Science fiction a fantasy časopis Fantázia: poviedky, recenzie, reportáže, správy

Saš – moja chyba, ten text je členený na stránke dosť zvláštne a moja selektívna dyslexia zas zapracovala. čítal som len samotný článok (obe zmienky o tom, že je to text na pokračovanie sú od neho oddelené čiarami).

Draculin – myslím, že sa zhodneme. Mne sa len nepáči odsudzovanie toho, čo je nestráviteľné pre ľudí. Úprimne povedané ani Božská komédia, Tristram Shandy alebo Don Quijote asi nie sú pre bežného čitateľa stráviteľné a nikoho nenapadne spochybňovať ich kvality. Ani Odyseovi a ani Plačkám nad Finneganom sa podľa mňa nedá veľmi nedajú vyčítať formálne nedostatky, minimálne Odyseus má štruktúru vypracovanú veľmi precízne (ale to je už iná debata).

Chcel som povedať len to, možno to je len môj osobný dojem, že pri čitateľoch a často aj pri autoroch SF sa mi zdá, že sa boja vykročiť z košiara žánru a chýbajú ambície oceniť/napísať niečo viac než len žánrovú literatúru určenú na oddych. Príkladom môže byť úspech nekonečných fantasy ság. Preto je mi niekedy trochu ľútio, keď sa u začínajúcich autorov podporuje práve takáto konformita.

Ale ináč peace :-)

Myslim, ze som nikde nepisal, ze beletria je IBA o pribehoch – prave naopak. O tom, ze ide o zrucnosti v pisani, o tie uplne zaklady, ktore Sas (a spusta inych) spomina a bez ktorych je dielo z akehokolvek oboru zle.

Prirodzene, az na pripady toho co sa ti nepaci – ocenovane intosskymi recenzentami – ked je hodnotene nejake dielo, no pre prevaznu vacsinu ludi je nestravitelne. Nie je potrebna originalita za kazdu cenu, ved to sam pises (aj ked s tym uplne nesuhlasim), ze pribehov je len niekolko. Cely zvysok je sposob akym autor dokaze tento pribeh podat. Cize si vlastne neodporujeme :)

Akurat – ak autor nezvladne delenie textu, gramatiku, predstavenie postav – zlyhava v zakladoch. Robenie chyb nie je autorsky styl, su to proste len chyby.

PS. Joycea cital, aj ked som myslel skor Finnegans Wake a Odysea. Oboje originalne, cenene a chvalene – ale brutalne tazko citatelne a pre vacsinu ludi nezname. Ved sam si ako priklad uviedol „obycajne“ poviedky, nie? Teda take, ktore su remeselne bezchybne zvladnute, ale zaroven nejde o nejaky sialeny experiment.

Nejakí ste podráždení… Myslel som, že diskusia je miesto… ehm… kde sa diskutuje.

Nevedel som, že článok má pokračovanie. A dokonca až tri. Takže na fajnovosti je ešte miesto. OK.

Draculin. Beletria nie je vôbec iba o príbehoch. V skutočnosti je príbehov len zopár (päť, sedem?), všetko je len o tom akým spôsobom sa tieto základné príbehy prerozprávajú a čo sa k nim pribalí navyše. Tvoj prístup ( reči, že inťošský recenzent a tak) je presne to, čo mi na veľkej časti SF vadí. Anti-intelektualizmus. Ten je prebratý z anglosaských krajín a pulpových príbehov, často však pripomína prázdnu pózu než rozumný nástroj na zlepšenie kvality textu.
Vlastný štýl je kľúč k tomu, aby sa dielo dalo čítať. Sám to pri Herbertovi potvrdzuješ. Úprimne, radšej si prečítam niečo nedokonalé, ale originálne, než profesionálne napísanú blbosť.
A napísať akčnú poviedku s pästnými súbojmi a dynamickým dejom je dosť jednoduché. Je ich kopec. Len tie dobré majú aj niečo naviac než len švihajúce päste a dymiace zbrane.

PS. Joyce vedel písať aj úplne obyčajné, sakramentsky dobré poviedky. Čítal si Dublinčanov?

Možno je to len môj dojem, ale snažíš sa byť v opozícii, a pritom hovoríš to isté čo ja. Tak už len na margo nevyužitej možnosti článku: Neviem, či si si všimol 2 základné veci – 1. Článok bol obmedzený rozsahom podľa zadania objednávateľa, pre ktorého sa písal (Pevnost). Preto skutočne nebolo možné čo i len načrtnúť všetky možnosti a záludnosti autorského písania. 2. Článok má ďalšie tri pokračovania, v ktorých sa podrobnejšie pojednáva presne o tom, čo píšeš v komentároch. Hoci nevravím, že zhodne s tvojimi názormi.

Ak budeš mať potom pocit, že ostane niečo nevypovedané, a budeš mať nutkanie to doplniť, vyvrátiť, zmeniť, napíš sám článok v podobnom duchu, pretože je škoda, aby tvoje idey zanikli o pár dní v komentároch. Vďačne ho uverejníme.

Chápem, že pre začíanúcich autorov je dobré postaviť mantinely pekne úzko, ale čo podľa mňa tento článok zabudol vôbec spomenúť je skutočnosť, že sa tieto mantinely dajú/majú posúvať alebo dokonca rozobrať. Zároveň nesúhlasím s tým, že autor by mal opúšťať vychodené chodníčky až keď zvládne technickú stránku veci. Ako potom nájde svoj vlastný autorský hlas? Nebudú súťaže plné možno technicky dobrých, ale prázdnych a nudných poviedok kopírujúcich už existujúcich autorov alebo filmy a hry?
PS. kompozícia a dej sú dve odlišné veci. Nikdy som nepovedal, že poviedka nemusí mať kompozíciu (kompozícia neznamená, že poviedka má iba úvod jadro a záver)

Čo sa týka druhého plánu, ktorý je podľa teba prítomný v každej poviedke, tiež nesúhlasím. Je kopec poviedok (stačí pozrieť Ohnivé pero, Fantastické duely alebo dokonca niekedy aj zborník Ceny fantázie) a nájdeš tam poviedky, ktoré nie sú viac než len text, ktorý sa v nich odohráva. Poviedka bez druhého plánu je ako človek bez vnútorností. Autor by sa mal pýtať : Čo hovorím tým čo sa deje? Prečo?

Mne ten článok pripadá trochu ako nevyužitá príležitosť. Áno po rešpektovaní týchto zásad človek napíše niečo, čo sa hýbe z bodu A do bodu B bez nejakých zbytočných odbočení. Ale bude to zaujímavá literatúra? Myslím, že SF a fantasy na Slovensku trochu trpí práve tou šablónovitou predstavou o jej podobe, a to u autorov ako aj čitateľov. Práve text pre začiatočníkov by mal zdôrazniť, že literatúra tu nemá byť len na vyleštené dramatické zápletky plné akčných scén a pästných súbojov, ale ide o niečo viac.