Film sa ku mne dostal náhodou (dá sa pozrieť aj na video.google) a veľmi som bol príjemne prekvapený. Bol pre mňa ako „fantazistu“ priam stvorený – kedysi dávno som sa rád uspával myšlienkami, aké by to bolo, keby som sa zobudil sám na svete. Od sladkostí až po „obsiahnutie“ všetkých nedostupných či zakázaných vecí som sa dostával k ďalším a ďalším aspektom tejto situácie. Psychologická úroveň bola uspokojivo zavŕšená novozélandskym filmom Tichá Zem (Quiet Earth, 1985), ale tá technologická čakala až do teraz. Film uvažujúci o tom, čo by sa stalo keby zrazu zmizli všetci ľudia, v rozmedzí od prvých hodín až po tisíce rokov, ma navzdory pokrivkávajúcej dramaturgii a populárnosti úrovne informácií bavil videný zatiaľ tri krát. Moje zážitky s ním dopadli takto:
Pozeranie s rodičmi.
Keď rozprávač popisuje ako sa po piatich rokoch Central park v New Yorku zmení na prales, otec sa prvý krát zasmial. Film však dostáva definitívnu nálepku po odhade procesu automobilových korózií a životnosti dátových médií. Mama sa od začiatku čudovala nad zmyslom filmu. Nielen nad hlavnou témou „čo by bolo, keby ľudia zmizli“. Ona totiž všetko pozná a všetko videla – na záhradke. Osudy rodinných miláčikov uzatvorených v domoch, deštrukcia domova, rodinných fotiek, perfektne jasný a zrozumiteľný rozprávač, návraty motívov a orchestrálna hudba, čím sa dokument filmovo dramatizuje, zjavne bez nosného príbehu konkrétnych ľudí nestačili na udržanie jej pozornosti, či aspoň zaujímavosti.
 |
Po pauze zapríčinenej technickým problémom (údržbou? :-) už nebola vôľa film dopozerať do konca. Fajn, povedal som si – dedkovi sa bude film určite páčiť.
Pozeranie s dedkom.
„Ako to bolo robené?“ Pre človeka, ktorý má napozerané dokumenty zo všetkých svetadielov a všetkých období – pádov mnohých civilizácií, bývalého návrhára elektrických sietí, bola najviac zaujímavá táto otázka. Padanie mrakodrapov bolo vizualizované väčšinou na úrovni hollywoodskych blockbusterov. Horšie to bolo s padaním betónového mostu, či CGI zvieratá, ktoré boli viac ako z videohry ročníku 2007. Zrýchlený rast byliniek je klasika, v Živote po ľuďoch sú však stoptriky na dokonalej úrovni.
 |
A čo na to mladší ľudia?
Kamarát film nedopozeral. Nie že by odmietal fantazijné (hypotetické, či scifi) filmy, ale tiež sa nedokázal prehrýznuť cez službu komplexnejších vedeckých informácií na oltár populárnosti a minidrámy. Časté flashbacky už odohraných sekvencií, ktoré boli pripravené pre reklamné vstupy v televíznom vysielaní mohli autori prestrihať, ale najhorší dramaturgický zásek, po ktorom aj dedko na chvíľu zaspal, bola návšteva v Černobyle. Sentimenálna scéna v rozborenej škôlke predĺžila film prenesene skoro o polovicu.
 |
Fantazista.
Je Život po ľuďoch pre fantazistov? Je to až tak fantazijná, nadbytočná téma, ktorá pragmaticky zmýšľajúcich „realistov“ neosloví? Alebo je to spracovaním, v ktorom nejde ani o film s príbehom, ani o dokument s komplexne vypracovanou kostrou faktov? Znervózňuje „realistov“ manipulácia, ktorá hladko strieda sugestívne zábery psov na smetisku, droliacich sa starých stavieb a srniek v meste s počítačom generovanými budovami pokrytými viničom? Alebo sú nahnevaný na „anonymných“ vedcov, ktorí do toho všetkého konštatujú, že tráva všetko pohltí a soľ rozožerie?
 |
Urobte si aj vy test Vášho okolia!
Hodnotenie: 70%
Life after people (2008)
David de Vries