Protopero: Lucka

Protopero

Neónové svetlo tvrdohlavo prerážalo špinu na trubiciach reklamných nápisov. Výklady obchodov, otvorených hlavne po zotmení, hrdo vystavovali svoje lákadlá. Noc sa neprikradla po špičkách – vkráčala do voľnej zóny Aliassského kozmodrómu suverénne ako ľahká dáma a s dotieravým dažďom sa lepila chodcom na kožu.

Po skle stekali kvapky sivohnedého mrholenia. Lucka priblížila tvár k lesklému povrchu a zaostrila na vlastný obraz. Prstom opisovala jednotlivé kontúry. Skúmavo, neobratne, akoby ich videla prvý raz v živote. Okrúhla brada, bledé pery, malý nos, trochu vyľakané mandľové oči, nad nimi oblúky zlatistého obočia a okolo celej tváre rozlietané plavé vlasy, ktoré ani vlhko neprinútilo priľahnúť k hlave. Figurína z vnútornej strany výkladu jej ďobla dlhým lakovaným nechtom do nosa: „Hej, nevieš, že ľudia majú zakázané obchytkávať sklo?”

Vydesene odskočila a radšej prebehla na druhú stranu ulice. Cestujúci z najrôznejších svetov ju obchádzali s nevšímavosťou, akej sa človek naučí na príliš dlhých cestách. Ale ona mala sto chutí niekoho zastaviť a opýtať sa:

„Prepáčte, mohli by ste mi prosím povedať, čo tu vlastne robím?”

Vlastne nie. Toľko až nie. Musela by sa červenať až po korienky vlasov. V takejto situácii… Netušila, kde je. Netušila, ako sa tu ocitla. Netušila, prečo. Nepamätala sa absolútne na nič. Jediné, čím si mohla byť istá, bolo meno. Lucka.

Lucka. Ako sa tak na seba pozerala, obyčajná, nie príliš vysoká ľudská žena, oblečená do neurčitej teplákovej súpravy. Možno som zblúdilá kondičná bežkyňa. Utrpela som úraz hlavy a teraz neviem… Ohmatala si hlavu, ale nenašla žiadnu hrču, ani zaschnutú krv. Dobre. Môžem byť narkomanka. Dala som posledné peniaze za chvíľu falošných zážitkov, ktorá pominula – a ja si onedlho začnem spomínať na minulosť a premrhaný život. Vždy lepšia nejaká minulosť ako žiadna. Rozpamätám sa na svoj narkomanský brloh… Strašne si želala mať sa kam schovať. Postávala na kraji chodníka a čakala na záblesky reality. Pritom blúdila pohľadom po ulici – čo ak jej niečo pripomenie, kým má byť?

Videla bary a kluby zakázaných rozkoší (nie, na toto by si nechcela spomenúť…), pouličných predavačov čohokoľvek a ich zvláštnych zákazníkov. Podozrivé obchodíky, natlačené tesne vedľa seba, snažiace sa navzájom prebiť krikľavosťou vývesných tabúľ, a medzi nimi bohaté, na pohľad renomované firmy… Jedna z nich Lucke ako blesk udrela do očí. Filiálka s elegantným, seriózne vyzerajúcim vchodom – chrómované oblúky zvýraznené rafinovaným osvetlením a veľkým modrým nápisom: „VERTUMNUS – ČISTIAREŇ pamäti.” Pod tým, menšími písmenami, stálo vysvetlenie a výzva zároveň: „Zbavte sa bolestivej minulosti! Doprajte si ďalšiu šancu, staňte sa niekým novým! Začnite druhý raz, s čistým štítom! Poradenstvo a vstupný sken zdarma!”


Zamestnankyňa za okienkom „Informácie” nasadila profesionálny ús­mev:

„Posaďte sa, prosím.” Taká mladá, prebehlo jej mysľou.

„Ďakujem.” „Pomôžem vám zorientovať sa v našej ponuke?”

Lucka pokrútila hlavou: „Viete… Bude to znieť trocha zvláštne, ale ja by som sa chcela opýtať… Či nepatrím medzi vašich klientov. Totiž – vôbec sa nepamätám-”

„Ak ste využili naše služby, tak ste si to želali.”

„A využila?”

Zamestnankyňa zo zvyku pohliadla na obrazovku s výsledkami rýchleho skenu. Nedala najavo prekvapenie, hoci všetky čísla ukazovali na čerstvý basic-neuroprogramming. Také veci sa robia len po totálnom výmaze. A jedine v špičkových wusslanských laboratóriách. Chudinka. Dostať sa do papŕč Wusslanom. Zaplietla si sa do príliš vysokej hry?

„Prepáčte, mohli by ste mi odpovedať?”

Žena za okienkom pokrútila hlavou: „Nie, my údaje tohoto typu za žiadnych okolností neposkytujeme. Myslím, že je to pochopiteľné, vzhľadom na povahu našich služieb.”

„Lenže ja potrebujem vedieť-”

„Ľutujem, madam,” uzavrela s nacvičeným tónom mám svoje predpisy.

Lucka úsečne poďakovala a vyšla von. Aj tak mala pocit, že sa niekam ponáhľa. Keď vdýchla chladný nočný vzduch, stále netušila, kvôli čomu vybehla z priestorov čistiarne, ale hneď sa cítila lepšie. Akoby tu mala na niečo čakať…


Na chodníku stála sotva pár sekúnd a už ju mužík s jašteričím výrazom stihol letmo prešacovať. Zistil, že tu niet čo kradnúť a tak zasa zmizol v dave, hľadať lepšiu obeť. Len jeden krát zacítila jeho letmý dotyk na tele. Než si to uvedomila, bol dávno preč, no Lucka sa nevedela zbaviť husej kože. Potrebovala, aby ju niekto pevne chytil za ruku –

Ten pocit!

Vtedy jej robili nejaké testy, v studenej modrej miestnosti… Mali zvláštne kovové kružidlo s hrotmi na obidvoch koncoch – vypli jej zrak a prikázali ozvať sa zakaždým, keď ju pichnú. Poslúchla. Jeden z nich povedal nejaké nepochopiteľné slová, ale znelo to ako pochvala. No Lucka túžila, aby ju radšej chytil za ruku. Jeho hlas nebol celkom ľudský, ona však verila, že má určite hrejivé ruky… Sen? Halucinácia? Spomienka?

„To nie!!!”

Musíš sa upokojiť. Nemysli na to. Pozeraj pred seba… Rieka svetiel plynula ponad rieku cestujúcich, zmes najrozličnejších farieb a tvarov, veľkostí a dôležitostí a cieľov. Stačí trochu privrieť oči, zaškúliť – a zlejú sa do jediného prúdu…

„Bojíte sa vkročiť? Ja sa vám nečudujem, ľudia sú chladní… Poznáte ten starý vtip, že nikdy nevkročíte dvakrát do tej istej rieky?”

Až teraz si ho všimla. Frímen, očividne zdrogovaný. V úsmeve odhalil dva rady príšerne skazených zubov a strčil Lucke pod nos napoly roztopenú čokoládovú tyčinku. Kombinézu mal samý fľak a vekom skrehnuté tykadlá sa zhruba v polovici svojej prirodzenej dĺžky končili bledými chrastami. Len príjemný, trocha zamyslený hlas Lucku presvedčil, aby hneď neutiekla. „Dajte si, nech nie ste taká smutná. Zlepšuje náladu,” presviedčal. „Viete, že mi dakoho pripomínate? Nepochádzala vaša matka náhodou zo Schlesnoru?”

„Neviem…” Určite klame, vravela si. Ale čo keby o mne náhodou naozaj niečo vedel? Takmer od neho prijala tyčinku, keď periférnym videním zachytila známu postavu. Známu postavu!

Posledné minúty, vlastne celý čas pokiaľ si spomínala, boli samý chaos. Strata pamäti, nevysvetliteľné pocity, svet plný cudzincov… Doteraz.

Uprostred toho všetkého sa objavila mužská tvár. Takmer obyčajné, jemne zaoblené rysy, uvoľnené vo výraze, ktorý by možno považovala za ľahostajný – nebyť uhýbajúceho, nepokojného pohľadu… Spoznávala ho. Hladko pričesané tmavohnedé vlasy. Trochu odstávajúce uši. Spoznávala na ňom všetko. Od štýlu oblečenia po spôsob chôdze, aj sotva badateľné potrhávanie hlavou. Erich.

V okamihu, keď ho uvidela, získalo čosi zmysel, čosi zapadlo na správne miesto. Náhle vedela, kto jej všetko vysvetlí, kam má ísť, kde je cieľ. Nesmieš váhať!

„Erich! Erich!” chcela bežať za ním, ale zrazu sa jej všetci motali pod nohy… Zúrivo sa prepletala pomedzi ľudí, aspoň približne jeho smerom. Kričala: ”Počkaj, Erich!”

Stratila ho z dohľadu a chvíľami umierala od strachu. Ten človek bol pre ňu životne dôležitý. Vidieť ho, dostať sa k nemu, cítila ako najnaliehavejšiu potrebu. On je slamka, ktorej sa chytí v dravom prúde. Jediná šanca. On je kľúč.

„Erich!” Konečne ho opäť zbadala. Obzeral sa, kto volá. Zamávala mu a nadšene sa predierala ďalej. Čakal.

„Ó, bohovia! Som taká šťastná, že ťa vidím!” Takmer sa mu vrhla do náručia, ale mužov rezervovaný pohľad ju zastavil.

„Pani? My sa poznáme?”

Lucka ostala zarazene stáť. „Áno,” odpovedala s presvedčením. „Lucka.”

„Prepáčte, ja mám zlú pamäť na tváre… aj na mená… Možno sa naozaj poznáme, ale…” vyzeral trochu v rozpakoch. „Budete mi musieť pripomenúť-”

„Volám sa Lucka.”

„Kde sme sa stretli? Nejaké sympózium, konferencia?”

„Neviem…” uvedomovala si, že to znie strašne. „Ja… Mne sa niečo stalo a na nič si nespomínam, okrem mena. A tvojej tváre.” Sledovala, ako sa Erichov výraz mení z pochybovačného na rozhodný, nemohla však prestať. „Keď som ťa uvidela, hneď mi bolo jasné, že som ťa tu mala stretnúť, že pre mňa znamenáš niečo-”

„Zbytočná námaha. Herecký výkon uchádzajúci, lenže tá historka nezaberá. Pre iných si vymyslite čosi dôveryhodnejšie.” Otočil sa, aby pokračoval svojou cestou. Lucka si zúfala.

Je to určite on? Alebo sa naňho len podobá? Čo ak som natrafila na jednovaječné dvojča… To by sa nemohol volať Erich! Prečo sa ku mne nepriznáva?

„Erich! Veď ťa poznám, poznám tvoje meno, to o ničom nesvedčí?”

„Nie.” Odmeraný hlas sprevádzalo výstražné gesto. „Nájdite si iný objekt.”

Lucka bezmocne sledovala, ako odchádza. Dusila sa sklamaním. „Nemôžem…” zašepkala, ale Erich to už nepočul.

Pevne sa držala, prsty zaryté do ramien, stále ňou však lomcovala strašná zima uprostred ľadovej ľudskej rieky.


Otváral o päť minút neskôr, než mal napísané na vývesnej tabuli – a než mal vo zvyku. Mizerná žobráčka. Pokazila mu celý pocit z večera. Jasné, že si o nás vyspelejšie rasy myslia svoje, keď ľudstvo vo vesmíre reprezentujú zlodeji, dobrodruhovia, ľahké ženy a žobráci. O to ťažšie sa musí prebíjať biela vrana, ako ja.

Erich sa odjakživa snažil robiť dobré meno svojmu druhu. Pracoval tvrdo. Ako jediný človek v histórii uspel v prijímacích skúškach na wusslanskú Akadémiu, získal titul II. stupňa a nebyť toho, že mu sústavne hádzali polená pod nohy… Hoci by to wusslani nikdy nepriznali, existoval súbor znalostí, do ktorých cudzincov jednoducho nezasväcovali.

Nevŕtaj sa už toľko v starých krivdách.

Čo vlastne chcela zmätená žienka, ktorá ho dnes tak zdržala? Určite peniaze. Ale bola celkom pekná. Možno rátala s tým, že ju so samaritánskym úsmevom pozve na večeru a potom k sebe do bytu. Možno to bola súčasť jej hry. Ericha hnevalo, že takéto jemné nuansy v správaní druhých pochopí, až keď si rozhovory a situácie neskôr prechádza sám, bez stresu. Prečo sa tým zaoberáš? Ty tie ich spoločenské skrývačky predsa nepotrebuješ.

Prví zákazníci ho priviedli na lepšie myšlienky. Konečne mohol ukázať celé svoje umenie. Nápisu nad dverami „Veštenie z genotypu! MINULOSŤ – PRÍTOMNOSŤ – BUDÚCNOSŤ – Vaša DNA vie o Vás VŠETKO!” neostal dlžný ani cent. Na rozdiel od iných veštcov, neklamal a nepreháňal. Človek, ktorý vie, kde hľadať, sa z génov dozvie väčšinu podstatných informácií – a zvyšok nie je problém vydedukovať podľa fenotypu. Trocha invencie, správne formulovať výsledok… Niekedy sa ťažko odhaduje, čo chce klient vlastne počuť. Erich osobne mal najradšej tých, čo chceli počuť pravdu. Veď o tom veštenie vlastne je – napriek prevahe ľudí, ktorí sem chodia po romanticky podfarbené ilúzie.

„Áno, madam, tento muž sa k vám hodí úplne ideálne. Seriózny, nekonfliktný – a musím povedať, že ohľadom detí sa naozaj nemáte čoho obávať. Tvar nosa, ktorý vznikol deformáciou v dospelom veku, sa nededí…”

Oči mladej dámy šťastne žiarili. Jej snúbenec s uspokojením vytiahol platobnú kartu. Keď sa za nimi konečne zaklapli dvere, Erich skontroloval okolie a siahol pod prístrojový pult, po ohmataný e-bookový zobrazovač. Na dnešok mu ostala posledná tretina románu D.F. Asherleeovej: Vášeň a slzy. Minule mal rušnú noc, stihol prečítať menej… V podstate poznal koniec. Zhruba po prvej stovke románov ovládal všetky možnosti, všetky peripetie a žáner ho už nemal čím prekvapiť… To však nijako nezmenšilo nedočkavosť, alebo potešenie z rozuzlenia. Erich beznádejne miloval dobré konce.

Vraj Lucka. Čo vlastne chcela? Sledovala ho celou cestou k laboratóriu, akoby si myslela, že je neviditeľná. Schovala sa za smetné nádoby oproti výkladu, ale nejedla z nich, na obsah sa ani nepozrela. Prečo nebežala obťažovať niekoho iného? Čaká len na mňa?

Preskákal niekoľko odstavcov a znechutene román odložil. Ako sa mohol sústrediť, keď vedel, že je tam ona? Pohľad mu vždy podvedome zablúdil cez výklad von. Nevidel ju, ale tušil, že vyčnievajúca žltá štica nemôže patriť nikomu inému.

Chvíľu sa pohrával s myšlienkou, že by ju naozaj pozval na večeru… Ak je dosť hladná, možno by neodmietla… Celkom pekná… Nie. Nebuď hlupák. V živote dostaneš ešte kopu iných príležitostí strápniť sa. A kto by za teba strážil obchod?

Erich urobil pár krokov ku dverám, potom sa rázne otočil a prešiel späť k pultu. Až do konca svojich „hodín pre verejnosť” si zakázal pozerať k smetným nádobám. Keď nadránom zamykal veštiareň, napadlo mu, že zákaz už neplatí – ale v okolí odpadkového výklenku našiel len jednu zlostnú mačku.

Je to vlastne záhada. Prečo tam sedela toľko hodín a potom odišla? Erich nebol zvyknutý na záujem zo strany nežného pohlavia. Nemohol však vylúčiť, že sa doňho jedna žienka zamilovala na prvý pohľad a tak beznádejne, že-

Hlúposť.

Ktovie, možno bude čakať pred ubytovňou…

Nečakala.


Vonkajší povrch smetnej nádoby hral všetkými odtieňmi špinavej a vyzeral nesympaticky lepkavo. Ale keď je človek dosť unavený, zrazu na tom prestane záležať. Lucka sa oprela a sľúbila si, že ani za svet nezavrie oči. To by mohla premeškať okamih, keď bude Erich vychádzať. Rozhodla sa, že ho osloví ešte raz. Nedávala svojmu plánu príliš veľkú nádej na úspech, no nemohla si pomôcť. Potreba kontaktu s Erichom bola silnejšia, ako všetko, čo doteraz cítila. Keby mala peniaze, vošla by a požiadala o veštenie z DNA. Dostala by tak ďalšiu šancu s ním hovoriť a zároveň by sa dozvedela niečo o sebe…

„Dobrý večer, slečna. Môžem si prisadnúť?”

Lucka vydesene vzhliadla. Nad ňou stál zvláštny modrofialový chlapík. Nebyť vytetovaného „T” na čele, vyzeral by ako cestujúci obchodník, v sivom obleku a s podlhovastým puzdrom na dokumenty.

„Volám sa Deiromn zo Zyjaunu. Nechcem vám ublížiť. Naopak. Mám pre vás ponuku.”

„Viete, ja tu na niekoho čakám,” podotkla dôležito. Dúfala, že si neznámy ako „niekoho” predstaví žiarlivého svalnatého priateľa. On sa však nechcel dať odradiť:

„To iste nie je prekážkou, aby ste porozmýšľali o mojej ponuke. Vynesie vám slušnú kopu peňazí, na vaše pomery,” usmial sa bez štipky pohŕdania a nečakajúc na dovolenie, sadol si vedľa Lucky. „Najprv sa vás však musím na pár vecí opýtať. Mávate nočné mory?”

„Ehm… neviem.” Ako mu povedať, že si nepamätá ani to, kedy naposledy spala?

„To nič. Kopa ľudí si nepamätá svoje sny. Dovolíte? Pozriem sa,” položil jej vlhký ukazovák na čelo, zavrel oči a zatváril sa sústredene. Lucke sa na zlomok sekundy mihli hlavou studené a modré obrazy, kov, tvrdé lôžko potiahnuté bielou, na celom tele prísavky meracích zariadení… Otriasla sa a v tej chvíli Deiromn prerušil spojenie.

Pár sekúnd lapala po dychu, snažila sa usporiadať myšlienky. Telepat si spokojne utieral ukazováčik do mäkkej sivej vreckovky. „Zaujímavé, nadmieru zaujímavé. Bude mi cťou.”

„Prosím?”

„Ach, prepáčte. Iba sa pýtam a ešte som vám nepovedal nič o sebe. Vôbec sa vám nečudujem, že mi nedôverujete. Ale to sa zlepší. Pracujem ako umelec, konkrétne výtvarný umelec. S vaším dovolením by som vás rád použil ako materiál.”

„Nie,” zareagovala Lucka automaticky.

Deiromn jej venoval starostlivý úsmev: „Dostanete peniaze. A čosi naviac.”

Začínala chápať. „Dozviem sa, kto som? Vrátite mi spomienky?”

Prikývol. „Hoci neviem, či to bude práve príjemné stretnutie. V každom prípade, potom si už budete môcť dovoliť nie len služby čistiarne pamäti, ale aj transplantáciu kože, teda ak budete chcieť.”


Seminár o nových metódach v molekulárnej xenobiológii Ericha priviedol na lepšie myšlienky, hoci cesta a účastnícky poplatok ho stáli dvojitý mesačný príjem. Niet nad to, trochu vypadnúť od každodenných starostí, pokochať sa technikou, na akú asi nenašetrí do konca života, vypočuť si novinky, zúčastniť sa zopár diskusií, získať pocit, že ešte nie je úplne mimo kurzu… Aspoň nemal čas myslieť na bláznivé plavovlásky, alebo si vyčítať, prečo ju vtedy nepozval na večeru-

Nie. Tomu neverím. Prenasleduje ma? Alebo som sa zbláznil aj ja?

Približne vo vzdialenosti desať metrov ju zbadal. Nebola to žena s rovnakým účesom. Bola to ona. Stála na kraji chodníka a trochu neprítomne pozerala po ľuďoch. Erich musel pozbierať všetko odhodlanie, aby sa k nej vôbec priblížil.

„Lucka?”

Mala ešte aj ten istý zmätený výraz: „Vy… odkiaľ… Vy ma poznáte?”

„A vy mňa nie?”

„Prepáčte, to bude nejaký omyl… Tak dovidenia!” rozbehla sa preč.

Erich len prekvapene zízal smerom, ktorým utiekla. Začal pochybovať. Možno to nebola ona, možno sa jej len mimoriadne podobala. Lenže prečo potom reagovala na meno Lucka?

V nepozornosti do niekoho narazil. Niekoho z “vyššej rasy”, do pekiel. Impozantná postava, elegantná takým zvláštnym cudzím spôsobom, rúcho z hladkej trblietavej tkaniny… To mu chýbalo zo všetkého najviac. Už očakával pár pohoršene-sarkastických slov, keď sa k nemu zhora zniesol hlas Hala Reyenda:

„Ahoj, Erich! Vyzeráš, akoby si videl ducha!” Wusslan sa k nemu priateľsky sklonil: „No, priznávam, že som od minula schudol pár kíl, ale že by až tak… Čo povieš na moju prednášku?”

„Ahoj, Hal R.,” spamätával sa Erich.

Svojho času chodili do jedného ročníka. Hal Reyend nebol lepší ako Erich. Napriek tomu úspešne ukončil štúdium s titulom IV. stupňa. Teraz dostal výnosné – a hlavne zaujímavé! – miesto v projekte výskumu hyperadaptívnych systémov.

„Dobrá téma,” Erich zúfalo skrýval závisť. O úsmev sa radšej ani nepokúšal.

„Ďakujem,” odvetil Wusslan, vychutnávajúc psychickú prevahu. Tohoto pocitu nemajú nikdy dosť. „A čo ty, ako ide tvoj malý veselý podnik?”

„Ako ryba po masle,” povedal Erich zlomyseľne a v duchu sa uškŕňal, keď sa Hal snažil tváriť, že rozumie. Chvíľu neisto pokyvoval hlavou na tenkom dlhom krku a potom pre všetky prípady zmenil tému:

„Ozaj, už si dostal tú správu odo mňa?”

Teraz Ericha naozaj zaskočil. „Nie.” Čo by mu mohol posielať Hal R.?

„Tak ju dostaneš, keď prídeš domov,” napriamil sa Wusslan do plnej výšky, so smiechom sa rozlúčil a vykročil ďalej.


Nemohla odmietnuť. „Fascinujúce,” hovoril. „Hlbiny vyniesť na povrch. Najtajnejšie kúty vedomia vystaviť pohľadu prvého okoloidúceho.” Oči mu žiarili nadšením a jeho pleť získala purpurový odtieň. „Budete výnimočná.”

Na skutočnosť, že farby už nikdy nezídu dole, Lucku upozornil vopred. A tiež že najradšej pracuje pred náhodným publikom, na verejnosti. Pod vplyvom intenzívneho telepatického spojenia, posilneného štipkou ľahkej drogy, maľuje na živú kožu fragmenty duše.

No a? Komu záleží na jednom tele?

„Pripravená?”

„Mhm.”

Omamným dymom z pálených beržianových vetvičiek presvitali svetlá 3D-kamier. Desať? Viac? Lucka ich nemohla spočítať, zakázali jej hýbať sa. Okolo postával dav divákov – Deiromnove produkcie boli očividne obľúbené. Asi by jej malo vadiť, že tu leží nahá a všetci tak zízajú…

Sústreď sa na mňa. Na seba…

Začal zľahka. Sklo výkladu a obraz tváre, rozrytý dráhami kvapiek. Pomaly. Prvé ťahy sekrečným štetcom na tele, šteklivé vpíjanie večnej farby. Dotyk skla, dotyk kovu, chlad, chlad… V modrom svete sa ocitla náhle. Pripútaná k tvrdému lôžku, cítila, ako jej striedavo zapínajú a vypínajú jednotlivé zmysly, kladú otázky… Bola tak nešťastná, keď nevedela odpovedať. Ale občas vedela a vtedy ju biely muž vedľa lôžka pochválil. Pred očami jej nechal striedať videobrázky, ale len pri jedinom zakaždým vystrelil do mozgu neuveriteľný, slastný impulz. Vždy pritom zaznelo aj zvláštne slovo… Erich.

Lucka nedokázala rozoznať plynutie času. Deiromn maľoval, tváre davu sa prelínali pomedzi sivastý dym, ale to nebolo dôležité. Objavovali sa scény z minulosti, aj so všetkými emóciami, bez chronologickej následnosti a Lucka polovedome skladala z útržkov mozaiku spomienok.

Prehltla naprázdno. Slaná chuť na podnebí. Oči, ktoré vidia, bez možnosti pochopenia, kontúry rozmazané vrstvou živného média a steny kultivačnej nádrže z priehľadného plastu. Tiché impulzy postupujúceho neuroprogrammingu, skrytý tanec mediátorov, membrán a makromolekúl, vedomosť bez skúsenosti. Pohyb. Biela postava zvonka sa prikrčila… Zaťukanie na sklo. Lucka sa inštinktívne otočila za pohyblivým objektom. Zaznelo čosi, v čom ešte nedokázala rozoznať smiech…

Pri prvých krokoch ju držal za ruku, ale ona už predtým vedela, ako má ísť. Len to nikdy nerobila. Preskúšal rovnováhu, koordináciu… Všetko veľmi jemne a opatrne, akoby sa pri svojej veľkosti bál, že niečo poškodí. Spokojne sa usmieval a to Lucku hrialo pri srdci. Potom ju odviedol na druhý koniec modrej miestnosti, aby sa venoval ostatným. Bolo ich spolu desať. Luciek.


Pri obede neprehovorila ani slovo a telepat ju do konverzácie nenútil. Bezmyšlienkvito zjedla, čo pred ňu položili. Väčšina ľudí, ktorých Deiromn pomaľoval, sa jeho prácou chválila, vystavovali svoje telá na obdiv a zarábali nimi ťažké peniaze. Ale nebol by dobrý telepat, keby nevedel, že Lucka potrebuje čosi iné.

Doviedol ju do obchodu, kde vybrali pohodlné šaty až po zem, s dlhými rukávmi a vyhrnuteľným golierom. Na krk pod ozdobnú vestu jej zavesil jemnú retiazku s kartou.

„Pôjdeme do čistiarne pamäti?”

Náhle, akoby sa práve prebudila, zdvihla pohľad k Deiromnovej tvá­ri.

„Nie,” odpovedala po chvíli mlčania. „To by predsa nepomohlo.”

„Viem. Teší ma, že aj ty.”

Potom hovoril ešte nejaké ďalšie veci, ale Lucka ho prestala počúvať. V pozadí znelo umelcovo uľahčenie, že môže ísť ďalej, hľadať nový materiál a ju nechať za sebou ako použité plátno. Naveky poznačenú. Zbavenú viery vo vlastnú ľudskosť, s balvanom minulosti na koži. S vedomím, že okrem nej behá po svete deväť identických Luciek. Že väčšinu vecí, ktoré pozná, vlastne nespoznala. Že sa nenarodila a nemala detstvo, pretože ju vyrobili. Že vlastne nie je nikým, lebo celé jej ja naprogramovali.

Rozlúčku s telepatom príliš nevnímala. Naposledy povedal, že je výnimočná. Pozrel jej pri tom do očí a stisol ruku. Aj tak to znelo ako prázdne slová. Odišiel.


Kráčala davom, vláčne a ľahostajne pozerala ľuďom do tváre. Scestovaní, skúsení a predsa takí stratení… VEŠTENIE Z DNA. VAŠA DNA VIE O VÁS VŠETKO… Čo je život, ak nie program? Program a skúsenosti? Možno naozaj netreba viac, aby ste vytvorili človeka. Obzerala si výklady rozjasnené nocou a žiadna z figurín si na ňu viac netrúfla. Tušili, že Lucka už nebude dlho stratená.

Odbočila do prvej predajne s nápisom ZBRANE FŠETKÉHO DRUHU.


Keď poblíž východu naďabila na frímena, necítila strach, ani rozpaky. Kúpené sebavedomie v podobe krátkeho, ľahkého, ale účinného kondenzačného volvera zvierala v záhybe šiat.

„Je to náhoda, alebo na mňa dávate pozor?”

„Veď už plávate ako pravá ryba,” odvetil nevinne a dodal: „Čo samozrejme vidím nesmierne rád.”

„Práve idem stretnúť svoj osud. Dozviem sa, prečo žijem.”

„To si naozaj myslíte?” dobromyseľne ju pohladil po vlasoch a odbočil na chodník k prístaviskám. „Veľa šťastia.”


Erich sa vrátil v melancholickej nálade. Tušil, že s ním nie je niečo v poriadku. Za celú cestu neprečítal jediný román. Zato mal zvláštne predstavy. Občas, keď sa obzrel, na okamih videl kdesi v dave známy plavý maják. V noci sa mu snívalo o veštiarni a otvorených dverách, ktorými vchádza ona… A keď napokon naozaj prišla, skoro ju nespoznal.

Vstúpila ladným, no súčasne rozhodným krokom, v elegantných šatách… Len tie vlasy sa nezmenili. Lucka. Než stihol akokoľvek zareagovať, začala:

„Dobrý večer, vy tu vraj veštíte z DNA. Čo by ste mi povedali o mne?” a nastavila ruku, aby mohol odobrať vzorku.

Erich jej chcel položiť toľko otázok… Zmohol sa na jediné. Odobral vzorku a poslušne rozbehol analýzu. Chvíľu sa mu triasli ruky, cítil nepochopiteľnú trému, ale keď naskočili prvé výsledky, prestal si všímať okolitý svet.

Tento genóm bol niečím zvláštny. Obsahoval jeden často sa opakujúci krátky úsek, očividne vyprojektovaný tak, aby upútal pozornosť. Neprepisoval sa do RNA. Bola to správa. Tripletovým kódovaním sa bavili už ako študenti. Lenže vtedy si posielali myši! Počítač pustil text automaticky cez štandardný dekodér – a úspešne. Pisateľ chcel, aby odkaz rozlúštil aj úplný amatér.

Erich sa dal do čítania.

TODA’S YOR LUCKA DA

Dnes je Tvoj Šťastný Deň!

Obdržal si šťastnú správu, ktorá už od roku 607514 dvanásť razy obletela galaxiu. Ak ju 10 krát zreplikuješ a do 10 dní odošleš 10 rôznym osobám, prinesie šťastie aj Tebe. Potrebuješ úspech v oblasti financií, kariéry, zdravia, či vzťahov? Všetko je možné!

Pani R. z planéty Nový Mars roky žila v hmotnej núdzi, ale dostala túto správu. Zreplikovala ju a odoslala svojím priateľom. Presne o 10 dní vyhrala v lotérii 3 000 000 solárov!

Kapitán S. Gh. odkazu neuveril, správu neodoslal, čím prerušil reťaz šťastia. Do 10 dní pri katastrofe prišiel o svoju loď. Nepočúvol varovanie, ani teraz neodoslal správu a o ďalších 10 dní prišiel o život.

Pán A. zabudol odoslať správu a prišiel o prácu. Potom sa však spamätal, správu s pomocou brata 10 x zreplikoval a odoslal. O 10 dní ho prijali späť do zamestnania a ešte aj povýšili!

Chceš aj ty zažiť podobné šťastie?

Túto správu do 10 dní zreplikuj 10 krát a rozošli ľuďom, ktorým praješ najviac šťastia!

Erich pozeral na obrazovku a nechcel veriť vlastným očiam. Zrazu v ňom všetko vrelo. Spomínal na Halov pobavený tón: „Ty si ešte nedostal tú správu odo mňa? Tak ju dostaneš, keď prídeš domov!” Smial sa. Wusslani s tou ich nadradenosťou. Za ten smiech by Erich zabíjal.

A spoza pultu sa naňho upierali mandľové oči so spýtavým pohľadom.

V duchu najmenej sto razy preklial Hala Reyenda.

„Zdá sa mi, že analýza už dobehla.” prerušila ticho.

Čo má povedať?

„Erich?”

Násilím odlepil pohľad od obrazovky a začal rozprávať.

Pustil fantáziu z reťaze. Nechal sa plne inšpirovať zákazníčkiným fenotypom, pridal trochu z toho, čo čítal v románoch-

„Stačí,” urobila gesto, akoby mu chcela položiť prst na ústa, no ruku stiahla z pol cesty. „Nemala by som dosť solárov na zaplatenie takejto veštby.” Slzy? Erich bol príliš zaskočený a tých pár kvapiek padlo príliš rýchlo. „Lenže ja viem, že som klon. Teraz chcem počuť pravdu. Prečo? A prečo práve pre vás?”

Opäť sa zahľadel do obrazovky, chvíľu listoval vo výsledkoch analýzy. Hal so svojimi výtvormi zahral veľmi krutú hru. Potriasol hlavou.

Pochopila to ako odmietnutie? S nepreniknuteľným výrazom čosi hľadala medzi vrstvami oblečenia… Napokon vytiahla kreditnú kartu. „Musím vedieť, prečo ma stvorili.”

„To je… na dlhé rozprávanie,” vykoktal Erich napokon. Kartu podával naspäť cez pult veľmi pomaly a tesne predtým, než povolil zovretie prstov, položil otázku: „Prijali by ste pozvanie na neskorú večeru?”


„Takže som správa a žijem iba pre adresáta. Myslela som… Neviem, čo som si myslela. Asi som čakala niečo… významnejšie.”

Vlastne sa zachoval správne, presviedčal Erich sám seba. Lucka je človek. Má právo vedieť aspoň niečo. Má právo na rozhodnutie.

Pozeral, ako sedí a pohráva sa s papierovým obalom od šalátu. Napriek starostiam si nad kútikmi úst všimol nádych tichej spokojnosti. Akoby si už vybrala… Ale ktorú z možností? Pustí ju neuroprogramming ďalej, než k uvedomeniu závislosti? Už vie, že bez Ericha bude chátrať, zblázni sa, alebo si vezme život. A s ním… V pomerne krátkom čase spustí fyzický kontakt špecifickú autodeštrukčnú reakciu.

Erich nevedel, čo má povedať. Je to bastard, čo vás vyrobil, mu nepripadalo príliš vhodné. Z úvah ho vytrhol až Luckin hlas.

„Vieš, mám pocit, že si dobrý človek. Možno na ničom inom tak veľmi nezáleží… Chcem, aby to bolo rýchlo. Najlepšie do rána… Myslíš, že to pôjde?”

Otázka sa chvíľu zmätene odrážala od stien a zanikla v tichu. Lucka skúsila upresniť:

„Vieš, ako to funguje. Nemôžem sa zabiť priamo.” Až teraz pochopil, o čom rozpráva. A pochopil ešte viac, keď vytiahla kondenzačný volver. „Budem ťa musieť zviazať? Neurobíš pre mňa ani poslednú službu?”

Voľnou rukou mu rozopínala košeľu, aby získala viac plochy na dotýkanie. Erich si uvedomoval, že keby bol akčný hrdina, keby aspoň prešiel základným vojenským výcvikom, odzbrojil by ju jediným pohybom, prakticky bez rizika. Miesto toho nehybne sedel, snažil sa nevnímať neprirodzene horúcu dlaň na hrudi a zaháňal predstavu strapatej plavej hlavy, ktorá po čase bezvládne klesne na jeho plece. Vtedy už bude neskoro. Nechcel myslieť na to, čo by nasledovalo, keby uňho niekedy našli mŕtve telo.

„Lucka. Robíš presne to, čo chceli. Ty ich necháš vyhrať?”

„Ja som iba figúrka. Figúrka na konci svojej krátkej cesty…” na chvíľu sa odmlčala. „Hráč si ty.”

Za iných okolností by sa Erich mohol smiať. Ja a hráč? Ale kdesi hlbokých vrstvách romantického srdca cítil výzvu. A zodpovednosť. Hráč si ty. Spôsob, akým to povedala ho uistil, že Lucka chce v skutočnosti niečo úplne iné, než rýchlu smrť. Zvolila si cestu citového vydierania, čo bolo dosť nefér… Na druhej strane, kto sa k nej kedy zachoval čestne? Erich si musel priznať, že keby ho požiadala o pomoc ľubovoľným iným spôsobom, asi by sa skúšal vykrútiť, alebo by rovno odmietol.

„Mám plán,” povedal. „Možno existuje cesta… Potreboval by som k tomu o pár tried lepšie vybavenie, než je vo veštiarni a nejaké veci, čo majú iba Wusslani…” Skutočne mal plán a tá myšlienka ho začínala napĺňať nadšením. „Dostaneme ich. Bude to trochu nelegálne… Veštiareň stojí na lukratívnom pozemku, za to sa bude dať kúpiť slušná malá vesmírna loď a rýchlejší modul organickej syntézy. A rukavice, samozrejme, pre teba, proti fyzickému kontaktu…” Keď odťahovala ruku, videl, ako bojuje s naprogramovanými túžbami – ale víťazí.

Áno, kvôli zvláštnej klonovanej žienke Erich hádže za hlavu všetky životné istoty, ktoré tak ťažko nadobudol tvrdou prácou. Možno som sa zbláznil, možno prvý raz v živote presne viem, čo mám robiť…

„Pokiaľ dokážeš zmeniť môj program tak, aby som mohla normálne žiť, potom určite dokážeš aj iné veci… Čo takto pomsta? Vrátiť to Halovi Reyendovi so všetkým…”

Sledoval ohníčky, ktoré vzbĺkli v Luckiných očiach a neubránil sa úsmevu. Kto si dovolí pochybovať o jej ľudskosti? Najmä ak prvou samostatnou vecou, čo podnikne, bude výprava proti vlastnému stvoriteľovi.


Časom medzi obchodíky voľnej zóny Aliassského kozmodrómu vkĺzlo šedavé ráno. Zlodeji a priekupníci striedali zmeny. Pouliční veštci-šarlatáni nič netušiac ulíhali spať. Ešte nevedeli, že pre nich svitá nádejný nový deň, ktorý ich pripraví o významného konkurenta.

Erich spať nemohol. Potreboval urobiť niečo nezvratné, kým mu ešte koluje v žilách čerstvé rozhodnutie. A na svojej posteli aj tak ustlal Lucke. Starostlivo odstraňoval písmená svietiaceho nápisu nad veštiarňou, tie najšpinavšie pretrel rukávom – už keď ich inštaloval, boli zastaralé, ale kramár ich prijme späť s nostalgickým úsmevom – a cítil, že vlastne vôbec neľutuje.


Poviedka Lucka autorke Zuske Minichovej vyniesla 3. miesto v kategórii Krátka poviedka v súťaži Cena Karla Čapka roku 2006. CKČ sa udeľuje na česko-slovenských stretnutiach priaznivcov fantastiky – Parconoch – od roku 1982 a od roku 1983 má podobu čierneho Mloka (podľa Čapkovej Vojny s mlokmi). Súťažné práce sa prijímajú v češtine aj slovenčine. O udelení ceny rozhoduje súťažná porota zložená zo žánrových spisovateľov, vydavateľov a prekladateľov. Od roku 1989 bola zavedená aj kategória krátka poviedka, od roku 1990 kategória román a novela. Mloka získava spravidla len jeden z víťazov kategórií, okrem roku 1995, keď nebol udelený, a rokov 1996 – 1998, keď ich bolo udelených viac. Od roku 2006 bola zavedená štvrtá kategória – mikropoviedka.

Poviedku Lucka si čitatelia dosiaľ mohli prečítať v antológii víťazných a finálových prác daného ročníka súťaže – Mlok 2006. Zuska Minichová, dnes Stožická, bola úspešná aj v ďalších súťažiach, publikovala svoje poviedky v časopisoch a antológiách. V roku 2001 bola spoluautorkou zbierky poviedok Mozaika rôznobežných ciest (recenzia), v roku 2007 jej vyšla zbierka Črepiny z oblohy a v tom istom roku i zbierka poviedok v poľskom jazyku Astralnia.


Každý nejako začínal. Niektorí sa po počiatočnom nezdare vzdali, iní naopak – poučili sa zo svojich chýb a postúpili do vyšších literárnych levelov. Niektorí už pri nástupe zahviezdili, aby krátko na to zhoreli v žiare svojho úspechu. Sú i takí, ktorí triumfovali hneď na začiatku a ich literárna kvalita i popularita rokmi ešte vzrástla. V rubrike Protopero prinášame poviedky dnes už renomovaných i dlho odmlčaných autorov fantastiky, tak ako s nimi pred rokmi slávili úspechy v literárnych súťažiach. Môžete ich porovnať s ich súčasnou tvorbou či s textami, ktoré bodujú v súťažiach súčasných. A predovšetkým si môžete dopriať zaujímavý zážitok pri ich čítaní.

Boli ste aj vy v minulosti úspešným finalistom literárnej súťaže a s vašou prácou sa môžu čitatelia stretnúť iba v zborníku súťažných prác? Kontaktujte nás na e-mailovej adrese alexandra.pavelkova@gmail.com.

Zdieľať Fantázia na Facebooku
3. mája 2010
Zuska Minichová