 |
 |
Pokračovanie životných príbehov slovenského scifistu. Dnes o stavebnici Merkur, o rock´and´rolle, bojkotovaní vojenskej kariéry a niklovej hute.
Čo spôsobil Merkur Elektro
No diali sa aj zaujímavé veci. Na každé Vianoce od roku 1963 až po 1969 som dostával legendárne stavebnice Merkur. Bolo niekoľko verzií podľa náročnosti zostavenia žeriavu alebo traktora. Merkur č. 7 bol mojou poslednou mechanickou skladačkou, na Vianoce 1968 som dostal Merkur Elektro, čo bol zázrak, pri ktorom som pochopil základy elektrického prúdu, a napätia a odporu, čiže známeho Ohmovho zákona.
Poznámka k šesťdesiatym rokom 20. storočia: Spomínam si na príhody, ktoré ma ako tak naučili poznávať veci, ktoré som v ďalších rokoch uplatnil. Moja babička v Seredi mala pri svojom domčeku i veľkú ovocnú záhradu, knižnicu s knihami, ktoré dostal alebo kúpil jej syn Vojtech Mihálik, kým žil v Seredi. Babička mala aj kvalitné rádio Grundig z roku 1949, čo dostala po smrti manžela Františka Mihálika od Obecného úradu, na návrh Vojenských vyslúžilcov. Dedo Mihálik mal dve vyznamenania z 1. svetovej vojny. Toto 5-lampové (elektrónkové) rádio malo dva rozsahy stredných vĺn, šesť rozsahov krátkych vĺn a dve dlhé vlny. Na stredných vlnách vysielal Československý rozhlas, teda Slovenský rozhlas v Bratislave. Stredné vlny chytili i signály rádií Rakúska, Nemecka, Pražský rozhlas, Poľsko. V noci tých staníc pribúdalo. Na stredných vlnách som našiel raz večer na jeseň 1964 stanicu Hlas Ameriky. Sprvu som bol prekvapený, že rozprávali po česky i slovensky. Informácie, ktoré som počul, ma trochu vydesili. Československo je vraj v ekonomickej kríze a obyvateľstvo má nedostatok potravín i iného tovaru. Babičky som sa spýtal, či máme nedostatok potravín. Po chvíli mi povedala, že nedostať cukor, zemiaky, zeleninu, ovocie ba chýba i mäso. Nákupy sa riešili v blízkych dedinách pri Seredi, kde sa dali kúpiť vajcia, klobásky, med, zemiaky a všetko možné z ovocia a zeleniny. Ľudia začali hovoriť, že na vine je vláda a prezident Novotný. (Neveril som, že taký krásny človek, ktorý visel v každej triede našej školy, dokáže takto postihovať obyvateľstvo. V škole nám tĺkli do hláv lásku k ZSSR a k KSČ, vraj nič lepšieho na svete niet.) Najradšej som točil gombíkmi na rádiu na krátkych vlnách. Po zotmení boli počuť stanice s cudzími jazykmi a tajomnou exotickou hudbou. Niektoré stanice chrčali, že nebolo rozumieť slovám. Postupne som sa dozvedel, že Slobodná Európa je rušená, ale čistý zvuk sa vždy dá chytiť na iných frekvenciách krátkych vĺn. Túto stanicu som začal počúvať najviac pre neobvyklú hudbu, vraj sa volala rokenrol. Na stredných vlnách som potom našiel len večer a v noci Rádio Luxemburg. Bola to prvá beatová a rocková stanica. Tieto informácie som však nepovedal nikomu, ani rodičom, ani v škole. A onedlho som u starších chlapcov začul, že oni počúvajú len Laxík a Slobodku. Tak som sa postupne dozvedel, že toto počúvajú mnohí mladí ľudia v celom Československu a nik to neruší.
Otec ako dôstojník armády vtedy v hodnosti majora chcel mať zo svojho jediného syna vojaka. Jeho brat Tomáš bol veliteľom Vojenského elektrotechnického učilišťa v Liptovskom Mikuláši. Ja som ako 15-ročný hltal všetku dostupnú fantastiku a môj pacifizmus voči armáde vzrastal. No tatko nepopustila tak sme na jar roku 1969 odcestovali na pohovory do vojenskej školy. Mal som strašnú protekciu, ale všetky testy, okrem inteligenčného, som vyplnil zámerne na dostatočnú. Aby si o mne nemysleli, že som úplný idiot, skúšobný test z písania na stroji som napísal štylisticky „dokonale“. Bola to krátka poviedka o Lidke a bitkách o ňu.
Nuž úspešné prijatie na školu sa našťastie nekonalo. Otec bol taký zúfalý, že sa so mnou prestal rozprávať. Napriek jeho mlčaniu som mu vysvetľoval rôzne dôvody mojej sabotáže. Nakoniec pochopil, že elektrotechniku môžem študovať i na civilnej škole. A tak sa aj stalo. V roku 1969 som nastúpil do Odborného učilišťa Niklová huta Sereď v odbore prevádzkový elektrikár. Veď aj Karel Gott sa učil v Plzni za elektrikára!
Niklová huta bol polovojenský závod, ktorý vyrábal z albánskej rudy elektrochemickým procesom 98 % čistý nikel a 99 % čistý kobalt. Všetko sa vyvážalo do ZSSR. Takto čistý kobalt používali Sovieti na plášte jadrových zbraní. Túto fabriku s totálne ekologicky nebezpečnou technológiou dal umiestniť do mestečka Sereď, ktoré oplývalo najlepšou bonitou zeme južných oblastí Slovenska, komunistický aparátčík, podpredseda slovenskej komunistickej strany František Kubač. Bol rodák zo Serede, tak jej venoval danajský dar. Fabrika mala 1700 zamestnancov a dnes je rozobratá do šrotu. Ostalo len niekoľko hál na výrobu plastov a podniková elektráreň. No hora piatich miliónov ton trosky, takzvaného luženca, je hroznou čiernou dominantou mesta.
Tri roky som sa učil všetky druhy elektrikárskych fintičiek. S výučným listom som v roku 1972 odišiel do Bratislavy. Tam som začal iný, temer bohémsky život vo víre hlavného mesta.
Pokračovanie o týždeň.
Scifistova púť 1. až 11. diel:
Scifistova púť, 1. časť – o detstve v židovskej škôlke, prvých láskach, strýkovi Bélovi a baťovských topánkach.
Scifistova púť, 2. časť – o izraelských mobiloch, mladom učiteľovi fyziky, arcibiskupovi a vzdialených galaxiách.
Scifistova púť, 3. časť – o studenej vojne na Slovensku a smutnejších úsekoch našej modernej histórie.
Scifistova púť, 4. časť – o stavebnici Merkur, o rock´and´rolle, bojkotovaní vojenskej kariéry a niklovej hute.
Scifistova púť, 5. časť – o Gagarinovi, rozhlasových hrách pre mládež, fantastických knihách a propagande.
Scifistova púť, 6. časť – o kine, Vesmírnej odysee, ceste do Prahy, Straussovcoch, no a votrelcoch…
Scifistova púť, 7. časť – o práci vo filmových ateliéroch na Kolibe, životnej láske, novej rodine a začiatkoch v Slovnafte.
Scifistova púť, 8. časť – o tom, koľko ľudí holdujúcich fantastike sa dá nájsť vo veľkej fabrike, o zlatom moku a prvých Parconoch.
Scifistova púť, 9. časť – o Cene Gustáva Reussa a zaujímavých osobnostiach, ktoré sa na Slovensku zaoberali či zaoberajú fantastikou.
Scifistova púť, 10. časť – o zákulisí politiky, podnikaní, biblických príbehoch a úskaliach práce s celebritami.
Scifistova púť, 11. časť – o prášilovskej cesta do Prahy a novej ére, ktorá nemala byť posledná.