 |
 |
 |
 |
 |
 |
V novembri 2006 Terry Gilliam a Charles McKeown začali po filmoch „Brazil“ a „The Adventures of Baron Munchausen“ pracovať na treťom spoločnom scenári.
Gilliam sa po niekoľkých projektoch založených na už dokončených scenároch, alebo knižných adaptáciách rozhodol opäť pre pôvodnú tvorbu. „Bolo príjemné zistiť, či sme ešte stále schopní urobiť niečo od piky,“ vysvetľuje. Rozhodol sa nazrieť do svojich nepoužitých materiálov – rôznych nápadov, niektoré z nenakrútených filmov, ktoré mal už dávnejšie odložené – a zistiť, čo z nich sa dá použiť.
Chcel rozvinúť myšlienku na potulný divadelný súbor, usídlený v modernom Londýne, ktorý vstupuje do mnohých exotických a fantastických svetov. Gilliam navrhol aj hlavnú postavu – muža, ktorý je trochu stratený, mimo svojej doby, nepochopený publikom, ktoré jeho príbehy už viac nechce počúvať. S menom hlavnej postavy prišiel McKeown. "
„Niekoľko týždňov sme o filme rozprávali veľmi zoširoka,“ hovorí McKeown. „Trvalo dosť dlho, kým sme sa dostali k samotnej podstate filmu a začali sme tvoriť treatment.“
Gilliam hovorí, „Bolo to ako tenisový zápas, pri ktorom sme si hádzali loptičku z jednej strany na druhú – veci sa pri tom stále vyvíjali. Z mnohých nápadov vznikol príbeh. Je fajn opäť pracovať s Charlesom – od ´Munchausenu´ už prešlo veľa času.“
„Mám pocit, že sme skončili s niečím celkom iným ako s tým, s čím sme začali,“ priznáva McKeown. „Možno postava Dr. Parnassa je taká, aký bol náš pôvodný zámer, no ostatné postavy sa dosť zmenili.“
"Porušili sme pravidlá. Podľa nich sme sa mali zamerať na ústrednú postavu. To je jeden z kľúčov k úspechu – mať hlavnú postavu, s ktorou sa vedia diváci stotožniť. Toto je však kolektívne dielo a hoci je v názve Dr. Parnassus, okolo ktorého sa všetko točí, rovnako ste vtiahnutí aj do príbehov ostatných postáv.
„Téma predstavivosti je ústredná – jej dôležitosť v živote a v rozmýšľaní. Je to Terryho téma. Niekedy berie námety iných a urobí z nich tak trochu svoju tému. No podľa môjho názoru teraz zašiel omnoho ďalej. Do tohto filmu dal zo seba oveľa viac. Je v ňom na 120%.“
„Teraz si nie som celkom istý, koho je to autobiografia,“ priznáva Gilliam. „Chcem tým povedať, hoci sa to týka aj mňa, nie som si tým vôbec istý! Je to o vnútornom boji kreatívnych ľudí… umelcov, ktorí sa snažia inšpirovať druhých, povzbudiť ich, aby otvorili oči a ocenili svet v celej jeho kráse. Častokrát však nie sú úspešní. Taká je realita.“
„Je to tragická a magická myšlienka zároveň – skupina mimoriadnych ľudí v očarujúcom divadle cestuje po Londýne, a nikto im nevenuje pozornosť. Som presvedčený o tom, že ľudia v modernom svete viac nevnímajú to, čo je dôležité. Všetci sa stali obeťami svojich IPodov, videohier a trhu cenných papierov – zaujímavých a časovo náročných aktivít – a skutočne mimoriadne a dôležité veci, ktoré sa dejú okolo nich nikto nevníma.“
Ako z toho vznikol film
Producentka Amy Gilliam hovorí, "Po 12 rokoch v priemysle bolo stále mojím najväčším prianím robiť film s mojim otcom. Keď som si prečítala scenár, boli v ňom všetky tie veci, s ktorými som vyrastala – imaginácia a dobrodružstvo – všetko na ňom bolo čarovné. Nie je to nijaký konkrétny príbeh, ktorý by som poznala z detstva, no mám pocit, že mnohé z jeho prvkov sú blízke môjmu srdcu a mojim zážitkom. Keď Terry začal zháňať peniaze, pomyslela som si ´Chcem to robiť. Je to skvelá méta´.
„Dizajn Imaginária začal pravdepodobne s Pollockovými hračkárskymi divadlami v Londýne,“ spomína Gilliam. „Keď som sem prišiel, bol tam obchod, ktorý existuje dodnes. Vyrábajú viktoriánske hračkárske divadlá, ktoré sú vystrihnuté z kartónu. Vždy ma zaujímali. Išiel som do ´Múzea detstva´, pretože som vedel, že tam majú niektoré originálne kúsky. Niektoré z nich som odfotil a pohral sa s nimi vo Photoshope.“
„Teraz, keď sme film dokončili už viem, o čom je – viac ako keď sme ho s Charlesom písali. Často mám pocit, že film nakrúcam len preto, aby som zistil, čo z toho bude! Vedeli sme, že máme 2 protipóly – postavu, ktorá by mohla byť Diabol a druhú, ktorá znázorňuje Boha. Nie sú však ani jedno z toho, sú to Stvoritelia. Vymenili sme to, čo každý z nich svetu ponúka. Parnassus vám ponúkne šancu rozšíriť svoju imagináciu, čo však neznamená, že to bude ľahké či príjemné. Ľahšia cesta vás čaká pri Pánovi Nickovi. Počas písania sme stále menili to, čo bude Pán Nick ponúkať. V konečnej verzii predáva myšlienku strachu a neistoty. Hrá na slabosť, zatiaľ čo Parnassus pracuje s faktom, že určití ľudia sú silní a chcú využiť príležitosti.“
„Tony o Parnassusovi hovorí, ´Keď má silu kontrolovať ľudské vedomie, prečo nevládne svetu?´ Anton mu odpovedá vetou, ktorú mám obzvlášť rád: ´Nechce riadiť svet – chce, aby si svet vládol sám.´ Buď zodpovedný. Takéto myšlienky si musíš pestovať.“
Obsadenie
„Christopher Plummer bol ak sa nemýlim obsadený ako prvý,“ vysvetľuje Gilliam. „Je to skvelý herec. Je to divadelník, má svoj vek a je obrovská hviezda. S jeho dcérou Amandou Plummer som pracoval na filme ´The Fisher King´. Medzi ňou a otcom je zaujímavý vzťah. Najlepšie na Christopherovi je, že jeho zmysel pre divadlo sa k postave dokonale hodil – rovnako ako skutočnosť, že vo svojej postave stále hľadal humor.“
„Zdá sa, že hrám vo filme hlavnú úlohu,“ uvažuje Plummer. „Nie samotné Imaginárium, no Dr. Parnassa. Terry Gilliam mi z ničoho nič zavolal a povedal ´Chcel by som, aby si mi hral hlavnú postavu – je to skvelá rola starého muža.´ Myslím, že zavolal preto, že je už len veľmi málo starých hercov – a je som jedným z nich. Rok čo rok mám viac šťastia, pretože nás je stále menej. A vzhľadom na to, že ja som ešte stále nažive, je to ako by som si spĺňal povinnosť. A tak som súhlasil.“
Gilliam pokračuje: „Jeden holandský animátor sa snažil spojiť s Tomom Waitsom (ktorého pokladám za najlepšieho z amerických hudobníkov) a spýtal sa ma, či som sa zaňho u Toma nemohol prihovoriť, čo som aj urobil. Počuli sme sa prvý krát po dlhej dobe. Môjho priateľa síce odmietol, no spýtal sa ma ´nemáš pre mňa niečo?´ A ja som povedal ´bola by tu jedna zaujímavá postava v mojom novom filme…´ a bolo to. Povedal som, že mám preňho rolu a on povedal ´Idem do toho´. Predtým, ako si prečítal scenár.“
„Hrám diabla,“ vysvetľuje Waits. „Nehrám niekoho, kto je len diabolsky zlý, ale samotného diabla. Bola to zaujímavá úloha – ako zahráte diabla? Ako stvárniť ten obrovský a hlboký historický archetyp? Nakoniec som si uvedomil, že to musím zvládnuť sám – bude to môj diabol. Je to o spôsobe, akým ho hrám. Verím, že som splnil Terryho očakávania.“
„Keď sme hľadali vhodnú herečku na postavu Valentiny, Irene Lamb, ktorá bola zodpovedná za výber hercov povedala ´musíte vidieť Lili Cole´,“ spomína Gilliam. „Tak sme urobili malú kamerovú skúšku a bolo to ono! Chcel som niekoho, kto bude vyzerať v prvom rade neuveriteľne dobre a zároveň bolo podmienkou, že musí pôsobiť ako 16 ročná. Pravdupovediac, keď sme začali nakrúcať s Lily, trochu som sa bál, či som neurobil chybu, pretože bola celkom neskúsená a obklopená samými skvelými hercami. Chopila sa však príležitosti a neustále sa zlepšovala. V konečnom dôsledku môžem jej výkon hodnotiť ako očarujúci.“
Gilliam hovorí: Heath Ledger práve tu v Anglicku nakrúcal film ´The Dark Knight´ a prišiel s našim spoločným priateľom, ktorý robil storyboardy na film ´Brothers Grimm´. Robili práve animovaný videoklip a potrebovali nejaké miesto na prácu. Ponúkol som im priestor v Peerless (naša VFX spoločnosť) v zasadačke. Jedného dňa, keď som tam prišiel ukázať moje storyboardy ľuďom, ktorí robili prípravné vizualizácie tam Heath a Daniele sedeli. A tak som spustil, vysvetľoval som jednotlivé zábery a v tom Heath vyhŕkol ´môžem hrať Tonyho?´ Hoci poznal scenár, nikdy som sa ho nespýtal, či by sa chcel na filme podieľať. ´Myslíš to vážne?´ Povedal som. On odvetil ´Áno, pretože chcem tento film vidieť´. Bolo to také jednoduché. Keď som mal v projekte Heatha, bol som presvedčený, že všetko bude zrazu jednoduchšie a peniaze sa doň budú sypať… opäť som sa mýlil!
„Pri tomto filme som dovolil viac improvizácie ako na ktoromkoľvek inom a všetko to začalo Heathom… mal plno nápadov a jeho dialógy boli neuveriteľne pohotové a nápadité. V istom zmysle bol stále vytrénovaný z hrania Jokera. Tá postava ho oslobodila spôsobom, aký ešte nezažil. Stále mi hovoril ´Robím veci, o ktorých som ani netušil, že ich v sebe mám. Nemôžem tomu uveriť. Počas prvých skúšok sa Andrew Garfield, ktorý s improvizáciou nemal skúsenosti snažil s Heathom súťažiť, no nefungovalo to. Nakoniec Andrew pochopil, že nedokáže zároveň súťažiť a udržať zraniteľnosť svojej postavy. Postave Antona to dalo silu, s ktorou sa Tony nevedel vysporiadať.“
„Čo bolo zaujímavé, že po Heathovej smrti Andrew akoby vykryl jeho prázdne miesto – zrazu boli jeho improvizácie dokonalé a veľmi zábavné. Povedal, že vzhľadom na to, že vždy hrá len vážne postavy si nikdy neuvedomil, že by mohol robiť aj komédiu. Bolo úžasné tú premenu sledovať.“
Producenti boli z hereckého obsadenia nadšení. „Najdôležitejšie je, aby herec svojej postave vdýchol život,“ hovorí Samuel Hadida. „Je skvelé mať k dispozícii efekty, a ohromné vizuály, no emóciu film získava len vďaka výkonom hercov. V tom má režisér ťažkú úlohu; musí nájsť tých najlepších. Terry vždy hľadá iskru v ich očiach, sleduje akým spôsobom sa pohybujú, ako hrajú. Myslím, že má pozoruhodný talent. Nielen, že má svoj vlastný svet, ale vie, ako môže tento svet najlepšie prežiť.“
„Úlohou producenta je poskytnúť všetky prostriedky a slobodu, aby sa režisér ako Terry Gilliam vedel dokonale vyjadriť – a previesť svoju víziu na z papiera na plátno. Našim cieľom je pomôcť mu dosiahnuť svoju víziu od momentu jej tvorby a dať mu pre čo najlepší výsledok filmu všetko čo je v našich silách.“
TS Continental film