 |
pater noster qui es in caelis sanctificetur nomen tuum adveniat regnum tuum fiat voluntas tua sicut in caelo et in terra panem nostrum quotidianum da nobis hodie et dimitte nobis debita nostra sicut et nos dimittimus debitoribus nostris et ne nos inducas in tentantionem sed libera nos a malo amen
Nebol dôvod sa domnievať, že Boh sa nad Kemom a jeho otcom zmiluje a obíde ich to, čo ešte nikdy nikoho neobišlo, ale otec predsa len dúfal. Od synových dvanástych narodenín každý deň, keď prišiel v zdraví domov zo školy a zdravý do nej na druhý deň odišiel, otec bol Bohu vďačný. Dni ubiehali, menili sa na týždne, mesiace a roky. Rok. Kemo mal takmer presne trinásť a pol roka, keď sa ráno zobudil s neznesiteľnými bolesťami v kĺboch, kostiach, svaloch.
Znášal to hrdinsky a to jeho otca ešte viac desilo. Keby plakal, vždy tu bola nádej, že to nie je nič, len letmá a bezvýznamná viróza. Ale on zaryto mlčal, biely ako duch a zatínal zuby, sám tušil, že jeho detstvo sa končilo. No nemohol ani len tušiť, za akú cenu sa končí a či sa náhodou neskončí namiesto detstva jeho život. Otec ho potajomky sledoval a niečo si pre seba hovoril. Modlil sa, aj keď nevedel, o čo má Všemohúceho prosiť, vysielal k nemu len neartikulované výkriky strachu a bolesti.
K večeru sa Kemovi začala vracať farba, vstal a ešte namáhavo chodil po byte. Horúčka mu klesla, ale na priamu otázku odpovedal po pravde, že sa cíti, akoby ho niekto dva dni v kuse naťahoval na škripec.
V noci sa opäť prehadzoval na posteli a bolo počuť jeho ťažký dych a dokonca občasné zaškrípanie zubov. Otec mu takmer násilím vnútil tabletku na spanie, čo mu dal zať, ale nikdy ich nikto nepoužil. Až teraz otec, ospravedlňujúc sa pred Pánom za vzopretie sa Jeho vôli. Kemo podľahol chemickému násiliu a otec vyšiel z obytnej bunky, nepokojne, roztržito blúdil po Komplexe.
–
ave maria gratia plena dominus tecum benedicta tu in mulieribus et benedictus fructus ventris tui jesus sancta maria mater dei ora pro nobis peccatoribus nunc et in hora mortis nostrae amen
–
Prešiel cez bludisko stien z umelého mramoru, míňajúc jednotlivé dosky kolumbária. Nezniesol pomyslenie, že by jeho žena ležala v rade urien podobnom budovám Komplexu zvonka, radšej ochotne vysolil nehoráznu čiastku za zvýšené miesto na dlážke. Onedlho sa k nej pripojí aj on. Možno. Kľakol si k doske, na ktorej bolo zdanlivo nedbanlivo vyryté jej meno a zopäl ruky. No akokoľvek sa chcel modliť, z úst mu vychádzala drmolivá, nemelodická ozvena jeho myšlienok: „Martha, miláčik, predsa je to tu. Kemo je na rade, drahá, božemôj, predsa len! Aj tak sme to potiahli o dva roky dlhšie, než pri Tani. Martha, mala si silu, obrovskú silu a ja som nevedel, či chcem, aby si to zvládla, alebo by som si radšej želal tvoje zlyhanie. Nikdy by si si to neodpustila, ja viem. Mám pochybnosti, Martha. Kemo je taký krehký, taký neduživý! Náš Pán možno bude chcieť jeho, budem to mať omnoho ťažšie, Tana bola silná, zdravá, ale Kemo… Martha, kiež by mi bolo súdené zomrieť za Tanu a ty by si sa dnes bila za Kema. Som slabý, vždy si bola silnejšia, áno, priznávam to, a vykričím to celému svetu! Martha, daj, aby sme sa stretli, daj, nech Kemo neumrie!”
Pohyboval perami, ale hlas z nich nevyšiel. Telom rytmicky kýval dopredu a dozadu ako nejaký sektár pri litánii. Nakoniec, úplne vyčerpaný, oprel si čelo o studený kameň a hodnú chvíľu tak zotrval. Napokon sa namáhavo zdvihol a odišiel.
Všetko mu krúžilo hlavou v zlomyseľnom tanci bosoriek a zanechávalo za sebou krvavé škrabance. Bezhlavo pobehoval po najnebezpečnejších a najchudobnejších štvrtiach Komplexu. Nebál sa okradnutia, nemal nič. Mohol sa báť zabitia, svoj život teraz potreboval, ale neprišlo mu to na um.
–
in nomine patris et filii et spiritus sancti amen
–
Ošarpané, doškriabané a dokopané dvere ho vpustili do kostolíka, ktorý nikdy netrpel vysokou návštevnosťou, no on doň chodil pravidelne. Nohy sa mu podlomili pred oltárom, padol na kolená a zbabelo, vykrúcačsky sa modlil. Slová sa však zlievali do pocitu strachu, lepkavého, odporného strachu. Kútikom oka zachytil kurvu z dokov, ako sa vyšmykla zo spovednice a v chvíľkovej skrúšenosti pristúpila k oltáru, trikrát pobozkala lem obrusu, ktorý pokrýval stôl, obrátila oči stĺpkom, sklonila hlavu a začala sa vášnivo, naliehavo modliť niekoľkokrát otčenáš, niekoľkokrát zdravas, niekoľkokrát verímvboha.
Bridila sa mu. Klamala Najvyššieho. Odopierala si deti, žoldnierom z nákladných lodí a zvrhlým vojakom navliekala podviazané krysie črevá, alebo ich ukájala ústami. Kuriev sa štítili všetci. Robotníci a piloti lodí ich služby vyhľadávali, vojaci sa šli za nimi zdivieť, všetci si ochotne nasadili potkanie črevá, len aby mohli ukojiť svoj nízky pud, aby oklamali Všemohúceho. Plytvali svoje semeno mimo ženského tela (ako Onana, ktorého Boh za to aj trestom hrozným zasiahol). Pri dlhých cestách bez žien sa dopúšťali hriechov sami na sebe alebo dokonca medzi sebou. Otec nepochyboval, že Pán ich vidí a oni nedokážu v ten pravý čas darovať život svojim deťom, zlyhajú, lebo myslia na seba, myslia na svoje nízke pudy, na hriešnu rozkoš, ktorou im Satan mámi zmysly.
Vstal a zreteľne jej dávajúc najavo svoje opovrhnutie odišiel do spovednice. Otec Theodorus v nej ešte sedel, zrejme ho videl a čakal na neho. Ich pravidelný dialóg sa znovu opakoval, sám si neuvedomoval, nakoľko sa to stalo zvykom. No tentoraz zúfalo potreboval radu otca Theodora, radu, povzbudenie muža, ktorého cnostná chudoba, prirodzená dôstojnosť a česť predurčovali na ozajstné uctievanie. Len svojím zjavom, púhym pohľadom svojich očí šíril pokoj a keď prehovoril, samo Božie slovo sa rinulo z jeho úst a otec zbožne načúval.
„Otče, trápi ma môj syn. Náš Pán si na nás spomenul a podrobuje nás skúške.”
„Všetci ňou prejdú, tak či onak,” ozvalo sa z druhej strany.
„Viem, otče. Trápi ma slabosť. Neviem, či obstojím pred Pánom.”
„Sám ti dá silu.”
„Bojím sa.”
„Dôveruj Mu.”
„Jemu verím, nedôverujem sebe.”
„Premôž diabla, synu. Skrz vlastnú pýchu sme najzraniteľnejší a ak nezahubíš svoju pýchu, zabiješ svojho syna. Tu ti nepomôže klamanie seba a klamanie Pána. Sám dobre vieš, že Pán vidí jasne do najtemnejších zákutí tvojej duše a ak nevyženieš pýchu a sebectvo zo svojej mysle, doplatí na to tvoja krv a ty sám sa po zvyšok svojich dní budeš umárať v mukách.”
„Moja žena… Moja žena vravela, že zachovať pri živote dieťa si vyžaduje ju celú, všetku jej lásku a rúhala sa, že Pán s tým nemá nič spoločné.”
„Zachránila svoje dieťa?”
„Zachránila.”
„Dala mu život dvakrát, sama povedala, že ho spasila svojou láskou a všetka láska pochádza od Najvyššieho. Nech dala druhý raz svojmu dieťaťu život akoukoľvek silou, všeka pochádza od Pána a On sa dotkol dieťaťa a umožnil vymeniť jej život za jeho.”
„Nečakala v pokore. Ona bojovala.”
„No bola to svätá vojna. Až príde čas, nespoliehaj sa na slová. Nespoliehaj sa na papierové modlitby. Vlož všetku silu, ktorú ti Pán dal, do zničenia pýchy a v pokore alebo hoci aj v boji daj svoj život synovi. Zroď ho druhý raz a zomri spokojný, lebo si splnil Božiu vôľu. Rodičia dávajú život deťom dvakrát a sami hynú a tak je to správne. Lebo len tí, ktorí dosiahli pokory a odovzdali sa celou dušou, dôjdu spasenia.”
–
gloria patri et filio et spiritui sancto sicut erat in principio et nunc et semper et saecula saeculorum amen
–
Doma ho čakala Tana. Pevne zaťaté pery prezrádzali, že si uvedomila všetko. Sama odierala z kože vari poldruha metra veľkého potkana.
„Kemo potrebuje dobrú polievku,” vyhlásila zarputilo. „Vždy, keď sme boli chorí, mama nám varila polievku,” dodala a črty tváre jej ešte viac stvrdli. Posadil sa a sledoval ju. Pevná, zdravá žena. Jeho dcéra, ktorej život vykúpila Martha. Mocnými rukami šikovne pitvala krysu. „Nio ju ulovil včera. Akurát jej odrástli mláďatá. Pár ich chytil a doniesol,” neodpustila si príležitosť zaryť do otca. Pred svadbou jej opakoval ako nekonečnú litániu svoje pochybnosti o Niovi. Iste, je liečiteľ, ale to je všetko? Má mäkkú povahu a navyše je podľa všetkého neverec. Dá život ich dieťaťu? Bude mať dosť sily?
„Kemo nie je chorý,” zmietol zo stola hroziacu hádku. Ruky sa jej zachveli. Áno, tak veľmi sa chcela utiahnuť do bezpečia ich zvyčajných, nič neriešiacich škriepok! Vždy mal pocit, že ho z niečoho obviňuje. Možno mu zazlievala, že život jej dala matka a nie on. Vari na tom záležalo? Niekto musel dať život aj Kemovi! Bola vari matka natoľko silná a pri Tani by stačil aj on? Dokázala by azda iba Martha dať svoj život Kemovi?
Nič nepovedala. Bez slova rozporcovala potkana, uvarila polievku a zvyšné mäso uložila do mrazničky.
Keď odchádzala, zastavil ju vo dverách: „Tana… Postaraj sa o Kema. A keď príde čas povedať mu pravdu o dávaní života… Spravíš to?” Pomaly, slávnostne prikývla.
–
misereatur tui omnipotens deus et dimissis peccatis tuis perducat te ad vitam aeternam amen
–
Kemo stratil vedomie na druhý deň večer a otec so slzami v očiach ďakoval Všemohúcemu, lebo predtým kričal od bolesti. Jasne čítal v jeho očiach túžbu zomrieť a oslobodiť sa z múk, no druhý raz sa neodvážil zmierniť mu bolesť niektorým z tých Niových práškov, čo sa priečili Božej podstate spánku; niekoľkokrát po nich siahal, ale vždy stiahol ruku a plakal od bezmocnosti. Tak veľmi chcel synovi uľaviť, no nemohol. Brány sa otvoria, až keď zmučené telo podľahne únave a bolesti.
Jemne mu uchopil ruky do svojich a zavrel oči. Bože, buď mi nápomocný. Nedaj, aby toto dieťa tvoje zhynulo. Nedovoľ, aby som sa po celý svoj biedny život skrúcal v bolestiach a opovrhnutí svojej dcéry. Stoj pri ňom, chráň ho a vezmi si môj život za jeho.
Brány sa otvárali a otca vyľakalo, ako je Kemo vzdialený. Opatrne opúšťal telo, aby sa vydal za ním. Videl ho, ale stále mu unikal. Bože, pomôž mi! Je malý, nikdy ho nechytím!
Syn sa vzďaľoval a do ucha mu prísne zahrmel Theodorov hlas: „Dôveruj Mu! Vlož všetku svoju silu a bojuj! Znič pýchu a v pokore daj svoj život za jeho!”
Otca prepadala panika. Kemo sa stále vzďaľoval, jeho ubolená, dobitá duša sa zaceľovala, bolesť mizla a Kemo nachádzal pokoj.
„Nie!” vyslal ostrý úder, aby ho zasiahol a prinútil držať sa ho, ale Kemo sa len trochu zakolísal a ďalej postupoval preč.
Ktosi sa mu dotkol ramena. „Otec?”
„Tana, pomôž mi!”
„Neboj sa. Zvládneme to.”
„On umiera!”
„Sústreď sa. Nechceš predsa, aby umrel.”
„Nechcem!”
„Dáš svoj život za jeho?”
„Bojím sa.”
„Smrti?”
„Áno…”
„Tam je. Vidíš ju? Môžeš sa jej dotknúť. Berie ti syna a mne brata. Nedovoľ jej to!”
„Čo mám robiť?”
„Ponúkni sa jej. Všetko, čo v tebe je, daj Kemovi. Ona ide vždy za slabším.”
Cítil vo svojom tele prúdy sladkých, ale i pálčivých strieborných potôčikov. „Tak,” počul Tanu. „To je ono. Pošli mu ich. Daj mu ich všetky.”
„Nevidím ho, je neskoro!”
„Pokojne, otec. Nájdeš ho. Len ho nájdi.”
„Tam… tam je.”
Iskriace prúdy sa pomaly, nerozhodne pohli jedným smerom. Široká rieka sa stenčovala, ale tiekla čoraz rýchlejšie. Krútila sa mu hlava. Chcel to zastaviť, cítil, ako z neho uniká život. Tana mu stisla rameno. „Už je to skoro za nami, otec. Všetko, daj mu všetko.”
Zrazu bol prázdny. V diaľke sa čosi rozsvecovalo. Kemo sa blížil, živý otcovým životom. Minuli sa a otca vzápätí ovanul studený, zatuchnutý vzduch ako z pivnice. Zoslabnutý pocítil, ako padá…
„Otec!” začul vyľakaný Kemov hlas. Otvoril oči. Jeho syn ho dvíhal zo zeme. Sťažka sa posadil a oči upieral na Tanu. Sedela na posteli, kŕčovito vystretá, bledá a vyčerpaná. Len oči jej horeli. Zmätený Kemo sa striedavo díval na oboch a ničomu nerozumel.
Otec sa zatackal, neudržal sa na nohách. Kemo ho rýchlo uložil do postele a starostlivo prikryl: „Čo sa stalo? Nie je ti dobre?”
„To… nič,” dostal zo seba.
„Dones z kuchyne trochu polievky,” povedala Tana bratovi. „Mama vravievala, že na každú chorobu je najlepšia dobrá potkania polievka,” usmiala sa. Kemo vyšiel do kuchyne.
„Ďakujem,” povedal otec. Tana mu uhladila prikrývku a pobozkala ho na čelo. „Spi,” povedala. „Musíš si oddýchnuť.” Stisol jej ruku.
Zavrel oči a pokojne dýchal.
–
requiem aeternam dona eis domine et lux perpetua luceat eis requiescant in pace amen
S poviedkou Otče náš sa jej autor Marek „Hyena“ Eliáš v roku 1997 dostal do finále literárnej súťaže Cena Gustáva Reussa. CGR bola v rokoch 1991 – 2001 jedinou slovenskou súťažou zameranou na poviedky žánru fantastiky (súťaž CGR pretrvala do roku 2003, ale v roku 2002 začal prvý ročník súťaže Raketa, neskôr Cena Fantázie). O vznik CGR sa zaslúžil Slovenský syndikát autorov fantastiky (SSAF) a na organizácii sa podieľali najmä Ondrej Herec, Vlado Srpoň, Eva Kováčová, Jozef Svítek a ďalší. Porotu často tvorili renomovaní literárni kritici a spisovatelia. Pri príležitosti vyhlasovania výsledkov súťaže a odmenenia ocenených organizátori každoročne pripravili pre súťažiacich v Revúcej, rodisku Gustáva Reussa, trojdňový literárny seminár spojený s diskusiou s porotcami, stretnutím s laickou porotou – študentmi z revúckeho gymnázia, a rôznymi kultúrnymi akciami. Táto súťaž pomohla odraziť sa mnohým zo súčasných známych autorov fantastiky (napr. Jozef Girovský, Michal Hvorecký, Alexandra Pavelková, Marek „Hyena“ Eliáš, Rastislav Weber, Zuska Minichová – Stožická, Dušan Fabian a i.).
Poviedku Otče náš si čitatelia dosiaľ mohli prečítať v zborníku Krutohlav 1997, antológii víťazných a finálových prác daného ročníka súťaže. Marek Eliáš bol úspešný aj v iných súťažiach. Je autorom množstva poviedok, ktoré publikoval v časopisoch a antológiách, behá po svete, píše divadelné hry, je známym blogerom a publicistom, o čom svedčí aj jeho internetová stránka. Na stránkach Fantázie OnLine už boli publikované jeho poviedky Kristián a poviedka Agnes, s ktorou s tiež v roku 1998 dostal do finále Ceny Gustáva Reussa.
Každý nejako začínal. Niektorí sa po počiatočnom nezdare vzdali, iní naopak – poučili sa zo svojich chýb a postúpili do vyšších literárnych levelov. Niektorí už pri nástupe zahviezdili, aby krátko na to zhoreli v žiare svojho úspechu. Sú i takí, ktorí triumfovali hneď na začiatku a ich literárna kvalita i popularita rokmi ešte vzrástla. V rubrike Protopero prinášame poviedky dnes už renomovaných i dlho odmlčaných autorov fantastiky, tak ako s nimi pred rokmi slávili úspechy v literárnych súťažiach. Môžete ich porovnať s ich súčasnou tvorbou či s textami, ktoré bodujú v súťažiach súčasných. A predovšetkým si môžete dopriať zaujímavý zážitok pri ich čítaní.
Boli ste aj vy v minulosti úspešným finalistom literárnej súťaže a s vašou prácou sa môžu čitatelia stretnúť iba v zborníku súťažných prác? Kontaktujte nás na e-mailovej adrese alexandra.pavelkova@gmail.com.