 |
„Mami, on mi asi zdochol!“
Zdvihla oči od žehlenia a pozrela na chlapca. Stál vo dverách a smutne sa na ňu díval. „Je zdochnutý,“ potriasol hračkou, ktorú držal v ruke. Pocítila nával nevôle a nevídanú chuť agresívne odseknúť A teraz čo mám robiť, dať mu umelé dýchanie, alebo vystrojiť pohreb?, ale prehltla to.
„Tak ho reštartuj a staraj sa oň teraz lepšie, áno?“ Hlas sa jej pri poslednom slove trochu podráždene zachvel. Pozor, napomenula sa, toto by sa pri výchove stať nemalo. Sklonila sa nad žehlenie a nečujne si povzdychla. Čert jej bol dlžen ten nápad s rodinou. Variť, prať, upratovať, žehliť na dvoch chlapov. Keď si to tak zrekapitulovala, vyčerpávajúca bola už len existencia s nimi.
„Všetky zvieratá majú tak rozčapené nohy, keď zdochnú?“
Na chvíľu sa chcela vykašľať na to všetko, podrezať dieťa, otráviť manžela jedom na potkany a odísť ako víťaz.
Rovno do štátnej väznice.
Možno by jej zatlieskali feministky. Hľa, žena, ktorá teóriu doviedla do úspešnej praxe. Pojala celú operáciu, pravda, dosť neortodoxne – ale vidíte, čo sporák v súčinnosti s pračkou narobia za pár rokov s inak normálnymi ženami?
Na svoju obhajobu by pred súdom uviedla, že to všetko spôsobilo zhebnuté tamagoči. Ctihodnosť, pochopte, žehlím, vyšťavená po celodennom domácom maratóne, manžel ešte stále v práci, a tu príde decko a bedáka nad tým, že v plastikovom vajci sa jeden virtuálny kurací bastard užral k smrti. Dobre, uznávam, vyhladiť mu ksicht rozžeravenou žehličkou nebol ten najlepší nápad, ale, ctihodnosť, po takej šichte by ste s chuťou zabili každé decko, ktoré by vám prišlo do cesty.
Prestaň, napomenula sa prísne. Nedokázala by dieťa ani udrieť, ale fakt, že na takéto absurdné veci myslí, bol dosť povážlivý. Čo sa to nikdy neskončí? povzdychla si a uprela zrak na dieťa, ktoré s morbídnou zvedavosťou študovalo obrázok mŕtvej hydiny. Zrejme prvá mŕtvola, akú kedy videl. Jasne, uvedomoval si význam slova „smrť“, ale s rovnakou istotou povedal zdochol, a nie zomrel. Nebola si istá, či je to pred dieťa v takom veku normálne. Deti si predsa občas pletú slová, nie? S nárekom oznámia, že im umrela rybička a pred týždňom zdochla babka.
„Tak reštartuj už tú zdochlinu a choď sa hrať!“ Netrpezlivosť v jej tóne presakovala na povrch a ak si nedá povedať, pretrhne hrádzu.
„Ja keď umriem, tiež budem mať tak nohy?“ zaujímal sa.
„Netáraj, ty predsa neumrieš!“ napomenula ho.
„Prečo?“ presmeroval pozornosť z poctivo zdochnutej sliepky na ňu. „Ocko vravel, že každý raz musí zomrieť.“
Aha, tak odtiaľ vietor fúka. Chlapi mali vážny rozhovor o umieraní a zrejme odtiaľ pramení aj presné rozlišovanie slov zdochnúť a umrieť. „Áno, každý raz musí zomrieť,“ rezignovala, „ale ty si ešte malý. Umierajú iba starí ľudia, vieš?“
„Aj tá teta, čo bývala pod nami, bola stará?“
Zahromžila. Teta zo spodného bytu bola kurva na plný úväzok a nejaký nespokojný zákazník alebo maniak z presvedčenia jej podrezal krk. Ale to asi decku nemôžeš povedať, že?
„Neviem, koľko mala rokov,“ vyhla sa odpovedi.
„Bola staršia ako ty?“
Kiežby. „Neviem, zlatko. A teraz sa už choď hrať, dobre?“
„Ale nemôžem sa hrať, tamagoči zdochlo,“ prevrátil očami. Bože, akí sú len tí dospelí nechápaví! Ako sa dá hrať so zdochlinou?
„Reštartuj ho a bude zase žiť!“ Pozor, nervy už hrozivo praskajú!
„Ale keď raz zdochlo, už nemôže žiť,“ argumentoval bezchybne.
„To bude nové kuriatko,“ napadla jej spásonosná myšlienka. „Bude v tom istom vajíčku, ale už to bude iné, chápeš?“
„Ale ja nechcem nové,“ zaťal sa. „Toto kuriatko zdochlo. Tak ho musíme pochovať!“
„Kam?“ Nebesá, tak túžila poslať ho do pekla, nech už jej dá pokoj! Lenže to je sakra málo výchovné. „Na cintorín ti ho medzi ľudí pochovať nedovolia.“
„Máme predsa kvetináče, aj tam je zem.“
„Ale už stačilo! Nemôžeme nikoho pochovávať do kvetináča!“
„Prečo?“ prekvapilo sa dieťa.
„Lebo sú v nich rastliny a kvetináče sú kvetináče a nie cintoríny.“
„Tak čo s ním urobím?“ V očkách sa zatrblietali slzy.
„Vieš čo, poraď sa s ockom, keď príde domov,“ použila poslednú poistku. Nech žije rovnoprávnosť! Nech sa otcovia starajú o svoje deti! „Vydrží to dovtedy?“
„Myslím, že áno,“ sklonil hlavu a pobral sa preč. Chvalabohu, že otec neprednášal zoširoka aj o procese rozkladu. Potom by možno dieťa začalo cirkusovať, že kura už začína smrdieť.
–
Pritom to začalo tak nádejne. Keď sa konečne s manželom zhodli na tom, že chcú dieťa, zašli do Agentúry a spoločne čelili zamračenej úradníčke s veľkým zadkom a výrazom hladného supa. Nekonečne dlho sa rýpala v ich papieroch a zdochlinožrútsky vyzobávala všetky detaily. Overovala si ešte aj číslo topánok.
„Tak vy ste sa rozhodli mať dieťa,“ zakrákala napokon. Mali poslednú šancu vstať a povedať pardón, my sme chceli kúpiť chlieb, asi sme zablúdili. No obaja boli skalopevne odhodlaní, tak len prikývli.
„Spĺňate všetky formálne podmienky,“ zahlásila Supica rozčarovane, „ale iste viete, že to nie je všetko,“ potešila sa vzápätí. „Určite vám nemusím hovoriť, ako dôkladne hodnotíme všetky páry, ktoré sa rozhodli pre rodičovstvo. Nemôžeme predsa dať dieťa hocikomu, chápete,“ naklonila sa k nim.
Nechápem. Môžete si ich klonovať, koľko len chcete ako na bežiacom páse, tak nechápem, načo toľko hurhaju okolo, odvetila jej v duchu, ale navonok sa sladko usmievala.
Hoci úradníčka vyjadrila istotu, že nemusí nič vysvetľovať, nedala si ujsť príležitosť na rozsiahlu prednášku. „Blaho našich detí nám mimoriadne leží na srdci. Chceme vylúčiť všetky rizikové faktory, ktoré by vášmu dieťaťu mohli v budúcnosti uškodiť. Najmä psychicky!“ zdvihla varovne prst.
No áno, povedal jej neskôr manžel, pochopím, že nás prepierali zástupy psychológov aj psychiatrov, preverovali náš rodinný život, nechali si na nás všetko nahlásiť, dobre. Ale to poníženie pri falopletyzmografii im nezabudnem! Keď im raz poviem, že nie som pedofil ani teplý, tak asi viem, o čom hovorím, nie?
Všetci chcú mať deti, zašepkala. Ja by som ich dopriala každému.
Aj pedofilom?
No… to nie…
„Nemôžeme dopustiť, aby boli deti týrané, zneužívané a tak podobne. Obaja máte, dúfam, naštudovanú rodičovskú výchovu!“ vyštekla Supica zrazu a naklonila sa dopredu, akoby im chcela vyďobnúť oči. Horlivo prikývli.
„Aj tak budete musieť prejsť ďalším školením a záverečnými testami,“ zaškľabila sa démonicky. Sklapla dosky a sklamane zahundrala: „Vašu žiadosť postupujem na vyššie miesta.“
–
Keď sa večer manžel vrátil domov, zastihol svoju ženu v spoločnosti jej otravnej priateľky. Trochu s ňou aj súcitil, pretože jej žiadosť o dieťa zakaždým vypadla hneď v prvom kole. Je síce pravda, že nikdy sa jej nepodarilo vytvoriť s niekým ustálený pár… Dieťa musí vyrastať v harmonickej rodine. A nepríťažlivá, mohutná žena mala pri hľadaní partnera na celý život ťažkosti. Napokon sa vzdala a prihlásila sa do Agentúry, tentoraz ako náhradná rodička. Po dôkladnom vyšetrení ju vzali.
Sedela v kuchyni, naširoko rozkročená a dlaňou si mimovoľne pohládzala brucho. „Ôsmy mesiac,“ hovorila práve zasnene a pozdravila ho. Sadol si oproti nej a manželka mu naložila na tanier večeru.
„Už štvrté dieťa,“ zasmiala sa trochu smutne. „Aj toto mi zoberú. Ja tie baby nechápem. Vôbec nevedia, čo ich vlastne čaká. Dobre, bolí to ako sedem čertov – ale keď sa to narodí… Lekári majú zákaz ukazovať mi dieťa, ale ja sa s nimi dopredu dohodnem a podplatím ich. Zdvihnú ho, aby som ho videla, a povedia, či mám syna alebo dcéru. Aspoň to, keď mi ho nedajú na ruky. Na tomto svete už behá jedna moja dcéra a dvaja synovia. Teraz budem mať zase dcéru,“ chválila sa.
„To predsa nie sú tvoje deti,“ neudržal sa. „Nie je v nich ani jeden tvoj gén. Si len živý inkubátor! Tie ženské si prídu na hotové!“ mrmlal nespokojne. Bola otravná, škaredá a hlúpa, ale keď už sama nechápala, ako ju využívajú…
„A nech!“ zdvihla bradu bojovne. „Do mňa strčia iba zárodok, ale vo mne dozreje, ja ho deväť mesiacov živím a ja ho zmením na človiečika, ja ho porodím! Sú to aj moje deti,“ dokončila ticho.
Niekoľkonásobné rodičovstvo, uvažoval znechutene. Extrémny prípad: jedna žena dá vajíčko, do ktorého sa dá geneticky upravené jadro bunky ďalšieho človeka, potom nastúpi rodička, ktorá po deviatich mesiacoch odovzdá hotové dieťa oficiálnej matke. Nech žije priemyselná výroba. Rodičia si môžu vybrať pohlavie, farbu očí a vlasov. Súmrak géniov. Súmrak náhodných géniov, opravil sa. Géniovia vznikajú tajne a len na vládnu objednávku. Aké milé!
Kedysi to bolo romantickejšie. Ale máme načisto nefunkčné spermie. Môžu za to vraj slipy, fajčenie a znečistenie životného prostredia. Hriechy predkov. Fajčenie je úradne zakázané. Neznečisťuje sa už nijaké prostredie.
Ale zato nikto sa nestará, aké nosíme spodné prádlo. Koľká sloboda!
Ani si nevšimol, kedy pojazdná továreň na ľudstvo zdvihla kotvy a vypučené brucho s budúcim človekom, a odišla. Manželka bola zmĺknutá, zrejme uvažovala nad osudom svojej priateľky.
„Malý už spí?“ opýtal sa. Zahmkala. „Silou mocou ťa chcel počkať, lebo musí s tebou prediskutovať závažný problém. Ale zahnala som ho spať.“
„Aký problém?“
„Zdochlo nám tamagoči,“ povedala s vážnou tvárou.
„Veď to nie je prvý raz,“ nadvihol obočie. „Smútil?“
„Nie. Úplne pragmaticky sa dožadoval pohrebu do kvetináča.“
„A čo mám s tým ja?“
„Tak som si povedala, že keď si špecialista na úmrtia a zdochnutia, vysvetlíš mu, prečo sa plastik a kov nepochováva.“
„Prečo ho jednoducho nereštartoval?“
„Asi by sa tým dostal do rozporu,“ rozmýšľala a irónia jej neschádzala z tváre ani hlasu, „prečo keď skape tamagoči, môže vstať z mŕtvych a inde to nefunguje.“
„Myslím, že je to ešte vždy ten lepší prípad, než keby niekoho v zápale hry zabil a potom ho skúšal reštartovať,“ mienil manžel. Dala mu za pravdu.
„Ale aj tak mu to ráno vysvetli, dobre?“
„Ráno idem skoro do práce, prepáč…“
„No krása! Akonáhle sa to dozvie tá supia bosorka z Agentúry, máme po chlebe,“ založila si ruky v bok. Zatváril sa previnilo: „To len tento posledný týždeň je taký hektický, veď je polrok… V piatok končíme a spravíme si perfektný víkend, čo ty na to?“
„Ako myslíš,“ povedala. „Ale ja teraz idem do postele a budem spať ako zabitá. Dnes toho bolo na mňa priveľa. A keď zajtra bude dieťa otravovať s kuracou mŕtvolou, zabalím ho a expresom pošlem do Agentúry. Prepáčte, nezvládli sme to.“
Zasmial sa.
–
Zaplať pánboh, že to plienkové obdobie je už za nami, rozmýšľal, keď si v nabitom programe dneška ukoristil prestávku na obed. To pravidelné revanie o tretej ráno, o štvrtej ráno, to je fuk, ale zásadne v noci a zásadne vo fáze hlbokého spánku, keď sa jeden alebo druhý vytackali so zavretými očami z postele a s pohybmi mrazenej zombie prebaľovali vreštiaci uzlík. Sprvu to ako-tak šlo, boli tým zvukom nadšení, ale ako čas postupoval, čoraz častejšie si brával na noc tabletky a ak ho aj plač zobudil, tváril sa, že spí. Manželka to prešla mlčaním, ale dívala sa hrozivo. Mal výčitky svedomia. Až do chvíle, kým nezačul detský rev.
Nový obyvateľ ich domácnosti rástol desivou rýchlosťou a obom sa niekedy zdalo, že to už trochu preháňa.
Blížila sa k nemu sekretárka jeho šéfa, ktorú na jednej podnikovej oslave pretiahol pod stolom. To bolo v prvej fáze rodičovského tréningu, keď jeho žene tabletkami vyvolávali príznaky tehotenstva a šli do nechutných detailov – nafúknuté brucho a zákaz sexu. A táto kočka bola tu, dosť slušne cvengnutá, on tiež, chichotala sa a vôbec nebránila. Našťastie ich nikto nepristihol a teraz na to obaja zabudli.
„Volala vaša žena…” povedala opatrne s vyľakaným výrazom na tvári. „Vraj… vraj sa stalo nejaké nešťastie malému.”
Vyletel z kresla a bežal, čo mu len nohy stačili.
–
Zo všetkých možných úradníkov museli poslať práve Supicu, zabedákala zúbožene. Nie, neposlali, sama sa vrhla na krídla a expresom doletela až sem. Oči jej svietia ako archeológovi, ktorý práve objavil Atlantídu. Prifrčala a kývajúc veľkým zadkom sa postavila nad nehybné telo na zemi. Zatľoskala jazykom a rozžiarene zdvihla zrak na ňu. „Viete mi to vysvetliť?” zaškriekala uveličene.
Už nemusím byť servilná. „Vypadol z okna, čo to nevidíte?”
„Ako sa to mohlo stať?” pišťala v extáze.
„Zákony gravitácie, vy hlupaňa!”
Na chvíľu stratila reč. Davom sa predral jej muž a zbadal dieťa na dlažbe. Doširoka roztvorenými očami hľadelo do neba. A malo rozčapené nohy.
„Čo sa stalo?” dostal zo seba.
„Šiel pochovávať tamagoči do črepníka na parapete. Bol ďaleko, tak sa nakláňal, až kým nestratil rovnováhu. Spadol a zomrel.”
Zdochol, opravila sa. Tamagoči tiež zdochlo. Rozbité ležalo neďaleko svojho majiteľa.
„Dúfam, že je vám jasné, že s vaším rodičovstvom je koniec!” zajačala Supica a nos jej sfialovel. Nazlostene pokrčila plecami: „Domyslela som si. A teraz si berte to vaše tamagoči a zbohom!” Otočila sa a vošla do domu, nasledovaná manželom. Mlčali. Pustila sa umývať riady, trieskala porcelánom aj príbormi.
„Nie je ti to ľúto?” odvážil sa spýtať.
„Pravdaže je! Dva roky sme sa trápili so žiadosťami, aby nám vôbec dali tú atrapu. A potom tie tri ďalšie, vyplnené každodenným testovaním zo strany toho teroristického robota, predstierať mu lásku a vytvárať harmonickú rodinu. Neuspeli sme v teste, koniec! Myslíš, že niekoho zaujíma, či som ho z okna vyhodila, alebo spadol sám? Vylovia si to z jeho čiernej schránky, možno ho opravia, zase scvrknú na veľkosť novorodenca, a pošlú ďalšej úbohej rodine, aby tam rástol a testoval ich schopnosť rodičovstva. Ale to sa nás už netýka.”
„Môžeme to celé podstúpiť znovu.”
„Koľko tých detských androidov sa už utopilo a zrazilo ich auto – vždy s jediným výsledkom: testovaná rodina má naveky utrum. Končím.” Vypustila vodu z drezu a s hlbokým výdychom sa spustila na stoličku oproti nemu: „Viem, že som si nedokázala vytvoriť k tomu vzťah. Bola to len ploštica, pred ktorou som sa musela mať na pozore, aby som niečo neskazila. A my sme neskazili. Možno k vlastnému dieťaťu by sme sa nechovali podľa učebnice. A asi by ani nevyletelo z okna,” dodala ticho.
„Bude mi chýbať,” povedal.
Usmiala sa. „Kúpim ti tamagoči. Myslím, že nič iné nám ani neostáva. Ideš ešte naspäť do práce?”
„Ostanem na večeru.”
„Máme vyprážané kura.”
„Fajn.”
S poviedkou Tamagoči jej autor Marek „Hyena“ Eliáš v roku 1998 zahviezdil vo finále literárnej súťaže Cena Gustáva Reussa. CGR bola v rokoch 1991 – 2001 jedinou slovenskou súťažou zameranou na poviedky žánru fantastiky (súťaž CGR pretrvala do roku 2003, ale v roku 2002 začal prvý ročník súťaže Raketa, neskôr Cena Fantázie). O vznik CGR sa zaslúžil Slovenský syndikát autorov fantastiky (SSAF) a na organizácii sa podieľali najmä Ondrej Herec, Vlado Srpoň, Eva Kováčová, Jozef Svítek a ďalší. Porotu často tvorili renomovaní literárni kritici a spisovatelia. Pri príležitosti vyhlasovania výsledkov súťaže a odmenenia ocenených organizátori každoročne pripravili pre súťažiacich v Revúcej, rodisku Gustáva Reussa, trojdňový literárny seminár spojený s diskusiou s porotcami, stretnutím s laickou porotou – študentmi z revúckeho gymnázia, a rôznymi kultúrnymi akciami. Táto súťaž pomohla odraziť sa mnohým zo súčasných známych autorov fantastiky (napr. Jozef Girovský, Michal Hvorecký, Alexandra Pavelková, Marek „Hyena“ Eliáš, Rastislav Weber, Zuska Minichová – Stožická, Dušan Fabian a i.).
Poviedku Tamagoči si čitatelia dosiaľ mohli prečítať v zborníku Krutohlav 1998, antológii víťazných a finálových prác daného ročníka súťaže. Marek Eliáš, bol úspešný aj v ďalších súťažiach. Je autorom množstva poviedok, ktoré publikoval v časopisoch a antológiách, behá po svete, píše divadelné hry, je známym blogerom a publicistom, o čom svedčí aj jeho internetová stránka. Na stránkach Fantázie OnLine už boli publikované jeho poviedky Kristián a poviedka Agnes, s ktorou s tiež v roku 1998 dostal do finále Ceny Gustáva Reussa. V rubrike Protopero už bola uverejnená jeho poviedka Otče náš.
Každý nejako začínal. Niektorí sa po počiatočnom nezdare vzdali, iní naopak – poučili sa zo svojich chýb a postúpili do vyšších literárnych levelov. Niektorí už pri nástupe zahviezdili, aby krátko na to zhoreli v žiare svojho úspechu. Sú i takí, ktorí triumfovali hneď na začiatku a ich literárna kvalita i popularita rokmi ešte vzrástla. V rubrike Protopero prinášame poviedky dnes už renomovaných i dlho odmlčaných autorov fantastiky, tak ako s nimi pred rokmi slávili úspechy v literárnych súťažiach. Môžete ich porovnať s ich súčasnou tvorbou či s textami, ktoré bodujú v súťažiach súčasných. A predovšetkým si môžete dopriať zaujímavý zážitok pri ich čítaní.
Boli ste aj vy v minulosti úspešným finalistom literárnej súťaže a s vašou prácou sa môžu čitatelia stretnúť iba v zborníku súťažných prác? Kontaktujte nás na e-mailovej adrese alexandra.pavelkova@gmail.com.