Science fiction a fantasy časopis Fantázia: poviedky, recenzie, reportáže, správy

Ja som to nemyslel konforntačne, to len nikedy tak vyznie keď píšem. Dík za podporu. Mojou snahou je vytvárať čoraz viac „voľnejšie“ poviedky, ale tak, aby boli stále čítavé a zaujímavé. Nech je na konci čitateľ trochu frustruvaný a pýta si „viac“ a nech má pocit, že videl len odrobinku zo života opisovaných postáv.

Ano, slúži ti to ku cti :-) ved ja som nepovedal, že mi to vadilo, mal si tam vždy aj svoj diel originality, len som poznamenal, že som postrehol podobnosť.
S tou pointou som sa asi nevyjadril dobre. Ja tiež nemám rád ten nátlak na nejakú vypointovanú pointu pointovskú (aj keď pár ľudí sa toho vehementne dovoláva aj na tejto stránke :-) ). Proste ak sa to do príbehu hodí prásk to tam (nech všetci kukajú), ak nie, načo ju tam tlačiť, keď to funguje aj bez nej? Ak si všimneš moju vlastnú poviedku Rodinný amulet, tam sa tiež nejaká dych berúca pointa nekonala.
Čo som myslel v tej tvojej, je skôr to, že mi ten príbeh neprišiel nejako veľmi uzavretý. Ak by to pokračovalo ďalej nejakou ďalšou scénou, nič by sa nestalo. Ale možno to bol len môj silno subjektívny momentálny pocit :-) Dúfam však, že aspoň myšlienku som už uviedol na pravú mieru…

Dobre si uhádol. Ono napísať poviedky v relatívne krátkom čase (v mojom prípade som mal na každú poviedku maximálne tri dni) sa nedá bez toho, že by človek využil na inšpiráciu už niečo existujúce. Takže všetky moje poviedky v súťaži vychádzali už z existujúcich predlôh (prvá fungovala podľa filmu Jumper a zároveň to bola taká hra s tým, aby som z hlavnej postavy urobil negáciou hlavného upíra z Twillightu, v druhej poviedke som sa inšpiroval filmom Adaptácia, tretia sa odohrávala priamo vo svete jednej z poviedok Roberta A. Heinleina inšpiroval som sa tiež trochu filmom Stranger than Fiction).

Dúfam, že mi ku cti slúži, že som sa už vo vytvorenom prostredí snažil zaviesť postavy na zaujímavé miesta.

Čo sa týka slabého záveru, nie som príliš zastancom poviedok so silnou pointou, kde sa dej poviekdy podriaďuje poledným pár riadkom. Málokto to vie písať (napr. Roald Dahl), väčšina ľudí však nie (niektoré poviedky zo zborníkov Ceny fantázie sú kópie Dahlových poviedok, len bez jeho šarmu a elegancie) a okrem toho tento typ poviedky je dosť obmedzujúci. Vôbec nechápem fixáciu na práve takýto spôsob písania, ktorá je tak častá v našich SF kruhoch.

Zaujímavé. Chýba tam nejaký výraznejší koniec, niečo čo by to tak „uzavrelo“. Ale nečítalo sa to zle. Len prečo mi to tak veľmi pripomína Cestu? :-)

V prvom rade, je to veľmi rozvláčne. Keby si to osekal tak, na polovicu, možno by to malo viac napätia ale hlavne, nezačala by som preskakovať niektoré odstavce. Na tak krátku poviedku tam máš priveľa postáv a niektoré z nich sú úplne zbytočné. Keby si sa zameral skôr na vykreslenie vzťahu hrdinu a toho chlapca, cez neho na ťažký postkatastrofický život, tak by aj jeho zabitie bolo oveľa smutnejšie a tragickejšie. Takto to nie je uveriteľné, lebo chlapec bol od začiatku len záťaž, o ktorú sa treba postarať. Rozprávač vlastne nemá vzťah k nikomu a na ničom mu nezáleží. Aspoň taký pocit vo mne vyvoláva.