Science fiction a fantasy časopis Fantázia: poviedky, recenzie, reportáže, správy

Pištolník ondatra pižmová, nebojácny šerif z močarísk…
zaňuchá vás kdekoľvek, prenasleduje vás kdekoľvek a zahreje vás kdekoľvek,,a najradšej má pivo :D :D :) :)

Pretoze takto nie je az taky velku rozdiel medzi tym, ci je Dane
clovek, pes, alebo ondatra.

:D :D :D :D ondatra :D :D :D

Tak konecne som sa k tomu dostal :)
To ze sa autor „prezradil“ snad nevadi – aspon nejde o nic strasne, co stoji za to kritizovat. Pre autora to je ako vyhoda, tak aj nevyhoda – ale myslim ze nakoniec kazdy hodnoti poviedku,nie? To by asi platilo aj pre hypoteticku poviedku v CF…

Nuz ale k poviedke. Pozitivne je, ze je napisana dost slusnym jazykom, aspon ja som si nevsimol nic, co by prilis udieralo do oci (budme realisti, vramci OP je aj toto velke plus). Pomalsi zaciatok ma skoro viedol k nadavaniu, ze preco sa mrha priestorom na zbytocne zvatlanie, ale nastastie sa to prave vcas rozbehlo, takze spokojnost.

Co ale nesadlo. Uz to tu spominali a tym myslim Daneovu psiu podstatu. Predsa len, pokial citatel nemal ani sajnu o co ide, posobilo toto „odhalenie“ ako uder medzi oci. V naznaku, alebo trebars aj uplne natvrdo a zjavne to mohlo byt povedane hned v druhom odstavci.
To, ze Dane je hafan je zcasti trestuhodne nevyuzite – a zase sa na to miestami rovnako trestuhodne zabuda (preco „muz zakona“ a nie radsej „pes zakona“ napriklad?). Pes – serif a lovec zlocincov a upirov ma skor humorny potencial, tak sa mohol vyblaznit v psom hlaskovani a protiklade medzi ludskym a psim vnimanim sveta. Pretoze takto nie je az taky velku rozdiel medzi tym, ci je Dane clovek, pes, alebo ondatra.

Takze u mna sice aj spokojnost, ale skor pocit nevyuzitej sance. Ale myslim ze Travis to este nevzdava, takze na reparaty bude mat dost moznosti.
A idem kuknut ten druhy vytvor.

Dovolím si oponovať :)) Môj psí šerif je na Divokom západe preto, aby
bojoval so všetkými možnými i nemožnými príšerami. prečo by upír
nemohol patriť medzi ciele? :)) Už sa postavil duchom, čaká ho
vreštiaci démon, teraz upír. Nabudúce to možno bude drak. Dnes je
doba, že originalita je nadovšetko a teda spojenie westernu s
„klasickými príšerami“ je podľa mňa dosť inovatívne.

Spomínal som, že Dane-ov svet nepoznám, takže som spísal subjektívne (tzn. svoje) dojmy. A dojmy boli porovnateľné s náhodným číslom komixu s hrdinom od Marvelu – je tam akcia, je tam nejaký dej, ale ako tam aj tu pochybujem, že na takom malom mieste si ľudia, ktorí o Daneovi čítajú prvý raz, o ňom vytvoria jednoznačný a správny názor. Na to rozsah poviedky (ktorá mohla byť pohodlne dlhšia) nestačil.

A čo sa týka tej poznámky, že ide o anonymnú súťaž… no a teraz čo?
Cena Fantázie je tiež anonymná, ale keď tam pošlem príbeh s Daneom tak
každý bude tušiť od koho to je. To mám teraz písať tak ako sa to páči
porote, alebo tak ako mne? Všetci máte problém s maximálnou prkotinou.

Tu sa môžme hádať o tom, že Fantastické duely je súťaž nová a nemusí byť všetko podľa kostolného poriadku. Pravidlá sa dolaďujú, víťazstvo je skôr pohladením po duši, než bránou do sveta majstrov poviedkárov, takže áno – za týchto podmienok je hádanie sa o našepkávaní svojej identity prkotinou.

Keby som tam dal iné meno, tak už by to bolo iné? Somarina. Tu sa má
hlavne hodnotiť kvalita textu a nie to, či ide o autorove
„dieťa“, ktorého sa nevie vzdať, alebo či je to od
známejšieho amatéra.

Nie, nebolo by to iné! Keby v 30.-rokoch prišila do nejakej redakcie poviedka s Conanom v hlavnej úlohe, každý by si hneď pomyslel, že Howard opäť nemohol zaspať. Hrdinovia prezentujú ich autorov. A preto je podľa môjho (!!!) názoru chybou, keď autori posielajú do súťaže diela so svojimi obľúbenými hrdinami; Ak by som pravidelne prispieval poviedkami o Vítovi Hromotloukovi do českého periodika a odrazu poslal nejakú poviedku s ním do poľskej súťaže, čitatelia ma zatratia, pretože nepoznajú skryté motivácie jeho činov podmienené udalosťami, na základe ktorých sa charakter profiloval v dvadsiatich predchádzajúcich poviedkach.

Ale konštruktívnych kritikov je ako šafránu, že?

Áno, je nás málo ;)

Netvrdím, že mať obľúbené postavy a predhadzovať im dobrodružstvá je zločin najvyššieho stupňa. Ja sám mám niekoľko obľúbených postáv, ale vyhýbam sa chybe, ktorú urobil autor tejto poviedky – keď je to raz anonymná súťaž, nepoužijem predsa ako hlavnú postavu charakter, ktorý si každý čitateľ spája s mojím menom. Potom sa autor môže aj dušovať a za srdce chytať, že niekto iba zneužil jeho výtvor, ale ako vieme, podložiť takéto tvrdenie faktami je v literatúre úloha takmer nesplniteľná.

Problém, na ktorý som narážal, tkvie v tom, že autor sa priveľmi zžije s postavami a núti ich prežívať ABSOLÚTNE VŠETKY dobrodružstvá, ktoré mu skrsnú v hlave. Neviem, aký svet je v príbehoch psieho šerifa, ale už len prítomnosť: 1. šerifa Dane-a, 2. westernového prostredia, 3. upíra vo mne vzbudzuje podozrenie, že autor jednoducho nevedel dať na chvíľku zbohom obľúbenej postave a do poviedky obsadiť niekoho „jednorázového“. Zájsť do krajností, až sa mi v hlave vynára typ autora, ktorý by prišiel na spôsob, ako stredovekého geroja Iľju poslať vymetať vesmírne lode emzákov, len aby neopustil milovanú postavu. Série sú fajn, ale treba vedieť, kde sú hranice.

Čo mi však vadí, je skutočnosť prameniaca z faktu,
že autor sa zjavne (viď diskusia dole) nevie odtrhnúť od obľúbených
postáv. Tento jav je u mladých autorov častý, k svojim deťom si
vytvoria vzťah a nechcú ich len tak uložiť na večný spánok.

Heh, ako nič proti, ale čo je lepšie: Venovať sa jednému hrdinovi, s ktorým sa vo viacerých príbehoch môže autor viac vyhrať, viac vžiť, viac ho opísať realistickejšie, alebo v každej poviedke si vymyslieť nového hrdinu? Keby tak postupoval Sapkowski, Červenák, Howard a ďalší, tak svoju najlepšiu úroveň by dosiahli asi tak… hm… po smrti. Je dobré, že ľudia, ktorí píšu nepochovávajú svoje „deti“ hneď po prvom príbehu. Takže toto je veľmi mylný a naivný názor.