz zvyknutí, že ghibliovskí hrdinovia sú väčšinou roztomilé deťúrence s veľkými očami, nastal čas uviesť všetko na pravú mieru. V Howlovom putujúcom zámku svoj životný príbeh totiž prežíva takmer osemdesiatročná babička. Opäť platí pravidlo – nie je všetko tak, ako sa na prvý pohľad zdá!
Hodnotenie: 70 %
To v žiadnom prípade! Práve naopak, mladé čarodejnice sa stále držia vlastného štýlu a hlavne hesla – na starej metle ďalej zájdeš! Výnimkou nie je ani Kiki, nadšená záujemkyňa o najstaršie povolanie (nehľadajte za tým nič podozrivé!) a tak len čo sa nočná obloha ukáže v tom najjasnejšom svetle mesiaca, vydáva sa na najúžasnejšiu cestu svojho života…
Znelo to tak sľubne. Konečne sa podarilo rozšifrovať deviaty symbol. Práve včas na to, aby veľmi rozmanité osadenstvo rozpadajúcej sa inoplanetárnej základne Ikarus stihlo ufujazdiť jediným možným smerom – hviezdnou bránou kamsi do neznáma, respektíve veľmi neisto odhadovaného známa.
Zo zabudnutého kufríka vyťahujeme kultový horor predstaviteľa nemeckého filmového expresionizmu, režiséra Roberta Wieneho.
Hajao Mijazaki nie je len taký obyčajný režisér. Jeho meno sa stalo fenoménom už po premietnutí filmu Princezná Mononoke, ktorý zožal obrovský úspech. Prešli štyri roky a svet obletela ďalšia skvelá správa – pán režisér chystá nový film. A cesta za dobrodružstvom bola pravou Cestou do fantázie…
Človek hľadí a hľadá. Hľadí odborným okom a hľadá chyby. Aby hodil kameňom a povedal ahá, ja som to vedel, veď taký mediálny cirkus sa nikdy neroztočí okolo filmu, ktorý je bez chýb. Lenže po chvíli zistí, aké je ťažké udržať sa nad hladinou príbehu a ňúrať sa v nedostatkoch. Lebo voľakto tu práve predviedol, ako sa robí film a na čo film ľuďom slúži.
V kryospánku vraj človek nesníva. Čas tam plynie odlišne. Šesť rokov vám pripadá iba ako noc s fľašou tequilly okorenená riadnym výpraskom. Na nevoľnosť však nie je čas. Za príkrovom mračien čaká nový svet. Divoký a nebezpečný, no zároveň taký opojný, že jediný pohľad naň stačí, aby ste ho už nikdy nechceli opustiť. Vitajte na Pandore!
Pol roka po Hone na Gluma (pardon, pre prekladateľských puristov Glocha) prichádza zo Stredozeme jeho mladší a väčší súrodenec Born of Hope (Zrodený z nádeje)
S Tarantinovými filmami je to jednoduché – buď ich milujete, alebo nenávidíte, žiadna veda. Režisér, ktorý sa preslávil najmä svojským zobrazovaním násilia a bavením komerčného diváka hektolitrami do nebies striekajúcej krvi, nám opäť dáva zabrať. Tentoraz však viac, ako bolo zrejme plánované…
Hodnotenie: 70 %
Terry Pratchett je v súčasnosti jedným z najčítanejších autorov fantastickej literatúry na svete. 3 % zo všetkých kníh predaných v Británii boli napísané jeho rukou. Dnes má na konte milióny libier a desiatky vydaných kníh. Na začiatku jeho slávy však bola jedna jediná. Farba mágie.
Hodnotenie: 90 %
Hodnotenie: 90 %
Celovečerný debut mladého juhoafrického režiséra Neilla Blomkampa pod producentským dohľadom Petra Jacksona láme tohtoročné rekordy návštevnosti. Počet divákov zvedavých na District 9 už vysoko prevýšil nemalý počet jeho obyvateľov.
Nový film Proroctvo (Knowing) režiséra Alexa Proyasa s Nicolasom Cageom v hlavnej úlohe je príspevkom do žánru katastrofických filmov. Teda aspoň na prvý pohľad by sa to mohlo zdať.
Keď bol Neil Gaiman ešte chlapec, zrejme sa mu odtrhol gombík na košeli. Starostlivá, aj keď trochu zaneprázdnená mama ho donútila, aby si gombík prišil sám. Tak malý Neil šil a šil a párkrát si pri tom ihlou takmer vypichol oko. Samotným prišitím sa však záležitosť zďaleka neskončila. Po tomto zážitku Neil odrazu začal mávať desivé sny plné ihiel, nití a čiernych okrúhlych vecí. Tak dlho ho trápili, až sa rozhodol, že nechce trpieť sám a podobné sny by mali mať všetci ľudia na svete. A takýmto spôsobom vznikol román Koralína. Teda aspoň si myslím.
Konečne je to tu! Nápis Hollywood je na franforce, ulice L. A. sú dláždené ľudskými lebkami a troskami mesta dupocú chodiace mlynčeky na mäso s rotačnými guľometmi namontovanými rovno na železný skelet. Zakiaľ Connorovci sa tri diely snažili odvrátiť nukleárny „súdny deň“, fanúšikovia naopak snívali práve o postapokalyptickej vojne, podzemných bunkroch, táborákoch v televízore a pásakoch, pri ktorých tá lebková dlažba vykazuje žalostne nízky stupeň odolnosti. Skynet vyhral. A my konečne máme, čo sme chceli.
Po šiestich rokoch sa vraciame späť do Stredozeme. Tentoraz nás tam nezavedie veľkofilm, ale nízkorozpočtový fanúšikovský projekt. A neletíme na Nový Zéland, len do lesov Anglicka.
Je to miesto pre biedne existencie. Zmyslom ich života je pozeranie anime, čítanie mangy, fankomiksov, hranie videohier a v neposlednom rade obdivovanie bielych nohavičiek na plastových figúrkach. A aby im to nemohol nikto zazlievať, vravia si Spoločnosť pre štúdium modernej vizuálnej kultúry.
Na začiatku bola temperamentná mladá žena menom Majel Barretová. Ale veci sa zvrtli a namiesto bezmennej dôstojníčky do veliteľského kresla vesmírnej lode USS Enterprise a seriálu zasadol William Shatner ako James T. Kirk. Otázku, či nechať v úlohe prvého dôstojníka pekné dievča alebo Vulkánca, vyriešil Gene Roddenberry vskutku šalamúnsky – dievča si vzal za ženu a Vulkánca pomenoval Spock.
Ostatne sme si spomínali, že príchod veľkého Totora do kín nebol práve najjednoduchší. Ktorému filmu sa teda podarilo ohroziť samotného vládcu lesa? Niektorým z vás je už možno známe, že druhým prelomovým filmom roku 1988 sa stala dráma Hrob svetlušiek. Za touto snímkou stojí ďalší významný predstaviteľ štúdia Ghibli – Isao Takahata.
Hodnotenie: 90 %
Keď sa povie Ghibli, azda každému z nás sa v hlave vynorí legendárne modré logo štúdia, bez ktorého si len ťažko vieme predstaviť ktorýkoľvek z ich filmov. Kto je teda postavička z úvodných tituliek každej ghibliovky? Nik iný, ako samotný duch lesa –Totoro.
Ak by ste mali moc zmeniť podobu vecí okolo vás, ako by ste ju využili? Opravili by ste si rozbité hračky? Vytvorili by ste z hliny za domom prekrásne sochy? Koľkí z vás by využili takúto moc pre dobro ostatných? A čo tak nechať sa pohltiť svojimi túžbami? Trochu priostriť a spraviť pár krokov vpred. Zmeniť kov na zlato? Alebo radšej sa zahrať na božskú bytosť a baviť sa s životmi iných…
Radi sa pri príbehoch trasiete napätím a necháte sa obklopiť svetom temnejším, než je ten náš? Určite vás už neraz varovali, aby ste nechodili v noci na cintorín, vyhýbali sa tmavým miestam, nevyvolávali duchov a podobne. Pokladali ste varovania pred svetom strašidiel za bezvýznamné? Tak to mohla byť vaša posledná chyba…
O prvej časti hraného dokumentu zo života obrovského zelenáča sme pod názvom Hulk vs. Thor hovorili tu. V druhej časti, ktorú sa podarilo zachytiť chlapcom z Marvelu, sa Hulkova neuveriteľná päsť stretla s neuveriteľne tvrdou držkou. Vylučovacím spôsobom ľahko zistíme, koho mohlo naše obľúbené animované postavisko tresnúť po zuboch bez toho, aby obeť utrpela odklopenie hlavy. Správne, tentokrát išlo o súboj Hulk vs. Wolverine.
Chlapci z Marvelu zasa zabudli dať dr. Bannerovi pod stromček balíček Belasponu, a tak sa zelená polovica jeho osobnosti toho roku poriadne rozparádila. Výrobný štáb je už ale na Hulkove úlety zvyknutý, preto stihol zdokumentovať dve jeho dobrodružstvá: Hulk vs. Thor a Hulk vs. Wolverine. Pozrime sa bližšie na prvé z nich,
Pamätáte si na vaše školské časy? Alebo ešte stále trvajú? Všetko je striktne podľa pravidiel, len učenie sa, nič iné nie je povolené. Učiteľ je nafúkaný objekt, ktorý žiakov nechápe a vždy musí mať pravdu. Jeho slovo je sväté a plné opovrhnutia mládežou.
Morbídna a dekadentná gothic-rocková opera v temných sci-fi kulisách ožíva v rukách hororového režiséra. Spev, násilie a šteklivé zábery redefinujú žáner exploitation snímkov prostredníctvom hudobného klipu a vaudevillu.
Za ostatných pár rokov pojem kult stratil svoju skutočnú hodnotu. Usilovná snaha označiť čokoľvek za kultové s cieľom zvýšiť predajnosť tento pojem devalvovala.
Mali ste už pocit, že všetko nemôže byť len náhoda? Že za tým zlým, čo sa vám stalo, musí niekto alebo niečo stáť? Meškal vám autobus, znova ste nestihli prácu a šéf vás vyhodil. Smola? Nie! To všetko je súčasťou veľkého komplotu a je len jeden človek, ktorý vie, o čo tu skutočne ide.
Romantický „ničiteľ vreckoviek“, bezpointový akčný film alebo len snaha zviesť sa na momentálnej vlne „urobme-niečo-upírske-romantické-fantasy-hlúpe-ale-čo-sa-mladým-páči“? Súmrak doslova padol na Európu a len málokto sa dokázal vyhnúť jeho podmanivému upírskemu šarmu.
Ponjo na útese je sám o sebe zvláštny film. V kontexte tvorby Hajaa Mijazakiho však nie. Starý pán sa totiž nikdy nerozpakoval predstaviť zdanlivo bezdejový „príbeh“, ktorý napriek neexistencii konfliktu prikuje diváka na dve hodiny do kresla a okolo celej hlavy mu obtočí úsmev. Pamätáte sa na Totora a jeho dáždnik (Tonari no Totoro, 1988)?
Modrá je dobrá. Červená lepšia, hlavne keď je šmrncnutá do ohniva. Zlatá… tá tiež nie je na zahodenie. A keď to všetko premiešate? Zrazu sa vám z farieb vynorí čokoládová tyčinka, plechovka piva, cigara a kopec mačiek a keď sa zadívate lepšie, v červenej zasvietia čerstvo umyté zuby a rohy zbrúsené na ježka. Žuloruký pekelník sa vrátil na plátno, aby nakopal hromadu zlatých zadkov a zaspieval si zaľúbený duet so žiabrokrkým priateľom.
Je Život po ľuďoch pre fantazistov? Je to až tak fantazijná, nadbytočná téma, ktorá pragmaticky zmýšľajúcich „realistov“ neosloví? Alebo je to spracovaním, v ktorom nejde ani o film s príbehom, ani o dokument s komplexne vypracovanou kostrou faktov? Znervózňuje „realistov“ manipulácia, ktorá hladko strieda sugestívne zábery psov na smetisku, droliacich sa starých stavieb a srniek v meste s počítačom generovanými budovami pokrytými viničom? Alebo sú nahnevaní na „anonymných“ vedcov, ktorí do toho všetkého konštatujú, že tráva všetko pohltí a soľ rozožerie?
Leterrierov Neuveriteľný Hulk je mäso. Zápletka okolo laboratórneho výskumu je zhrnutá do úvodných titulkov a v podstate okamžite začína hon na doktora Bannera. Hlavne preto, že na plátne sa stále niečo deje, pôsobí tento Hulk ako určitá satisfakcia za predošlý pokus. Mnohým bude chýbať „okienková“ kompozícia Leeovho Hulka, no Leterrier to bohato vyvažuje svojou divokosťou a dychberúcim zmyslom pre akciu.
Máte radi rozprávky? Legendu o Opičom kráľovi? Monumentálne zábery čínskej prírody? Staré kung-fu filmy? Jackieho Chana a/alebo Jeta Li?
Stačí pozitívna odpoveď na jednu z otázok a film Zakázané kráľovstvo sa vám bude páčiť. Veď čo nám v stresuplnej dobe počítačov pomôže viac, ako priamočiary príbeh s kopou akcie a humoru, v ktorom sa navyše Jet Li vyčúra Jackiemu Chanovi do tváre ;)
Naposledy pred rokom (hrali vtedy Harryho Pottera) som zažila preplnenú sálu starého kina Centrum v Žiline a vypredané lístky na niekoľko dní dopredu. Pred Potterom sa to, myslím, opakovalo pri premietaní Pána prsteňov… Aj keď nežijeme v Čechách, tentoraz sa dá návštevnosť „svetových“ filmov porovnať s návštevnosťou domácej tvorby. Alebo je to len (na slovenské pomery gigantickou) medializáciou a menom najslávnejšieho režiséra na Slovensku?
Pamätáte si časy, kedy sme chodili do videopožičovní hodinu pred záverečnou, motali sa okolo regálov a nedočkavo vyzerali dobrodinca, ktorý sa mal čochvíľa objaviť s našim večerným trhákom? Zdá sa, že v niektorých oblastiach sveta sa nič nezmenilo a zaujímavé, že nápad so starými americkými „véháeskami“ prišiel práve z Ameriky. Najnovší film Michela Gondryho nepatrí medzi fantastické, ale fantázie v ňom rozhodne nechýbajú.
A opäť sú tu minirecenzie. Chýbali vám? Nie? Nevadí, aj tak je tu ďalšia masívna porcia. ;-) Tri filmy, šesť krátkych, ale výživných hodnotení. Maťo Kudláč pochválil Kroniku rodu Spiderwickov (ktorá na poli detskej fantasy prekvapivo ukázala prostredníček aj Zlatému kompasu) a naopak zotrel medzitým už skoro kultové Dungeon Siege (ktorým Majster Boll vracia úder všetkým svojim odporcom). Tóno Stiffel siahol do regálov videopožičovní a vytiahol odtiaľ čínsky veľkofilm Válka rozumu a cti. Nuž a ja som si dovolil ku každému z filmov pridať aj svoje vlastné hodnotenie. Máte čo čítať, nech sa páči. A budúcnosť minirecenzií? Vzhľadom na ich úlohu „aspoň malého vyplnenia diery po Fantázii“ je otázna. Tá diera totiž už čoskoro bude zaplátaná tou najlepšou možnou záplatou a autori sa v týchto dňoch plne sústreďujú na jej prišívanie. Zatiaľ do čítania! ;-)
Mamuty sú tu, mamutom sa nikto nevyhne! Napriek tomu máte chuť na kus pečeného mamutieho stehienka? Herr Emmerich vám vysvetlí, ako na to. V žiadnom prípade sa nepokúšajte nahnať mamuta do jamy a tam ho spoločnými silami utĺcť oštepmi, kyjakmi a kameňmi. Ani ho nežeňte k okraju strmého útesu a nespoliehajte sa na to, že z neho spadne a dodrúzga si kosti tak, že už viac nevstane. Kdeže! Zhotovte si zložitý mechanizmus s protizávažiami, ktoré lapia rozbehnutého mamuta do obrovskej siete (tú váš kmeň zhotovil v priebehu uplynulých sto rokov zo všetkých koží, ktoré ulovil – a to všetko len pre túto príležitosť!). A v žiadnom prípade nechoďte na mamuta tímovo, ale vyšlite jedného vyvoleného lovca, ktorý ho má skoliť jediným bodnutím oštepu. Áno, epos 10 000 pred Kristom je tu a hravo posýpa podlahy kín spadnutými čeľusťami nielen odborníkov na pravek, ale aj ľudí s veľmi povrchným dejepisným vzdelaním. Zdatne mu konkuruje Ríša hračiek, o ktorej vlažných kvalitách sa presvedčil Maťo Kudláč. Tónovi Stiffelovi sa zase cnelo po seriáli Hviezdna brána, a tak si urobil radosť celovečerným DVD špeciálom Archa pravdy.