Zradná hlbočina

Renny Harlin

Upozornenie na úvod: Ak patríte k ľuďom, ktorých po zhliadnutí Spielbergových čeľustí – pardon, „Čeľustí“ – začali priatelia prezývať Žumpa, pretože ste sa mesiac neodvážili vliezť do vane, nemusíte s touto recenziou vôbec strácať čas. Takisto môžete preskočiť buľvami na ďalší článok, ak ste inťoš, ktorý všetko, čo nie je absolútne originálne a jedinečné, označuje za „sprostý plagiát“. A pokiaľ patríte k zmäkčilým odporcom filmového násilia, tak vás tieto riadky takisto nemusia zaujímať. Bude totiž reč o prašťaní ľudských kostí, v poslednom kŕči sa mykajúcich odhryznutých nohách a detailných spomalených záberoch, v ktorých zo zmrzačených, šialene vrieskajúcich obetí prýštia mohutné gejzíry krvi.

Akčný sci-fi horror ZRADNÁ HLBOČINA je dokonale bezduchá blbosť. Ale ruku na srdce – koľko bezduchých blbostí máte vo svojom rebríčku najobľúbenejších filmov? Zo všetkého najviac tento výtvor pripomína Chobotnicu Stephena Sommersa: na jednej strane tu máme čistokrvný béčkový scenár, zlátaný z prinajmenšom tucta iných, slávnejších a úspešnejších filmov (čo je hnus), ale na strane druhej je tento zlepenec prevedený na plátno s takou chuťou a remeselnou zručnosťou, že jednoducho neodoláte a chtiac-nechtiac sa musíte baviť (čo je oukej).

Prvých cca 20 minút je pomerne nudné zoznamovanie sa s hrdinmi, a navyše je to Jurský park ako maľovaný (akurát, že veľjašterov nahradili žraloky). Na stanici Aquatica uprostred oceánu vedecký tím experimentuje so žralokmi za účelom získania lieku na Alzheimerovu chorobu z ich geneticky upraveného mozgu. Na stanicu si to prihasí jeden zo šéfov farmaceutickej spoločnosti (SAMUEL L. JACKSON), aby sa presvedčil, že svoje prachy nevráža do akéhosi nezmyslu. Samozrejme, netuší, že sa namiesto bežného buzerovania podriadených stane priamym účastníkom vrážania žraločích zubov do ľudského mäsa. Obávaní morskí dravci s upravenou DNA sú totiž nepríjemne inteligentní a ešte nepríjemnejšie pomstychtiví. Nuž, a potom stačí už len jedna poriadna búrka, aby bezpečnostné okruhy zlyhali a tyranosaurus rex… hop, pardon… isurus oxyrhynchus (to je žralok mako – čumíte, čo?) mohol opustiť výbeh z titánového pletiva a dať si pod zub niečo šťavnaté a pokiaľ možno dvojnohé. Voda postupne zalieva stanicu a s ňou prichádzajú tí, čo sa v nej cítia ako… no, ako ryby vo vode.

To, čo sa na plátne odohráva potom, je doslova sadistické ukájanie sa tvorcov na psychike divákov. Hru „čakajte nečakané“ a „nečakajte čakané“ doviedol režisér RENNY HARLIN do úplnej dokonalosti. Situácie, ktoré zjavne spejú ku krvavému vyvrcholeniu, sú zakončené neškodným vtipom, zdanlivo oddychové sekvencie sú neraz pretrhnuté brutálnym útokom a hrdinovia umierajú doslova uprostred vety. Tí, čo od začiatku vyzerali ako postavy typu „olovrant“, nakoniec šťastne vyviaznu, naopak tí, ktorých divák logicky považuje za protagonistov, sú nemilosrdne rozžutí. Režisér páli do divákov jednu „ľakačku“ za druhou a ak navyše uvidíte tento film v kine v kvalitným zvukom, budete sa cítiť, akoby ste dostávali elektrické šoky.

Filmy Rennyho Harlina nikdy neboli žiadnymi veľdielami, no vždy poskytovali slušné kvantum dobrej zábavy. Zradná hlbočina svojím starším súrodencom rozhodne hanbu neurobí. Iste, ak po odchode z kina budete o tomto titule debatovať s nejakým náročnejším spoludivákom, ten určite povie, že takú kravinu už dávno nevidel. Ale garantujem vám, že onen inteleguán bude mať zelený ksicht, ľahšiu srdcovú arytmiu a bude sa okolo neho šíriť podozrivý zápach. A o nič iné pánovi Harlinovi ani nešlo.


13. júla 2000
Ďuro Červenák