Science fiction a fantasy časopis Fantázia: poviedky, recenzie, reportáže, správy

že som zmätený… Nejako si s tým neviem rady, dokonca ani jednoznačne určiť, či sa mi poviedka vôbec páčila či nepáčila. Forma listov absolútne neprekáža, skôr naopak, v inej by to asi bolo úplne zabité. Možno sa lupič aj Júlia len tak hrajkali – veď na aké adresy by si vôbec posielali tie listy. Pripináčiky mi vadia, pretože vlastne NIE SÚ absurdné, sú rovno nezmyselné. Prášilovské cesty a dobrodružstvá, vrátane cesty do pekla a priateľstva s yetim sú ako absurdita predstaviteľné a preto prijateľné. Preoblečenia za krabičku pripináčikov však nie.

Ja by som to tak dramaticky nevidel. Stylisticky to je uplne ina kavicka, nez dve predchadzajuce poviedky, ktore zapasili s gramatikou (diskutabilna hra – za co sa mi od autora a jeho „kamerade“ uslo vycitiek) alebo si protirecili (Medardova deka). Mozeme polemizovat s pripinacikmi, ktore su naozaj v pasazi, kde to uplne nevyslo. Ale zaver sa rozbehol do svizneho tempa. Snezny muz a rypadlo v Tadzikistane (to by ma zaujimalo, kde to autor vyhrabal), alebo hrdinka a jej ocividny rozpor nabozenskeho nadsenia so zableskami vzrusenia z listov neznameho muza, to su veci, ktore su vykreslene pomerne jasne. Tazko asi mozeme brat poviedku vazne, pretoze listove prestrelky hrdinov naznacuju, ze ani jeden z nich nie je uplne normalny (hoci nie su blaznivi). Je to aristokracia, pretoze postavy pisu vznesene. A povedal by som, ze sa autor vyhral na ukryti mnozstva narazok. Odhalim len jednu. Ulbrichtov menovec (ktory akoze skumal listy) Walter bol v NDR za socializmu prezidentom, ktoreho tam vsetci milovali, ked ich nechaval strielat na berlinskom mure. A meno Julie ma odkaz v poslednom liste PL na znamu scenu s balkonom.

Tento text ma mierne zmiatol… Trochu nevyvážený druh absurdity, vadí mi prezlečenie za krabičku pripináčikov… Vadí mi useknutý koniec. Som zmätený aj z poviedky ako takej. Ešteže bola bez štylistických a pravopisných chýb…