 |
Uff, Smithová a Upírske denníky, Alyson Noel a Nesmrteľní, k tomu Meyerová s Twilightom (ešteže nie s twitérom) a navyše nebodaj – napokon Meyerových a Smithových môže byť aj viac, veď ide o úplne najvšednejšie z priezvisk medzi Hornou Môťovou a Dolnými Ďarmotami, jednoducho mnoho, priveľa, z prítmia ceria dlhánske očné zuby a chcú krv a peniaze z vrecák čitateľov…
Láska a krv, slzy v tme perlia sa na končekoch dlhánskych očných zubov v prvom, druhom, treťom dieli a dámy píšu a predávajú sa…(knižky).
Autoriek veľa a ja sám.
Čo s tým?
Nuž… všetky naraz urazím.
…
Obsah všetci zúčastnení poznajú. Je ona, žena, a on, nie je muž, lebo ženám (prinajmenšom tým, čo píšu a čítajú upírske romance) furt dačo chýba, chcú viac, nuž teda musí byť už nie gróf ani superman, ale upír.
Ona ale nie je upírka.
Aaaaaaachhhhh!
Eeeerrghhhh!
…
Z hľadiska žánru máme v upírskych romanciach do činenia so svojskou formou parazitizmu. Prvok nadprirodzena v podobe upírov je vnesený zvonka, veľmi často pôsobí ako redundatný, nepodstatný, vo viacerých prípadoch dokonca citeľne znižuje kvalitu textu.
Autorky, schopné zručne charakterizovať „stretnutia blízkeho druhu” v odpozorovateľných situáciách, v prostredí, kde je potrebné uplatniť väčšiu predstavivosť, zlyhávajú takmer beznádejným spôsobom. Takmer sa zdá, akoby nielen ľudským postavám, ale i príbehom vysali spolu s mozgom i dušu, krv a šťavu, takže textom sa následne mocú… hm… nie je to muž, nie je to upír, o čo vlastne ide, nevedia ani samotné autorky.
V každom prípade, cerí to zuby a predsa vyznieva štrbavo, moce sa bezradne, nekonečne dlho, zdĺhavo; v prítomnosti dievčiny nielen jeho, ale i nás, čitateľov (podľa rebríčkov predajnosti zjavne štatisticky zanedbateľnú menšinu) neopúšťa pocit trápnosti. Nie, nejde tu o väčšiu presvedčivosť upíra posunutého do polohy človeka, ale o kastráciu pôvodnej predstavy.
Škoda – správne uchopený upír v hororoch či temnej fantasy je predsa nesporne sexsymbolom. Láska a smrť, krv prúdiaca cez červené pery a tepnu na ženskej šiji priamo pod očnými zubami upíra… cítite – iskrenie vanúce už priamo z pasáží veľkého Brama Stokera bez štipky ufňukanej pseudonežnej bezradnosti?
Mína spí, on v noci prichádza k nej, autor viktoriánskeho obdobia nemohol byť adresnejší, dnes by sa dalo, len teda slečny či panie autorky nemajú Stokerov dar vsnívať sa do upíra – alebo možno skôr… nevábi ich predstava hladkých krvou naliatych ženských šijí, nuž rovnosť pohlaví rozhodne neznamená splynutie. Tak či onak, aj výrazne prvoplánovo ženský pohľad by mal šancu stvoriť presvedčivého upíra – charizmatického zvodcu, temného muža, vábivého práve svojou skazenosťou pre nevinné devy. Jednoduchý, no fungujúci stereotyp, vyplniteľný prinajmenšom zaujímavou atmosférou. Žiaľ, väčšina autoriek nedosahuje ani jeho méty. Upíri, ktorí sú k dispozícii, pôsobia, akoby namiesto krvi pili vodu alebo žihľavový čaj proti boleniu hlavy a zubov; prázdni manekýni nie sú schopní vyvolať ani len dojem chladnej neprístupnosti či odstupu – takže vlastne označenie manekýn bolo by skôr nemiestnou chválou, príhodnejšie bude prirovnanie k handrovým panákom pozošívaným z pubertálnych a postpubetrálnych predstáv renomovaných, väčšinou veľmi slušne zarábajúcich spisovateliek.
…
Prevažná časť autoriek naráža na nesúmerateľnosť sveta upírov so svetom romancí. Poznačené čiernoružovým videním sveta nie sú schopné vytvoriť plynulý prechod – a tak sa fantaskné pasáže často odohrávajú veľmi krkolomne „vysvetleným” spôsobom ďaleko v snivej atmosfére dávnych čias lásky, zrady a pomsty. Tu, vnútri ohraničeného priestoru s jasne danými pravidlami sa darí (u Meyerovej napríklad v poprevracaných kulisách akožerenesančného Talianska) opäť napísať slušný kus textu – romancu s bližšie neurčeným historickým kontextom, čiže historickú romancu.
V okamihu stretnutia dvoch svetov, ktoré, žiaľ, nevyhnutne, tvorí ťažiskové pasáže knižky, je zjavné, že väčšie rozpaky než postavy trápia autorku, ktorá nevie, čo si počať: Ako nechať postavy rozprávať, či majú vôbec rozprávať a ak, nuž o čom – o prvom tanečnom večierku alebo hryzení prvých jarných veľkonočných zajačikov v oblasti krčnej tepny?
Svižnosť dialógu sa stráca.
Ono, veď napokon ak by upír rozprával ako tínedžer a splýval s prostredím, stal by sa úplne zbytočným. Nanešťastie, rozdielnosť štýlov i uhlov pohľadu Jeho a Jej nevedie k zaujímavému mnohohlasu, naopak. V dôsledku myšlienkovo uzučkých obzorov tvorkýň spôsobuje, že viazne komunikácia i dej; upírske romance ukazujú, že súžitie nadmerne odlišných bytostí i literárnych zánrov je v zásade ak nie nemožné, nuž prinajmenšom znesiteľné len za cenu utrpenia oboch strán.
Romanca stráca svižnosť.
Upír nemôže predsa hladko plynule komunikovať dnešným tínejdžerským slangom, čo ale podľa mňa neznamená, že by musel mlčať – chvíľočku vznešeno a tajomne, postupne čoraz trápnejšie v žalostnom poskoku cez neurčitosť zámlk, hnus, klam a nepoctivosť žalostných stroskotaní; prečo by nemohol po krvi bažiaci byť duchaplný spôsobom spred stáročí. Zničujúco mrazivý, ironicko-cynický, bezcitný a krutý lev salónov, možno trocha v štýle Nebezpečných známostí, s prímesou rafinovanosti madame La Fayette či markíza De Sade. Lenže autorky sa boja, že čitateľky by nepochopili dlhšie než päťslovné vety. Navyše im samým sa nechce čítať ťažkopádne a zdĺhavo pôsobiace texty či dokumenty starších období – nehovoriac o hrôze spisovateliek zo skutočnej hrôzy krutosti nesporne vanúcej z De Sadeových textov).
Nemôžete predsa od hrdinky chcieť, aby si odhryzla jazyk a prestala drístať, pardon, štebotať, hoci zasa na druhej strane, keby jej jazyk odhryzol On, s pekným podrobným opisom tečúcej krvi, ktorou by sa mohla dusiť, až by jej oči vyliezali z jamôk, zatiaľčo cícerky rinuli by sa vôkol a dolu sťa vodopád červenej rieky… Ibaže takáto scéna by zjavne odplašila fanynky. Možno aj samotné spisovateľky pri pomýšľaní na ňu omdlievajú, nuž scéna je nemožná, pretože príbehy smerujú k skalným čiteteľkám romancí, ktorým sa prejedli mužní hrdinovia v moderných tričkách a ani grófi spred stáročí už nemajú čaro Peyracov z Angelík.
Nuž teda upír… ale teda v podstate v zásade proste a jednoducho v podstate muž… len trocha bledší s občas vysunutými očnými zubami, o nič iné tu nejde, dalo by sa povedať… Keby sa autorky dokázali rozhodnúť a priklonili buď na jednu, alebo druhú stranu – poľudštiť upírov alebo posunúť hrdinky do tradičnejšie romantickej polohy. Ibaže isté typy konvencií sa nedajú prekročiť bez zničenia systému. Pôsobivo vykreslená bezprostredná živosť súčasníčok autorky stráca motiváciu a pointu, bezradne sa rozplýva v tme – nuž veď hej, jediným ako-tak logickým vyústením by predsa boli tajomné krvavé, s chuťou podrobne opísateľné rýchle konce…
Prechody medzi žánrami môžu načrtnúť plodnú cestu – nie však s absolútnou neznalosťou jedného z nich. Autorky, ktoré nedovidia poza posteľ a salón, nesporne zdatné následovníčky Daniele Steelovej, by o upíroch písať nemali – prinajmenšom nie s ambíciou o prekročenie rámca romance. Upír v rámci kvalitnej fantastickej literatúry v polohe fantastického ozvláštnenia funguje (pravdaže fiktívne, ale veď fikciou je umenie ako celok – aj a predovšetkým to, čo, v rámci realizmu silou-mocou tvári sa dokumentárne-presvedčivo-reálne) ako náznak a vzrušujúce tajomno. Na prvý pohľad ako markíz či iný hrdina – ak sa pravda nemohúcnym spôsobom nepokúsime o… cestu do nikam…
Autorky upírskych romancí zasa a znova objavujú hromozvod – upír je iný! A dokonca inak než muž!
Inakosť upírov by mohli poskytnúť v podobe obvyklej šablóny dráždenia tajomným cudzincom, lenže každá šablóna sa raz preje. Hľadajú „naozajstnú” – a teda väčšmi odlišnú rozdielnosť. A najmä – musia ju – hoci si to možno väčšina z nich neuvedomuje – prekonávať. Muž je pre rozzamilovanú pipenku neznámym územím, ktoré chce objaviť. Môže pôsobiť hrozivo, no nevie sa vopred, aký je. Možno aj skvelý… (až na konci).
Upír, ak vám, vážené, ide naozaj a skutočne o nadprirodzenú bytosť, nie o jej náhradku, nie je muž.
Je zlý.
Východisková premisa platí bezpodmienečne a nevyhnutne – tak ako pre draka či ježibabu v rozprávkach – bez milosti zavraždenú upálením Jankom a Marienkou. Príbehy, najmä koreniace v archetypálnych predstavách, nepustia. To ďalšie je výplodom zvíchrenej citovosti a beznádejnou vraždou možností nosného konfliktu na ceste do krajiny nekonečného bezradného ružovočierneho či čiernoružového tackania sa so zavretými očami – počas ktorého sa Ona a on tu a tam dotknú!
AAAACHHH!.
Nevydržím toľkoto autorsko-čitateľskej slasti v snahe uviesť konečne záležitosť na pravú nemieru, teraz priamo razantne prejdem k priamemu osloveniu.
Je vás veľa, načo strácať čas, ako som sľúbil v úvode, urazím naraz všetky.
Dámy, čítajte Stokera, pozrite sa tvárou v tvár fikcii.
Pokračovanie o týždeň.