Science fiction a fantasy časopis Fantázia: poviedky, recenzie, reportáže, správy

Yao, niekedy ťa vážne žerem, a niekedy ti vážne nerozumiem :)

chápem čo chceš povedať, ale nesúhlasím s dvoma vecami – krátke vety – pokiaľ vieš, ako ich používať, sú oveľa účinnejšou zbraňou na zaujatie čitateľa ako dlhosiahle trojriadkové vety, pri ktorých človek rozmýšľa, čo bolo vlastne na začiatku. Ja osobne vážne nemusím napríklad dlhosiahle opisy, ktorú sú zbytočné a slúžia iba na to, aby ukojili spisovateľovo ego. Čitateľovi treba dať priestor na fantáziu, na to aby JEHO mozog pracoval a predstavoval si.

Druhá vec, netreba poviedky posudzovať podľa poučiek. Literatúra je emotívna záležitosť (ak nerátame gramatické záležitosti) a ľudia by ju tak mali aj vnímať. Hľadať prvky lyrickosti podľa slovníka alebo knihy je hlúpe. Poviem to tak prehnane a podivne, ale treba hľadať srdcom :) každé dielo dá čitateľovi niečo iné – pokiaľ to tebe nič nedalo, ešte nemusí znamenať že poviedka nemá zmysel.

Tak až budem vedieť napísať takýto blábol, budem

frajer!

>

Skôr budete čítať klasiku a poviedky, ktoré sú dobré :3

toto sa

vážne

nedalo čítať -.-

Tuším ma niekto nepochopil.
Myslel som tento blábol:

"Krátke vety brzdia nielen gradáciu textu a jeho dynamiku,

ale

nútia čitateľa čítať jednotlivé pasáže trhane – tak, ako to

robia

žiaci v prvých triedach. Práve toto vyvoláva pocit monotónnosti,

ktorý

sa pomaly prehlbuje, až sa čitateľ pristihne, že vety nečíta,

ale ich

preskakuje. A to pri texte i v rámci dialógov – jednoducho sa

snaží

dopracovať nakoniec, aby si mohol utriediť myšlienky a

skonštatovať,

že text bol prázdny. V tom lepšom prípade skončí na začiatku a
jednoducho sa prekliká k ďalšej súťažnej poviedke v snahe

dopriať

svojim šedým bunkám aspoň ako-taký estetický zážitok… ak mala

byť

pointa skrytá v texte, ktorý nič čitateľovi nedá, možno sa to

autorovi

podarilo, ale na úkor estetičnosti, lyrizácie, štylistiky,
emocionality i obsahovosti."

Milošov text je snový, nedejový, nie je o pointe ale o pocitoch,

o

atmosfére. Nevidím na ňom nič úžasné. Ale jedným dychom mu

vyčítať,

že nie je dosť lyrický a zároveň hľadať hlboký obsah, volať po
dynamike a zároveň odsudzovať krátke vety ponáhľať sa k záveru a

mútiť

za emocionalitou je hlúpe.
Nepáčilo sa? Dobre. Neviem o čom to je? Dobre. Ale poskladať

slová,

ktorým nerozumiem len aby zakryli, že neviem povedať, čo chcem?
To je hlúpe.

Ak by som im nerozumela, tak ich nepoužijem.

Nie,text naozaj nie je lyrický – prečítala som si ho trikrát a ani
raz som tam nenašla nič, čo by nieslo jej stopy. Hlboký obsah nemusí
byť výlučne skrytý v monotónnej jednoduchosti, ktorá nie je ničím
špecifická. Stačí nájsť ten správny pomer ;) Pokiaľ viem, dynamika nie
je výlučne závislá od krátkych viet, práve naopak, stupňovať dej sa dá
i pekne rozvitým súvetím. A k správnemu príbehu patrí i poriadna dávka
emócií. Ale, aby sme to vyjadrili jednoducho: toto je skôr pokus o
niečo, čo by sa malo tváriť, ako príbeh, avšak všetky tie pekne
identické prvky, ktorými by sa mal autor naoko riadiť, tam chýbajú :3

ps: aby sme sa správne pochopili, chýbalo mi niečo, čo nájdem len v
klasickej literatúre. Tam tie súvetia vytvárajú naozaj famózne príbehy
a majú dokonca i tie hľadané pointy ;) Viete, potom sa naozaj
nečudujem, že naša novodobá literatúra zaveľa nestojí -.- česť
výnimkám, ktoré sa našťastie nájdu!!!

yaonee, to sa musis vazne nudit, ked taketo texty citas trikrat :)

Tak až budem vedieť napísať takýto blábol, budem frajer!

Skôr budete čítať klasiku a poviedky, ktoré sú dobré :3 toto sa vážne
nedalo čítať -.-

Tuším ma niekto nepochopil.
Myslel som tento blábol:

„Krátke vety brzdia nielen gradáciu textu a jeho dynamiku, ale nútia čitateľa čítať jednotlivé pasáže trhane – tak, ako to robia žiaci v prvých triedach. Práve toto vyvoláva pocit monotónnosti, ktorý sa pomaly prehlbuje, až sa čitateľ pristihne, že vety nečíta, ale ich preskakuje. A to pri texte i v rámci dialógov – jednoducho sa snaží dopracovať nakoniec, aby si mohol utriediť myšlienky a skonštatovať, že text bol prázdny. V tom lepšom prípade skončí na začiatku a jednoducho sa prekliká k ďalšej súťažnej poviedke v snahe dopriať svojim šedým bunkám aspoň ako-taký estetický zážitok… ak mala byť pointa skrytá v texte, ktorý nič čitateľovi nedá, možno sa to autorovi podarilo, ale na úkor estetičnosti, lyrizácie, štylistiky, emocionality i obsahovosti.“

Milošov text je snový, nedejový, nie je o pointe ale o pocitoch, o atmosfére. Nevidím na ňom nič úžasné. Ale jedným dychom mu vyčítať, že nie je dosť lyrický a zároveň hľadať hlboký obsah, volať po dynamike a zároveň odsudzovať krátke vety ponáhľať sa k záveru a mútiť za emocionalitou je hlúpe.
Nepáčilo sa? Dobre. Neviem o čom to je? Dobre. Ale poskladať slová, ktorým nerozumiem len aby zakryli, že neviem povedať, čo chcem?
To je hlúpe.

Tak až budem vedieť napísať takýto blábol, budem frajer!

Skôr budete čítať klasiku a poviedky, ktoré sú dobré :3 toto sa vážne nedalo čítať -.-

Krátke vety brzdia nielen gradáciu textu a jeho dynamiku, ale nútia čitateľa čítať jednotlivé pasáže trhane – tak, ako to robia žiaci v prvých triedach. Práve toto vyvoláva pocit monotónnosti, ktorý sa pomaly prehlbuje, až sa čitateľ pristihne, že vety nečíta, ale ich preskakuje. A to pri texte i v rámci dialógov – jednoducho sa snaží dopracovať nakoniec, aby si mohol utriediť myšlienky a skonštatovať, že text bol prázdny. V tom lepšom prípade skončí na začiatku a jednoducho sa prekliká k ďalšej súťažnej poviedke v snahe dopriať svojim šedým bunkám aspoň ako-taký estetický zážitok… ak mala byť pointa skrytá v texte, ktorý nič čitateľovi nedá, možno sa to autorovi podarilo, ale na úkor estetičnosti, lyrizácie, štylistiky, emocionality i obsahovosti.