 |
Pokračovanie článku z minulého týždňa.
Vy autorky romancí ale o horory nemáte záujem. Presnejšie, Stokera považujete za prekonaného. Rozhodli ste sa, že postavu upíra sproblematizujete. Vy ste predsa ďalej, na rozdiel od pokútneho novinára a divadelného kritika, vy ste absolvovali školu tvorivého písania a Stoker neabsolvoval pôrod ani materskú dovolenku – čo by už ten mohol vedieť, chudák.
Takto vyzbrojené sa bezpochyby prebijete všetkým, len teda maličkú otázku vám položím – rodili ste upíra, cítili ste ostrosť tesákov vynárajúcich sa zvnútra vašej maternice?
Nie?
Odkiaľ teda máte odvahu hľadať v ňom dušu a zložitosť psychiky?
Vy chcete oživiť toho, čo sám od seba je už nesmrteľným a sám vytvára nemŕtvych, vy chcete teda vytvoriť umocnenú dvojnesmrteľnosť? Uvedomujete si vôbec hrôzu, čo privolávate na svet? Asi nie. Inak by ste už peniaze zarobené predajom kníh investovali do založenia cesnakových plantáží.
Stále nechápete o čom hovorím.
Ešte raz. Jednoduchšie. Aby ste porozumeli. Vy i vaše čitateľky.
…
Upír vo vašom, novom, skvelom, prepracovanom, modernom, čiteteľsky strhujúcom podaní bude nejednoznačný. Koniec s primitívnosťou braku, ktorej holdujú len uhrami obsypaní pubiši – vy ženy predsa ste inteligentnejšie, schopné vnímania jemejších citových záchvevov a povahových nuáns. Bezpochyby. Aby sa ale v texte dalo niečo vnímať, musí to niekto najprv vytvoriť – alebo aspoň vytvoriť podmienky na dostatočne silný podnet k aktivizovaniu procesu predstavivosti.
Pravdaže, vy autorky – mnohé aj skúsené a nesporne remeselne zdatné – všetky do jednej vďaka kurzom (???tvorivého??? ehm, na písaní v tomto zmysle slova predsa nemá a nesmie byť nič tvorivé, to je prvá vec, ktorú vám do hlaviniek vtĺkli hneď na prvej hodine – zjavne, veľmi dobre si pamätáte) písania viete vetu dohladka poskladať a dialógy svižne švihajú ako bič pri poháňaní koníka – myslíte si, že si vystačíte s dávno naučeným rozporom mužského hrdinu: On je taký temný a surový a ohavný, no v skutočnosti sa len tak tvári, že odtrháva deťom hlavičky; tam vnútri má veľké srdce a v ňom lásku k zlatým rybičkám v akváriu..
Ako všetko primitívne a dostatočne účelne spravené aj toto funguje.
V každej Danielinej romanci úplne perfektne.
Lenže upír, žiaľ, poskytuje iné východisko. Nie je tajomne nejednoznačný – je, opakujem, zlý a žiadne lebo tu neplatí. Zlý kôň je zlý, tvrdí klasika klasík – muzikál Denník doktora Príšerného, pravdu má, a vy s tým, dámy, nič nenarobíte. Toto je archetyp mocnejší ako výtrysky vašich pseudocitíkov. Prečítajte si za hrsť legiend zo strednej a východnej Európy, poprehŕňajte sa v historických dokumentoch – tesáky, zubále, krv, rakvy, koly, chrapot prepichávaných mŕtvol, des v očiach i duši – nakoľko upír, vážené, je stelesnením hrôzy z narušenia odvekého poriadku – on je ten, čo sa vracia z miesta bez návratu. Nie je snom, ale – priznajme si – oveľa pôsobivejšou morou nesmrteľnosti, úplne jednoznačne, nezvratne a definitívne.
A vy, po tisícoch rokov tvrdíte, že môže byť iný. Rozhodli ste sa, že mu vdýchnete môžbyť aj krehkú a kultivovanú dušu.
Prečo nie. Lenže:
Neuvedomujete si, že pri ponore do hlbín upírej duše zájdete nevdojak príliš ďaleko – až na miesto, kde by sa hrdinom žiadalo dodať tretí rozmer, presvedčivosť, hĺbku – veci, ktoré v zásobe svojich schopností nemáte.
Blízko sa zájsť nedá, upír je nesmrteľný, netvorný, nadrozmerný, pritiahne si vás a vysaje, veď to práve je jeho podstatou. Nie je vašou bábikou na kľúčik, ale mocnou bytosťou, ktorej sa neviete báť a ctiť si ju; preto, z nehanebnej neznalosti, zašli ste oveľa ďalej než Stoker, siahli ste upírom dovnútra, vzkriesili ste ich nie ako tiene, lež ako bytosti. Pochopiteľne, že teraz chcú lásku, no inú než im vy dokážete, viete a smiete ponúknuť – túžia po naozajstnej upírskej láske!
Vy si vážne myslíte, že upíra – ak vám teda naozaj ide o upíra – môže ukojiť bábika menom Bella Swannová?
Pravdaže, šup, zmeníme ju na upírku.
Alebo nezmeníme?
Ako nám totiž potom, už transformovaná, bude rozprávať a správať sa? Čo si s ňou potom počnete, ako Bellou, ktorú si v upírskej tme neviete predstaviť, zaplníte sľúbený počet strán? 450 prinajmenšom.
Cítite už konečne hrôzu nevypovedateľného nepredstaviteľna?
Špik, krv, rozdriapaný krk a hrob na vás, hlupane tupé, naduté, namyslené, nenásytne zažiadané za prachmi z predaja knižiek, sajúce krv, pot a financie zo státisícov ešte sprostejších obetí (takže už dávno jasné nie je, kto komu upírom, zrejme demokraticky postmoderne rovní vo vzájomnom sebavysávaní sme si všetci).
Nechápete, že pán Stoker (na rozdiel od vás, vydobyl si u mňa právo na slušné oslovenie) vyvolal z hlbín podvedomia a mytológie upíra len napolo a na povrch – presne tak a natoľko, aby ho, ako číro zhmotnené zlo, nechal, dokázal, vedel, bol schopný s pomociou doktora Van Helsinga zabiť.
Pokiaľ sa neuspokojíte (a neuspokojili ste sa – veď väčšina z vás Stokera považuje za antikvárny, červami prelezený brak plný nudných opisov, vlečúci sa, nesvižný a nudný) s upírom ako tieňom či plochou ikonou, ste, žiaľ. povinné oživiť postavu emóciami, ktoré by voňali niečím iným, než tisíckrát vypratými ružovými spodničkami.
Prečo?
Nuž, pozrite sa, vážené. Shelleyovej hrdina doktor Frankenstein stvoril netvora a ponechal ho napospas nemožnosti nájsť si vo svete partnera, vzťah, porozumenie. Osamelá bytosť je nešťastná, cíti závisť a nenávisť, preto sa správa kruto. Ako presne, môžete sa dozvedieť, ak si poriadne prečítate veľdielo Mary Shellyovej (tej Mary, čo sa nebála hĺbok jazier, hmly ani krívajúceho diabla Byrona a priamo na mieste počas povestného pobytu vo Švajčiarsku napísala lepší text než uznávaný básnik) – čo ste mali všetky povinne urobiť pred písaním svojich ehm, výtvorov.
Zamyslite sa nad sebou i textami, uvedomte si, čo za takmerupírie kaliky ste (zne)tvorili – vkročili ste do hlbín, z nadutej hlúposti dvere nechali otvorené – a oni nezabudnú. Nesmrteľným nie je daná táto schopnosť úľavy, prídu si po vás.
Na rozdiel od Frankensteina ste im dali dlhánske očné zuby a iné nadschopnosti. Nuž, dobre vám tak. Máte, čo ste boli schopné vymyslieť si. Vy, čo zahrávali ste sa s predstavami. Váš čas sa kráti, lebo trest za nadutú hlúposť, ktorá tak prenikavo bolí aj nemŕtvych, prísť musí. Traste sa, nehodnice! Hodina tmy udiera, súmrak je tu, do vašich krkov už čoskoro zaboria sa ostré zahnuté tesáky!
PS: Teraz sa vyroja štatistici s materiálmi o neslýchanom počte predaných výtlačkov a nadšených fanúšičkách a uplačkaní menežérkovia s výčitkou v očkách, že som krutým vrahom predajnosti kníh, ja upírí kritik sajúci odporne krv z úbohých spisovateliek a krehkých vydavateľov, ktorých chcem svojím zákerným slovom opľuť a nactiutŕhačným spôsobom znemožniť a znivočiť.
Čo sa mi iste nepodarí, som len štatisticky bezvýznamná antiveličina (ale ak áno, prečo tie výčitky – či vari potom nie je jedno, čo píšem, a ak je tak, nuž môžem potom štatisticky bezvýznamne hundrať si, čo chcem, prečo a komu by to malo prekážať; nebodaj až ubližovať?), kým státisíce nadšených vedia, že
!!!!oooooooochhhhh!
EDWARDE!!!!
Áno, áno, áno, áno!
Aj v kine priamo na sedadle, roztrhni mi košulku, uhryzni ma, sem a ešte sem a teraz nižšie, ešte nižšie, tam až !!!!
Aaaaach!!!! AAACHCHCH (atď…)
Státisíce vedia presne, kde skrýva sa podstata!
OK, poddávam sa tmavej ťarche faktov – Twilight ožíva v kine a Upírske denníky na televíznych obrazovkách – uznávam, prehral som, je príliš neskoro, sprisahanie nemŕtvych už bolo dovŕšené, úprimná láska Edwarda k Belle definitívne zvíťazila.
Zvonec zazvonil velikánske
HAPPY END
obklopené ružovučkými srdiečkami, namiesto šípmi Amora poprepichovanými úhľadne zahnutými, zubnou pastou dočista vyligotanými očnými zúbkami.