Správna rúra do neba

„Ty netvor! Buzerant! Hanba mojej rodiny!“

„Niééé!“

„Janko, prebuď sa.“

„Nie!“

Vedel som, že to iba zlý sen odráža škaredé spomienky, no vyškerená, zlostná tvár mizla iba pomaly. Oči sa opreli o tmavosivú stenu rúry, poblúdili po nepravidelných výčnelkoch, až spočinuli na Mikulášovi.

„Dobré ráno,“ vydýchol som si uľahčene.

S úsmevom sa otočil ku mne, priložil si hrdlo plastovky k ústam a zvrátil hlavu dozadu. Trikrát preglgol, potom podal plastovku mne. V tom jednoduchom pohybe, v letmom dotyku našich prstov, v jeho pohľade, ktorý hovoril – daj si, musíš byť silný – bolo čosi úžasné.

Opatrne som sa napil. Zdravým, nespuchnutým okom som zatiaľ pozoroval Mikuláša. Krásny, zdravý, vysoký a mocne stavaný chlap v strednom veku – mohol by byť mojím otcom. Svoj drsný profil skláňal nad Anabelinou mapou, podchvíľou si odhŕňajúc z čela rovné, svetlé vlasy. Mal pekné, mocné ruky, teraz obité od ostrých hrán a energie za dvoch. Na prvý pohľad by nikto nehádal, že je nežiaduci.

Uchlipol som si tretí raz, nechal vodu, nech sama stečie dolu hrdlom a takmer plnú plastovku som vrátil Mikulášovi. „Mikuláš? Čo je to ´buzerant´?“

Zodvihol sa. Starostlivo uložil plastovku do vaku a mapu si strčil do bočného vrecka.

„Na to už teraz nemysli. Čaká nás dlhá cesta.“

„To je nehorázne, robiť takéto veci mladým chlapcom. Čo si vykonal, synku?“

„Nechajte ho.“

Šero. Zápach. Mocná ruka, ktorá ma pritiahne k lavici. Tichý, pevný mužský hlas plný láskavých slov tíši môj plač. Tá istá ruka mi utiera slzy. Z hmly mokrých mihalníc sa vynára postava veľkého muža. S úľavou sa opieram o jeho širokú hruď. Pach jeho prepotenej košele mi nevadí. Ešte som trochu vystrašený, ale jemu dôverujem.

„Kto ťa udal?“ pýta sa jemne – naznačuje mi, že nemusím odpovedať.

„Matkin muž.“

Dvíham hlavu hore a pozerám do jeho chápavých očí. Skôr, ako si to stihnem uvedomiť, mi vyletí z úst otázka: „A teba?“ Jeho pery vykreslia úškľabok. „Narazil som na nepravého.“

„Janko, utekaj!“

Ostré svetlo prenosnej lampy mi bolestivo narazilo do očí, zvyknutých na šero. Pocítil som Mikulášovu ruku, ťahajúcu ma za rukáv. Panika mi zablokovala mozog. Jediným skutočným vnemom bol Mikulášov mocný stisk. Zatlačil ma do akéhosi výklenku a zakryl ma svojím telom.

„Ticho.“

Počúval som jeho zadržiavaný dych a zúfalo si želal, aby nás nenašli. Z diaľky sa ozýval dupot zmätených krokov, chvíľu silnejšie, chvíľu slabšie, až nakoniec zanikol.

„Mali sme šťastie. V tomto starom bludisku nás ani ich tepelné snímače nedokážu zachytiť.“

„Nezablúdili sme?“

Pokrčil plecami. „Trochu sme sa pri tej naháňačke odchýlili od smeru, ale ničoho sa neboj. Máme mapu.“

Je krásne, keď môžete niekomu dôverovať.

„Spievaj, Janko.“ Rozkaz.

„Nevládzem, Pane.“ hlas sa mi trasie strachom.

Rozčarovanie. Hnev.

„Žiješ, lebo spievaš, Janko. Spievaj!“

Pritisnem si ruky na boľavé hrdlo.

Spievam.

Prestal som už rátať dni. V rúrach aj tak nebol nastavený kolobeh svetla a tmy. Zo stien sa pomedzi temnotu preciedzali iba osirené lúče, vyžarujúce z posledných nezničených núdzových lámp.

„Si si istý, že ideme správne?“

Môj hlas sa rozľahol po prázdnych priestoroch ako výbuch, no Mikuláš sa neotočil.

„To sa dozvieme v cieli, Janko. Musíme sa spoľahnúť na Anabelinu mapu.“

Keď vyslovil jej meno, do hrude sa mi zabodol hrot žiarlivosti. Uvedomoval som si, že je to sebecké a hlúpe, no nemohol som si pomôcť. „Nie je ti za ňou smutno?“ Pichľavá zlosť v mojom hlase.

Mikuláš sa konečne obzrel. V očiach mu zápasila bolesť s únavou.

„Je to moja žena, Janko. Záleží mi na nej, i na dieťati. Ale milujem teba. A preto ideme, kam ideme.“ Nadhodil si batoh a vykročil pevnejším krokom.

Hanba sa mi rozliala od korienkov vlasov až po krk. Samozrejme, že mu je smutno, aj mne je smutno. Ale mama si určila iný osud. Pri troche šťastia ju čaká pár pekných rokov s tým chlapom, ktorý zaujal prázdne miesto po mojom otcovi. Ešte si užije lásky, kým sa stane nežiaducou.

A potom ju zrušia.

„Mikuláš,“ zastenal som, hanbiac sa za svoju slabosť. „Neponáhľaj sa tak, nevládzem.“

Otočil sa, prezrel ma od hlavy po päty, ani nespomalil. „Vydrž, Janko, za druhou zákrutou sa zložíme na oddych.“

Presne odhadol moje sily. Na zlomok sekundy sa vo mne premiešala nenávisť so zbožným obdivom k tomuto mohutnému mužovi.

Môjmu mužovi.

Keď sme sa začali stretávať, zatvárali nás častejšie. Anabelina podpora nestačila – strážni mali očká všade. Napokon, Anabel mala dosť starostí sama so sebou. Jej zväzok s Mikulášom bol iba priateľskou dohodou. Bola lesbička a navyše veľmi túžila dostať povolenie na dieťa.

„Si slabý, chlapče. Prečo sa nesnažíš trocha zmocnieť? Nemusel by si chodiť na prevýchovu.“

Starecký hlas znie láskavo i závistlivo. Šedivá žena s vyblednutými očami už z Kobky nevyjde. Strata produktívneho veku sa zmeniť nedá.

Prechádzam bruškami prstov po zvädnutej koži jej ruky a je mi jej ľúto. Nepatrím medzi tých, ktorým nežiadúci zavadzajú, veď aj ja som nežiadúci. Aj Mikuláš. Rád by som jej povedal, že tu nie som pre svoju chatrnú postavu. Mám výnimku, starká, od samotného Pána.

Pretože mám Hlas.

„Chceš, teta, niečo ti zaspievam.“

Žena prikývne, v tvári dychtivé očakávanie. Dievča so znetvorenou tvárou, dosiaľ apaticky sediace vedľa nej, upiera na mňa svoje jediné oko. Aj ostatní vítajú zmenu a posúvajú sa bližšie. Na ich zápach som už zvyknutý.

Nadýchnem sa a pieseň sa rozleje po Kobke. Preteká chodbami, vniká do každej cely. Môj hlas je pevný a vášnivý. Myslím na Mikuláša, ktorý počuje moju pieseň vo svojej kobke. Vyspievam všetku lásku, bolesť i radosť, aby som zabudol na tvrdé hodiny prevýchovy v najnižšom poschodí Traktu. Aby som aspoň na chvíľu mohol byť sám sebou. Vidím chorých, starých, zmrzačených ľudí, ako sa pohojdávajú v rytme hudby. Vidím strážnych, s prstami zakvačenými do ôk ochrannej siete. Ale pesnička nie je nekonečná.

Náhle ticho.

„Dnes si spieval prekrásne,“ ozýva sa jeden z tých, čo ma poznajú, keď zo seba strasie odoznetú pieseň.

Strážni sa otočia a odkráčajú do temnoty chodby, akoby tu nikdy ani neboli.

„To preto, lebo dnes som spieval sám od seba.“

„Aspoň chvíľu som sa cítila ako v nebi,“ povie starenka.

„Veru, ako v nebi, ako v nebi,“ neprítomne zaševelí zdeformované dievča a mňa premkne smútok. Jej nežiadúcej tvári už nijaký liečiteľ nepomôže.

Aj ju zrušia.

Kedysi dávno Nekonečným Priestorom putovala Loď. V jej útrobách bolo mnoho traktov, pospájaných rúrami. Viezla veľa ľudí, zvierat, rastlín a strojov.

Putovanie však bolo pridlhé a Loď nikdy nedošla do svojho cieľa. Zvieratá sa minuli, ľudia premiešali. Každý sa usídlil v tom trakte, ktorý sa mu páčil najviac. A prišiel čas, keď si už nik nevedel spomenúť, kam mala Loď namierené a ako vlastne Loď i Nekonečný Priestor vyzerajú. Spojenie medzi traktami sa uzavrelo, po hladovej epidémii ľudia vymizli. Zostal len jediný Trakt, ten náš. A rúry nevedúce nikam, len do temnoty a chladu. Ale jediná Rúra, tá pravá Rúra, predsa len vedie na konečné miesto. Nebo. Je to posledný z traktov, kde sa zachoval skutočný život. V Nebi je priestor, svetlo, naozajstný vzduch a farby. Kto je múdry, vytrvalý a čestný, nájde tú pravú Rúru a dostane sa do Neba… Ak ho predtým nechytia strážni, alebo ak neumrie zimou a hladom.

Zobudil som sa na škvŕkanie v črevách. Zdalo sa mi, že dnes je chladnejšie, preto som sa pritisol k pevnému Mikulášovmu telu. V spánku sa zamrvil, zodvihol ruku a pošúchal si strnisko na brade. Prinútil som sa ticho ležať, aby som ho nerušil.

Onedlho sa aj tak zobudí. Malátne pozbiera veci do vaku. Chvíľu bude napínať oči v tejto polotemnote a študovať mapu, aby sme sa kvôli jednej chybnej odbočke zasa nemuseli vracať kilometre, ako včera. Potom mi dá napiť, sám si odmeria tri glgy, pomôže mi vstať a znova sa vydáme na cestu. Pritom bude načúvať každému zvuku. Po naháňačke so strážnymi sme opatrnejší.

Som unavený. Niekedy začínam pochybovať, či sme sa rozhodli správne. Mali sme predsa šťastie. Veď my s Mikulášom sme mali nádej na prevychovanie. Stačilo žiť tak, ako majú žiť normálni ľudia a v Trakte by nás čakalo ešte veľa produktívnych ro­kov.

Stačilo vzdať sa jeden druhého.

„To nie je naozajstná láska, musíš to pochopiť!“

Škrípavý, nepríjemný hlas sa mieša so zamatovým ženským kontraaltom. Už som si na nich zvykol. Na jeho zastrašovanie, ktorého som sa predtým desil, aj na jej zvádzanie, ktoré mi bolo odporné. Teraz mi oboje pripadá už len trápne.

Horšie je to s trestami. Pán trvá na mojom prevychovaní, nerád by prišiel o svojho obľúbeného speváka. Ďalšiu výnimku, okrem tej za slabosť, mi nemôže povoliť.

A tak ma prevychovávajú.

„Ale ti dali,“ hovorí mi ryšavý chlapec z mojej Kobky.

„Nevadí.“

To Mikuláš ma naučil ignorovať bolesť a nechať vyhrážky, aby stiekli po mojom tele ako špinavá voda.

„Sa ti čudujem,“ pokrúti hlavou ryšavec.

Žmurknem naňho a on mi žmurknutie vráti. Zabolí ho to, na tvári má nespočetné množstvo siniek. Kradol, ale má nádej na návrat do života. Lekcia mu hádam stačila. Už nebude nežiaduci.

Do staroby.

Rýchlo sme sa prešuchtali popri ďalších zapečatených dverách s jedovato svetielkujúcou tabuľkou:

NEBEZPEČENSTVO NÁKAZY

Ani sme ich nekontrolovali, len aby sme boli od toho nebezpečného traktu čím ďalej.

Ledva som zapletal nohami. Unavené oči, kolembajúce sem a tam, pristáli na tmavosivej stene. Zastenal som. „Mikuláš? Si si istý, že ideme dobre?“

Zastal a ja som sa s úľavou oprel o chladný kov Rúry.

„Podľa Anabelinej mapy sa nachádzame práve tu,“ ďobol prstom do spojnice dvoch čiar. „Anabel je presvedčená, že mapa je správna, Janko. Vieš, že si spravila kópiu, aby raz mohla za nami prísť. Keď dcérka dorastie.“

„Mikuláš! Prečo je tam teda toto?“

Otočil hlavu tým smerom. Pod skapínajúcu lampu ktosi vyryl do skorodovanej steny nápis:

TADIAĽTO NIE JE ŽIADNE NEBO

Klesol som k zemi, ale nepokáral ma. Aj on sa spustil popri stene a vystrel nohy pred seba.

„Je to iba kamufláž. Asi to nastražili strážni na ľudí, čo sa snažia dôjsť do Neba.“ Vystrel ku mne ruky a objal ma. „Podľa mapy nemôžeme byť ďaleko.“

Pokýval som hlavou. Musím mu veriť, lebo ak jemu nie, tak už niet čomu. „Určite to bude tak. Anabel by neklamala. Prepáč, Mikuláš. Som len strašne unavený.“

Našiel sily na povzbudivý úsmev. „Neboj sa, už to dlho nebude trvať.“ Zašmátral rukou vo vaku a vytiahol posledný keks. Rozlomil ho napoly, jednu časť dal mne. Žul pomaly, omrvinky opatrne zapil vodou. Ohryzok mu lačne poskakoval, no odtrhol plastovku od úst a podal ju mne. Vzápätí sa ozval čudný zvuk a plastovka mi takmer vypadla z ruky.

„Čo to bolo?“ vystrašene som cúval k najbližšej preliačine.

„Maou?“ ozvalo sa namiesto Mikulášovej odpovede.

V okamihu sme boli na nohách. Neskoro. Spoza vypuklého krytu vertikálnej šachty sa ozvalo jemné zašuchotanie a vzápätí sa odtiaľ vynorilo nízke stvorenie. Pritisol som sa k Mikulášovi.

„Je to vyhľadávací robot? Myslíš, že nás nahráva? Ach nie, Mikuláš, teraz nás už naozaj chytia!“

„Nie.“

Namiesto toho, aby sa dal na útek, zasmial sa. Čupol si. Vystrel k robotovi ruku, pošúchal si palec prostredníkom a čosi precedil pomedzi zuby. Robot nastavil anténu a podišiel k nemu.

„Mikuláš, nie!“

„Upokoj sa, Janko, je to len mačka.“

Nevidel som dôvod, prečo by ma to malo upokojiť. Ale povedal to hlasom, ktorému sa odporovať nedá. Obozretne som si čupol za jeho chrbát.

„Mačka.“ „Hej, mačka, jedno z vyhynutých zvierat. Pravdepodobne nejaké prežili v chodbách. Majú slobodnú povahu, to ich asi zachránilo. Vyzerá zdravá, môžeš ju pohladiť.“

Nedôverčivo som natiahol ku zvieraťu ruku. Keď sa pohlo ku mne a obtrelo si hlavu o moje prsty, mykol som sa.

„Neboj sa. Mačky sa rady hladkajú. Ktovie, kedy jej niekto naposledy urobil takú službu.“

Vystrel som dlaň. Letmo som sa dotkol mačkinej srsti. Príjemne to šteklilo. Prešiel som dlaňou od hlavy až ku chvostu a zviera sa slastne prehlo. Oči mu zablikali, ako pri núdzovom režime. Srsť v šere jemne zaiskrila. Súčasne v jeho vnútri naskočil motorček a začal jemne vrčať.

Vyskočil som. „Je to robot! Je nabitý!“

No Mikuláš si so smiechom sadol a zobral robota do lona. „Hlupáčik. Je to len statická elektrina. A ten zvuk, to je pradenie. To mačky robia, keď sú šťastné.“

Jemne ju škrabal pod krkom, zohol sa, zaboril si tvár do jej kožušiny, až mu vlasy splynuli s mačacími chlpmi. Tak som sa pridal. Keď som si na to zvykol, objavil som, že mačka má teplé a pružné telo a hladkanie je príjemné aj mne.

„Myslím, že mám rád mačky. Čo myslíš, Mikuláš, sú aj ony v nebi ?“

Neodpovedal, lebo mačke sa už hladkanie zunovalo a vybrala sa na výzvedy do nášho vaku. Nenašla nič. Sklamane sa za nami obzrela, pustila sa pozdĺž steny a zmizla v najbližšej diere. Mikuláš si oprášil ruky, aby sa zbavil jemných chlpov.

„Neviem. Možno majú svoje vlastné nebo.“

Bolesť, búšiaca v oku, mi nedá zaspať. Vzduch hustne a kroky strážnych sa ozývajú tmavou chodbou. Sú ostražití, nedávno zmizli dvaja nežiadúci. Povráva sa, že išli do Neba, ešte ich nechytili. Dúfam, že nájdu svoj cieľ.

Pomyslím si na mapku, ktorú Mikuláš kdesi dobre ukryl skôr, ako nás znova zašili. Dúfam, že Anabel niekomu nenaletela a mapka je správna.

Ale aj tak sme blázni. Vydať sa cez rúry len tak, takmer bez jedla a bez vody, aby sme neboli nápadní…

„… aj starí…“ vyruší ma čísi hlas.

„Prepáč, nedával som pozor.“

Suchá tvár pokrytá šupinatou kožou s pečeňovými fľakmi. Zrobené ruky, kedysi dávno popálené akousi chemikáliou.

„Hovorím, že v Nebi vraj môžu byť aj starí.“

„Aj chorí a zmrzačení,“ pridá sa žena, prehýbajúca sa od záchvatu kašľa.

„V Nebi by si spieval len vtedy, kedy by si chcel, Janko.“ Moja známa starenka. Má ešte dva dni. Do boľavého oka mi vbehnú slzy. Otočím sa ku svojej stene, pretiahnem si prikrývku cez hlavu a tvárim sa, že tu nie som.

Jediná vec, ktorú ešte vnímam, je Mikulášova pevná ruka. Jazyk sa mi lepí na podnebie, prázdnu plastovku sme dávno zahodili. Je mi zima, ale musím sa hýbať. Teraz nemôžme zastať, povedal Mikuláš, možno to bolo včera, možno pred chvíľou. Neviem.

Mikuláš ma jednou rukou pridržiava, takmer nesie, druhou hmatká po stene, lebo už skoro nič nevidieť. Prihovára sa mi. Už nerozumiem jeho slovám, vnímam len jeho hlas, bzučiaci mi v ušiach. Uvedomujem si, že sa už nerozpráva so mnou, ale hovorí čosi sám sebe. Počujem, ako si zubami ustavične ošklbuje rozpukané pery. Je vyčerpaný. Oveľa viac, ako by pri svojej kondícii mal byť. Ako úder prúdu ma ovalí spomienka na Mikulášov poskakujúci ohryzok, na zázračne pomaly ubúdajúcu vodu v plastovke. Vyhŕkli mi posledné dve slzy. On nepil! Celý čas sa len tak tváril, aby ostalo viac vody pre mňa!

Ak toto nie je naozajstná láska, tak potom už neviem.

„Janko.“

Tuším povedal moje meno.

„Janko, sme tu.“

Zdá sa mi, akoby to ani nepatrilo mne. Ako vo sne dvíham hlavu a vidím pred sebou obrys okrúhlych dverí. Už mi nezostáva síl pochybovať, je mi jedno, aké sú to dvere, hlavne, že sme tu.

„Pomôž mi, Janko.“

Neviem ako, ale predsa sa len opieram do tých dverí, lebo Mikuláš to robí tiež. Jeho ruka na uzávere. Zrazu sa objaví pásik svetla a bolestivo mi poreže oči. Cítim, ako dvere povoľujú pod našou váhou. Prepadáme sa dnu. Buchnutie, dvere sa automaticky znova uzavreli.

Všade je veľa svetla. Tuším ležím, či sedím na zemi, mátožne sa obzerám. Do uší mi udrie zdesený výkrik. Mikulášov hlas.

Prinútim sa sústrediť a pozerám pred seba. Rozoznávam hŕbu ženských postáv. Sú ozbrojené, netvária sa priateľsky a približujú sa k nám. Lesbičky. Moja posledná myšlienka.

Moja úbohá láska, nielen mačky majú svoje nebo.


14. mája 2003
Alexandra Pavelková