Ži a nenechaj žiť!

Bežím chodbami Labyrintu už dobrých dvadsať minút. Svaly mi tuhnú a v hrudnom koši mám rozpálený kotol. Nie som žiaden športovec. Z telesnej námahy a práce sa mi vždy zdvíhal žalúdok. Ale čo narobíte, keď vám na päty šliape banda Lovcov.

Sem-tam mi okolo hlavy preletí kus ocele a zarinčí o stenu. Neobzerám sa. V slabom svetle pochodní by som svojich prenasledovateľov aj tak ledva videl. Zato ich počujem. A hlasnejšie ako je mi milé.

Telu dochádza šťava. Sám sebe sa čudujem, že som ešte na nohách. Už ani nekľučkujem, iba keď ma prinúti chodba. Ako teraz.

Námatkovo si vyberám odbočku vpravo.

Chyba. Predo mnou stojí o dve hlavy vyšší chlap s čakanom v ruke.

Vysielam k nohám príkaz Stojte!, ale je neskoro. Zotrvačnosť ma ženie priamo do jeho náruče. Stíham akurát v mierovom geste natiahnuť ruky. Nablýskaný kov sviští šerom a lebku mi s hlasným škrupnutím preráža nekonvenčná zbraň.

Necítim nič. Pomaly klesám na kolená a pred očami sa mi rozprestiera nedozerná červená pláň. Telom prechádza vyslobodzovací kŕč. Ešte jeden a už len ticho ležím a hľadím do nekonečna. Srdce sa zastavilo, pľúca sa zrútili sami do seba. O pár hodín bude i moja telesná teplota zhruba na úrovni okolia.

Takto skončiť, aká hanba!

Ale nezdá sa mi, že by som bol mŕtvy.

Skúšam pohnúť rukou a celkom to ide. Dokonca chvíľami nadobúdam späť i stratený zrak. Chlapíka nado mnou to značne udivuje. Celý rozklepaný sa snaží vytiahnuť čakan z mojej hlavy a zasadiť ním ďalšiu ranu. Márne. Zbraň uviazla hlboko.

Dosť mi to vadí. Nebolí to, ale fakt mi to dosť vadí. Myslím, že ma ten zkurvysyn práve neskutočne nasral. Vyskakujem na rovné nohy, stáčam mu dotieravé hnáty za chrbtom a voľnou rukou vykrúcam krk do polohy, ktorú už nerozchodí. Skoro mu odletela hlava. Dopekla! Kde sa vo mne odrazu berie toľko sily?! Krv strieka na všetky strany. Je príjemne teplá a lepkavá.

Údiv a hnev na mojej tvári pomaly strieda pobavený úškrn.

Pre istotu si znova kontrolujem nulový pulz a navždy zastavený dych. Vidím celkom slušne. (A keď si z ksichtu umyjem tú sivo-červenú kašu, čo sa mi vyliala z lebky, budem pravdepodobne ešte lepšie.) Chuť, čuch, sluch, hmat – všetko je v poriadku. Akurát bolesť, tá je navždy preč. Odišla spolu s… S čím? So životom?

Ale na hlboké filozofické úvahy teraz nie je čas.

Prichádzajú Lovci…

Rozhodným trhnutím vyťahujem čakan z vlastnej hlavy, znalecky si ho poťažkiavam a s úsmevom sa otáčam k prenasledova­teľom.

Takže ten magický preparát zabral. Bol prekliate drahý, dopekla, ale vyplatil sa. Keď ma pred mesiacom vylosovali ako jedného z nových aktérov Hry o princezninu ruku, bolo mi jasné, že nemám šancu to divadlo prežiť. A teraz? Teraz sa na svoje šance začínam dívať omnoho optimistickejšie! Je zo mňa zombík, priatelia. Vyjebaný zombík! A tuším to tu dnes vyhrám.

Myslím, že Hry takéto niečo už stáročia nezažili…

Ako prvý pribieha šľachovitý barbar z juhu. Riadne reve a je o hodný kus pred ostatnými. Letí prikrčený, v rukách dlhá kópia mieriaca priamo na moje brucho.

Takže vitaj, špecialista na laparotómiu!

Pohotovo uskakujem a bleskovým švihom zatínam čakan do jeho zátylku. Mŕtvola barbara ešte chvíľu uháňa ďalej smerom za môj chrbát, ale viac si ju už nevšímam.

V pohode, som vo forme. Neuveriteľne dobrej forme.

Chcem sa nahlas zasmiať, no napočudovanie práve takáto blbosť mi robí problémy. Niet sa čo diviť. Skúste skolabovanými pľúcami rozochvieť hlasivky! Ale srať na to. Je treba sa sústrediť na iné veci.

Ďalší zákazníci sa hlásia o slovo.

A rovno piati naraz – dvaja klasicky vyzbrojení gladiátori, dlháň s obojručným mečom, rozložitý krpec so sekerou a jedna divožienka vrhajúca nožmi. Už mi ich niekoľko trčí z hrudníka. Nie je v tom nič osobné, no možno preto si ju podávam ako prvú. Má pekné oči, keď bude po všetkom, nesmiem na ne zabudnúť. Bude to pekný suvenír. Čakan jej hladko odpreparuváva sánku. Doporučujeme požívať iba tekutú stravu.

Dlháň mi rovnako nerobí zvláštne problémy. Jeho výpadu sa vyhýbam s bezpečnou rezervou. Stačí mu tupá rana poriskom do čela, ktorá rozbije kosti na padrť a riadne ním zatočí. Dlháň sa posledný krát zatacká, a v nasledujúcej chvíli som vlastníkom jeho zbrane. Hneď ju skúšam na krku jedného z gladiátorov. Celkom ostrá. Trocha ťažká na narábanie iba v jednej ruke – spomaľuje totiž rýchlosť v švihu. Ale ten drviaci účinok, radosť pozerať! Objavujem v sebe nepoznané – tieto oceľové vecičky ma začínajú fascinovať. Tuším mám nového koníčka. A to som predtým zbraň v živote nedržal v ruke.

Rozložitý krpec vyzerá byť celkom šikovný. Medzičasom mi stihol dvakrát zaťať sekerou do chrbta. Spolu so zostávajúcim gladiátorom okolo mňa krúžia ako muchy. S pobaveným úškrnom stojím v strede tanca a čakám na ich ťah. Vyrážajú. Obaja naraz, frajeri.

Ale dnes som tu najväčším frajerom ja. Ja, meč a čakan.

Ručičky pracujú, kov rinčí a krv strieka. Slušne rozohraná partia. V treťom ťahu šach-mat.

Telá oboch nepriateľov masakrujem s úplným kľudom a bez prílišného hnevu. Gladiátora držím nabodnutého na čakan a jeho kolegovi zatiaľ dôkladne osekávam končatiny. Stále som ešte riadne nasraný, ale už ma to pomaly opúšťa. Nie že by som dosiahol odplatu, ale viete, ako to je, keď robíte niečo, čo vás baví, ľahko na chvíľu zabudnete na veci, čo vás skutočne trápia. A toto ma baví naozaj výnimočne.

Bol som pacifista. Ešte pred piatimi minútami, pamätám sa na to veľmi dobre. Superpacifista, ani muche by som neublížil. Ale smrť vás zmení. Začnete sa na svet dívať úplne inými očami.

(Samo, ak tú možnosť vôbec dostanete. Maličkosť, no podstatná.)

Odrazu vám striekajúca krv, vyvrátené vnútornosti a výkriky agónie prestávajú vadiť. Hodnoty vášho doterajšieho života vyblednú. Proste to už máte za sebou. Na ničom okolo vás príliš nezáleží. Konečne nadišiel čas starať sa iba o seba. Uvoľniť sa. Dopriať si troška rozkoše.

Ešte pred chvíľou by mi podobné slová zneli ako rúhanie. Naozaj som taký nebol. Mal som zásady, zodpovednosť, ako všetci. Ale dnes…

Veci sa zmenili.

Bol som človekom – už nie som. Som to vôbec stále ja?

Odhadzujem mŕtvolu gladiátora a zdvíham lesklý štít jeho kolegu. Je tu síce slabé svetlo, no až na ranu v lebke, štyri vrhacie nože v hrudníku a nespočet rán po celom tele, by som povedal, že môj výzor sa príliš nezmenil. Dvadsaťpäť ročný chlapík strednej postavy, mierne pri tele, oválna tvár, čierna brada, dlhé pieskové vlasy… Cítim neuveriteľnú silu a čakal by som pletence svalov rysujúce sa pod bledou pokožkou, ale nič podobné nie je vidieť.

Odhadzujem štít, dávam ruky v bok a nonšalantne si prezerám svoje dielo. Sedem mŕtvol pozdĺž celej chodby. (Seba samozrejme nerátam.) Od každej sa rozteká kaluž čerstvej krvi a vytvára mapovité obrazce na nerovnej podlahe. Ach, samozrejme – oči tej divožienky. Takmer som zabudol. Zohýnam sa k mŕtvole bez sánky a sekerou prevádzam jednoduchý chirurgický zákrok, ktorý sa odborne nazýva exenterácia bulbi. Oči si vkladám do vačku, z ktorého som práve vysypal peniaze. Kazia charakter a navyše mám pocit, že ich už asi nebudem potrebovať.

Čo ďalej?

Zo zvyku si preťahujem perfektne fungujúce paže a zamyslene hľadím do tieňov pred sebou. Kdesi v diaľke počuť zvuky ďalšieho boja. Iný súťažiaci, ďalší Lovci. Hry sa ešte neskončili.

Je načase stanoviť si nové priority. Nový cieľ. Kedysi to bolo prežiť, veď inak sa ani nedalo, ale dnes? Dnes to vyzerá bezpredmetné. Čo takto užiť si? Namiesto prežiť, užiť si. Áno, to by pravdepodobne asi najviac vyhovovalo mojej novej podstate. Ale čím začať?

Tým, čo je po ruke, hovorím si hneď nato. Pre dnešok pomstím svoju vlastnú smrť a poriadne si to užijem! Diabolský úškrn skrášľuje moju zarastenú tvár.

Takže, máme tu ešte päť Bežcov – päť vylosovaných súťažiacich okrem mňa, na každého cirka traja až siedmi Lovci. Bojuje sa tuho, teda zopár účastníkov Hry už určite vonia fialky odspodu. To máme zhruba tridsať – tridsať päť zostávajúcich duší. A len jeden môže výjsť bránami Labyrintu ako víťaz. Myslím, že si to vychutnám.

Bez ďalšieho váhania sa rozbieham smerom, odkiaľ som počul posledné zvuky.

Dnes som tu najväčším frajerom ja.

Ja, meč a čakan.

Od hlavy po päty som zaliaty čerstvou krvou. Ani kvapka nie je moja. Štyridsaťdva zárezov na rukoväti meča okrem tých prvých siedmich. Prekliate, za chvíľu nebude kde robiť krížiky!

Ale pre tohto posledného zmrda tam snáď miesto ešte ostalo.

Beží pár metrov predo mnou a zúfalo sa snaží dostať k Bráne. Tá už naozaj nie je ďaleko.

Hanba mu! Chlap ako hora. Pred očami mi rozsekal troch černochov, akoby to boli panáci z bábovky, a teraz má v gatiach! Zmrd, zmrd, zmrd! Postav sa mi čelom!

Ak prebehne Bránou skôr ako ho dostanem, tak dnes oficiálne vyhrá. Na veci to síce nič nemení, pretože opustením Labyrintu pre mňa, na rozdiel od neho, Hry vonkoncom nekončia. Aspoň do doby, kým nenájdem Rufusa – toho hajzla, čo ma vylosoval. Ale chcem aby môj neskorší nárok na princezninu ruku bol oprávnený. Chcem to dohrať podľa pravidiel. Ide najskôr o akúsi nostalgickú úchylku, pretože všetkých usporiadavateľov Hier, vrátane Kráľa., môžem momentálne osrať. Chcem si princezninu ruku proste zaslúžiť. Len tak pre seba. Budem na ňu síce musieť zohnať nejaký väčší vak, pretože do mešca by sa mi nevošli už ani vykostené prsty, ale to mi robí najmenšiu starosť.

Náskok môjho posledného rivala sa zmenšuje. Ešte troška, no tak. No… Snáď teraz?

Hádžem čakanom. Stehno! Chlapík letí strmhlav k zemi. Safra, mieril som do chrbta! Silu mám, to hej, ale šikovnosť som zatiaľ neviem akú nenabral. Nevadí. Síce sa zanovito plazí ďalej, ale teraz mi už neunikne. Kúsok ho predbieham a čakám, čo urobí.

Zastavil. Čumí na mňa a dychčí. V očiach má zmes hnevu a zúfalstva. Rukou si kontroluje dochrámanú končatinu. Ranu tam nevidím, ale určite som mu minimálne zlomil stehennú kosť. Jeho šance sú aj po najoptimistickejšom zhodnotení nulové. Ale guráž stále má. Škrípe zubami a plazí sa rovno k mojim nohám. Je mi ho trocha ľúto. Za nič nemôže, vylosovali ho rovnako ako mňa. Robím preto milosrdné gesto. Ešte mu dovoľujem, aby mi svojím mečom prebodol brucho a až potom mu odtínam hlavu. Tá letí vzduchom, odráža sa od steny a kotúľa sa smerom k Bráne, až von, na pieskom pokrytú podlahu arény, obkolesenú vysokými radami sedadiel pre divákov. Úchvatný nástup. Len máloktorý víťaz sa dokáže takto efektne ohlásiť. A podľa jasotu z preplneného hľadiska je mi jasné, že divákom sa to páči.

Nikdy predtým som nepocítil opojenie z víťazstva. (Ako asistent miestneho chirurga som nemal priveľa príležitostí zapájať sa do nejakého významnejšieho boja. Vlastne som sa snažil vyhýbať aj krčmovým bitkám.) Je to povznášajúce. Úžasné. Skoro ako orgazmus. Stojíte na kope mŕtvol a nadšené obecenstvo vám ohlušujúco vzdáva zaslúženú poctu.

V extáze zdvíham ruky a vykračujem k otvoru pred sebou. Zabúdam si dokonca vytiahnuť meč, ktorým som prebodnutý skrz naskrz. Žiariace slnko sa odráža od bieleho piesku a zaslepuje mi oči medzičasom privyknuté na temnotu Labyrintu. Cítim teplo sálajúce z arény pražiacej sa v obedňajšej horúčave. Trochu sa mi z toho krúti hlava. Je to podobne nepríjemný pocit aký som mal keď sa mi môj vrah špáral čakanom v hlave. Zdá sa mi, že sa i trocha tackám. Ale víťazné opojenie je stále silné. To prejde, hovorím si, a nie je sily, ktorá by ma teraz zastavila.

„Chyťte ho! Nech sa nedostane na svetlo!“ počujem zrazu za chrbtom a ledva stíham reagovať.

Aj tak neskoro. Dlhá tenká šípka sa mi zabodáva do krku. Je napustená niečím, čo paralyzuje všetko moje svalstvo. Po prvý raz, odkedy som prešiel premenou, si uvedomujem, že pravdepodobne nie som úplne nezraniteľný a nezničiteľný. Zo stropu padá sieť. Klesajúce telo sa do nej zamotáva a ja znova strácam vedomie.

Je to už na vždy?

„Neuveriteľné, doktor, sám som prekvapený účinkami tej zelenej žbrndy. Naozaj som niečo podobné nečakal.“

„Zabil päťdesiat ľudí. Päťdesiat! Za necelú polhodinu…“

„Ále, nejde predsa o to. Pozrite na tie… hm, ´životné´ funkcie! On… Teda skôr Toto je vrcholom modernej čarodejnej zombiológie! Dali sme mu vypiť najnovší extrakt Elixíru a dobehli sme Boha. Ojekabátili sme smrť!“

Doktor iba rozčarovane krúti hlavou a ticho hľadí na muža v bezvedomí, priviazaného mohutnými popruhmi na ľadovom katafalku.

„No tak, doktor, spamätajte sa. Sme tu kvôli práci. Len do toho.“

„Dobre,“ povzdychne si vyzvaný a nakláňa sa opatrne nad telo. „Takže, dych a pulz sú nulové. Môžeme konštatovať exitus. Smrť je vedecky jednoznačne potvrditeľná. Telesná teplota je vyrovnaná s okolím, teda na bode mrazu – algor mortis, posmrtné vychladnutie prebehlo. Aj keď… Tesne po tom čo sme ho vytiahli z Labyrintu bola vysoko nad fyziologickou normou. Pol hodinu po usmrtení to síce nie je nič vyslovene neobvyklé, dokonca pri tetane alebo smrti zadusením to býva takmer pravidlom, ale obávam sa, že tentoraz bola príčina inde. Prehriatie spôsobila pravdepodobne nadmerná svalová práca a biochemické zmeny, ktoré vo svaloch prebehli. Prebehli po smrti… Preboha, keby som ho nevidel, keby som nevidel ako celý ten čas pobehuje s dierou v lebke po chodbách, neveril by som!“

„Len kľud, doktor, všetko je tak, ako sme predpokladali.“

„Vám sa to povie. Kľud. Vy ste čarodejník, podobné veci vidíte denne…“

„No, zopár zombíkov som už videl i vyrobil. Ale takého ešte nie. To vám poviem. Takéhoto ešte nie. Prosím, pokračujte.“

„Och… Takže, čo ďalej? Rigor mortis. Od premeny prebehlo už tridsaťšesť hodín. Posmrtná stuhlosť vôbec nenastúpila. Nevytvorili sa livores mortis – posmrtné škvrny, neprebieha hypostáza, a ak áno, tak len v minimálnej miere. Takže väčšina krvi nám stuhla v krvnom riečišti na nerozpustný kruor ešte pred tým, než ho stihla opustiť. Čo je však najzaujímavejšie, tkanivá zanovito odolávajú autolýze – samonatráveniu všadeprítomnými vlastnými enzýmami, i rozkladu, ktorý spôsobujú toxické produkty hnilobných mikroorganizmov, permanentene atakujúcich telo z vnútra i z vonku. A nielen to. Tkanivá nabrali úžasnú regeneračnú schopnosť. Všetky rany sa zahojili. Všetky vrátane tej na lebke…“

„To môj Elixír.“

„Samozrejme, Elixír. Biochemické znalosti našej doby ešte príliš nepokročili, a tak si jeho skutočné účinky môžem iba domýšľať. Ale závery sú jasné.“

„Čujme.“

„Je neuveriteľne všestranný. Zastavil všetky pôvodné chemické pochody v tele, nahradil ich vlastnými mechanizmami a ešte si so sebou prináša i energiu potrebnú na ich chod. Samozrejme je to iba teória, ale všetko nasvedčuje pravdivosti mojich slov… Ako dlho vydrží?“

„Predchádzajúce extrakty udržali zombíka na nohách zhruba týždeň, potom treba podať ďalšiu dávku.“

„Týždeň. Neuveriteľné! Poldeci zelenej žbrndy na týždeň života! Aplikuje sa vypitím, je tak?“

„Boli ste pri tom, doktor.“

„No pravdepodobne je to aj tak jedno. Druh aplikácie, myslím. Krv v tomto tele už neprúdi, takže sa Elixír do tkanív rozlieva najskôr spontánnou difúziou. A to chvíľu trvá, takže na to nesmieme do budúcnosti zabúdať. Ale späť k tomu, o čom som začal. Zložky nápoja podľa všetkého kompletne prestavali kostru, svaly a nervovú sústavu tohto chlapíka. Starajú sa o pevnosť skeletu, hladkosť kĺbových plôch, prácu i regeneráciu svalstva, a dokonca i o prenos nervových vzruchov! Umožňujú tomuto systému fungovať úplne autonómne. Srdce, pľúca, pečeň, obličky, celý tráviaci trakt. Na čo tomuto chlapíkovi dnes sú?“

„Na hovno.“

„Presne tak. Na nič. Mimochodom, môžu tieto stvorenia jesť? Len tak zo zábavy?“

„Väčšinu vyzvracajú, prípadne ich preženie. Jedálniček doporučujem zjednodušiť na Elixír a sem tam nejakú vodu. Veď viete, bez vody nie je život.“

„Život… Dobre, ale čo imunitný systém? Tvorba sekrétov na zvlhčovanie rohovky, slizníc? A stovka iných blbostí, ktoré ma momentálne nenapadajú?“

„Elixír.“

„Myslel som si.“

Za chrbtami diskutujúcich buchli dvere. Obaja stuhnú. Po stranách dverí v nasledujúcom momente stoja dvaja zbrojnoši s halapartňami a do chladnej miestnosti pyšne vstupuje vysoký chlap. Ruky má zložené za chrbtom. Na chvíľu sa pristaví pri katafalku a necháva svoj majestátny pohľad spočinúť na mužovi posiatom desiatkami rán. Až potom venuje pozornosť živým dvom.

„Vaše veličenstvo…“ zašepkajú čarodejník i doktor svorne a uklonia sa.

„Takže?“ zahrmí muž a nasadí výraz očakávania.

„Všetko podľa plánu, veličenstvo…“ usmieva sa čarodejník.

„Podľa plánu? Už pomaly dva dni tu poskakuješ so svojimi kumpánmi a nerobíte nič, len tľacháte svoje vyjebané kokotiny. A ani Boh vám nerozumie!“

„Pozošívali sme ho…“ namieta so sklopenými očami doktor.

„A jazyk učencov je jediný, ktorým sa dorozumieme,“ chce sa brániť čarodejník.

„Čuš!“ zarazí ho mrazivý tón. „Kedy bude pri sebe? Chcem vedieť kedy ho konečne znova prebudíte, vy psy!“

„Už len zopár testov, pane. Musíme si ešte niekoľko posledných drobností overiť,“ prosí čarodejník.

„Neplatím vás za zasranú vedeckú prácu. Mám s ním svoje úmysly. A kus zmrazenej mŕtvoly mi je na chuja!“

„Zajtra, už zajtra, pane. Chceme si byť istý, že nás ničím neprekvapí. Je to aj vo vašom záujme. Poznať všetky jeho schopnosti i slabosti.“

Vznešený muž pozrie hnevlivo na čarodejníka, no hneď na to sa upokojí.

„Zajtra,“ precedí cez zuby a pokynie zbrojnošom, aby ho nasledovali von.

Je mi zima. Aj vám by bola, keby ste ležali zmrazený na kuse ľadu a nemohli sa pohnúť. Ale mne to nevadí. Je to trocha nepríjemné, lenže s bolestivosťou takejto situácie to nemá nič spoločné. Proste naraz vnímam trocha viac chladu, ako som kedy v jednom momente vnímal. Je to ako nejaký nepríjemný pocit, emócia. Ale len dovtedy, kým sa s tým nevyrovnáte.

Pomaly prichádzam k sebe. Fyzicky som na tom stále rovnako. Stopercentne. Ale tuším som nasratý viac, ako vo chvíli ktorú si naposledy pamätám. Okrem tých starých vecí ma serie, že si niekto drzo dovolil zasiahnuť do osudu, ktorý som si sám vybral a pravdepodobne sa mi aj naďalej bude snažiť do neho pliesť. Nech to je kto chce, má to spočítané.

Rozoznávam šerú priestrannú miestnosť s jediným vchodom. Nie sú tu žiadne okná a na masívnych žulových stenách sa trbliece námraza.

Predo mnou stoja traja chlapi. V strede Kráľ a po jeho bokoch alchymisti, ktorí mi pred Hrami predali čarovný nápoj. Vidieť tých troch po kope za živa, pochopením a strachom sa mi roztrasú kolená. Všetko bolo pripravené!

„Môžeš rozprávať,“ oznamuje mi doktor.

Otváram ústa a chcem im všetkým stručne povedať, že sú synovia vyjebanej špinavej čubky, no slová nikde.

Nemôžem, krútim nasrane hlavou.

„Ale môžeš, len na to treba troška cvik. Hrudné svaly, bránicu i hlasivky ovládať vieš. Tak len trocha popracuj s pľúcami. V prvom rade ich treba znova nádychom nafúknuť, milý Marvin.“

Marvin. Ako cudzo mi znie vlastné meno. Je príliš ľudské. Ale momentálne sa nad tým nezamýšľam. Verím tomu hajzlovi. Skutočne sa pokúšam dostať tlaky v hrudníku do takej polohy, aby som zo seba znova dostal aspoň nejaký zvuk. Niečo podobné kašľu dokonca po chvíli celkom pohodovo vyludzujem. Už sa teším ako im v blízkej budúcnosti z chuti vynadám.

„No, zatiaľ čo sa budeš trápiť so svojou rečovou vadou, tuto vedátori ti približne načrtnú svrab v akom si,“ uškŕňa sa Kráľ. Bolestivé štuchnutie prijíma čarodejníka k slovu.

„Ehm. Je z teba zombia.“

Zúfalo prevraciam oči a pokračujem v dychovom cvičení.

„Jasne, oh, jasne… To už samozrejme vieš. O čo pôjde sme ti naznačili, už keď si si od nás kupoval Elixír. Ehm… no, čarovný nápoj, tú…“

Vražedným zábleskom v očiach mu naznačujem, že som síce mŕtvy ale nie imbecil. Tak nech to skráti!

„Nemáš sa čo hnevať,“ pokračuje mág s hlbokým nádychom, „na riziká sme ťa upozornili. Teda, veď rozumieš o čo ide. Šiel si do toho dobrovoľne… No. To teraz nie je dôležité. Po smrti sa vplyvom Elixíru v tvojom tele udialo niekoľko zmien. K lepšiemu, by som povedal, vzhľadom na to že si už mohol ležať tuhý ako poleno na miestnom cintoríne. He, oh, no… Ehm. Ehm, podrobnosti vynecháme. Nebude tomu však takto naveky. Bohužiaľ. Účinok nápoja totiž trvá iba zhruba jeden týždeň. Potom je potrebné dávku obnoviť. Obnoviť, alebo…“

„Alebo pôjdeš nohami napred tam kde patríš!“ dokončuje Kráľ.

Je to strach, čo mi práve zovrel hrdlo? Všetci to spozorovali. Predtucha sa teda naplnila. Skutočne nie som nezraniteľný ani nezničiteľný.

„Žiadne obavy,“ usmieva sa Jeho veličenstvo, „tuto čarosráč ti navaril dva plné sudy tej zelenej gebuziny. Dosť na dobrých päťdesiat rokov života. Ale! Každú kvapku som zaplatil ja. A že zháňanie prísad do toho humusu nebolo zrovna najlacnejšie, to ti vysvetľovať určite nemusím. Budeš si to musieť nejako zaslúžiť.“

Mračím sa a srším zlosťou.

„Ale no tak, no tak. Budúce partnerstvo vyžaduje pozitívnejší prístup z oboch strán. Ja mám sudy, ty máš know-how. Si perfektná mašinka na zabíjanie a v mojich budúcich plánoch je pre podobne nadaného jedinca roboty až až.“

Pri synonyme slova práca sa mi nevdojak zdvíha žalúdok.

„Potrebuješ síce ešte nejaký ten tréning, aby sme ťa zakaždým nemuseli zmrazovať a zašívať, no moji šermiari sa o to v krátkom čase postarajú. Si jediný z ôsmich zbabelcov, čo si Elixír kúpili, u koho skutočne zabral. Dúfal som v niekoho väčšieho a svalnatejšieho, ale vlastne je to jedno. Po skúsenosti z Labyrintu som presvedčený, že budeš viac ako dobrý i ty.“

Široký úsmev na Kráľovej tvári ma privádza do šialenstva.

„Máš samozrejme možnosť odmietnuť,“ dodáva ten parchant, švihácky sa otáča na päte a odchádza.

Zúrivo kašlem jeho smerom. Smeje sa a pobavene za sebou zatvára dvere.

Kurva, chcel som povedať, kurva!

Je noc. Sedím na rímse pod hradbami a pozerám na mesiac. Cez deň von nemôžem. Slnko príliš škodí mojej pleti a značne skracuje účinok čarovného nápoja. Vôbec, cítim sa na priamom svetle ako mechom ovalený. Ale čo je najpodstatnejšie, deň neposkytuje vhodné prostredie pre moju prácu.

To som teda dopadol – zamestnaný zombík. No čo, ak chce človek existovať aj po smrti, musí sa prispôsobiť systému. Hrať niečiu hru. Starú dobrú hru s názvom – ži a preži. Nie tú o princezninu ruku. (Aj tak má škaredé laby, videl som ich z blízka.)

„Koľko je hodín? Marš domov!“ okrikujem zafúľané chlapča ponevierajúce sa v túto pozdnú hodinu po ulici. Hlas mi už celkom slušne funguje, všímate si? Svedkovia nie sú žiadaný, zamestnávateľ si to neželá. Preto musí zasran ihneď preč. Hoci by sa to dalo vyriešiť aj inak. Naučil som sa zabíjať potichu ako mačka, kráľovský šermiari sú dobrý učitelia. Ale pravidlá raz stanovuje šéf a ťažko proti tomu niečo namietať.

Dnes je na rade Rufus. Smrad Rufus, čo ma vylosoval. To si teda vychutnám. Vlastne sa na to teším, odkedy som nastúpil do služby. A nie je to práca zlá. Tichá, nenáročná.

No prosím, už ho aj počujem. Teda aspoň zvuk krokov jeho doprovodu na mestskej dlažbe. Stabilná zostava, dvaja otroci nesúci nosidlá a štyria ozbrojený strážcovia. Brnkačka. Takmer nuda. Kde sú zlatí Lovci z Labyrintu?

Zoskakujem z rímsy a napravujem si výstroj. Obzerám sa pri tom v žľabe, z ktorého pijú kravy. Vyzerám celkom dobre. Všetky stehy som si ešte nespočítal (vždy mi vyjde iné číslo), ale v mesačnom svetle vyzerajú veľmi sexy. Ranu na hlave mi zakrýva široká železná čelenka s nordickým ornamentom. Vybral som si ju v kráľovskom zbrojnom sklade, rovnako ako zbytok odevu. Do služby si vždy beriem krúžkovanú košeľu s nakovaným hrudným štítom. Má šikovné krátke rukávy a siaha mi takmer po kolená. Okolo pása ju vždy uťahujem koženým remeňom s dvoma striebornými prackami. Na remeni je stabilne pripevnená oceľová krabička s troma flakónikmi Elixíru – ak by sa vyskytla nejaká nepredvídaná situácia. Obľubujem tvrdé nohavice z konskej kože a ťažké vojenské topánky s klipsňami. Sem-tam si beriem aj železné rukavice, chrániče na ramená a kolená, alebo masku. Ale nie je to pravidlom.

„Som pripravený,“ konštatujem, a ešte si trocha upravujem vlasy. Výzor a správanie sú dôležité, budujú váš image. Tasím meč a čakan a uvoľneným krokom vychádzam oproti skupinke.

Ľudia reagujú spontánne. A aj keď si to neuvedomujú, skoro vždy rovnako. Scénku, ktorá sa mi odohráva pred očami som už videl mnohokrát. Osobná stráž bleskovo siaha po zbraniach a vlastnými telami vytvára hradbu pred rozbitými nosidlami ležiacimi na zemi, kde ich zhodili otroci, ktorí jediní boli dostatočne duchaprítomní na to, aby zobrali nohy na plecia.

Ochranky cvičia súkromné firmy. Slabo, strašne slabo. Cez deň študujem taktiku boja, ale s týmito zverbovanými pouličnými bitkármi sa neoplatí rozohrať ani najjednoduchšiu partiu. Zasa z toho bude starý dobrý masaker.

Zastavujem rozkročený sotva dva metre pred nimi a pozorujem ich. Vyzerajú akosi neisto. Povesti o neznámom násilníkovi sa rýchlo rozšírili.

Vyrážam do útoku, skôr ako si to rozmyslia, a rozutekajú sa na všetky strany. Prvému, ktorý mi prichádza do rany, zatínam cez plece čakan do lopatky a vytáčam ho od seba, aby mi nezavadzal. Mečom zatiaľ šermujem s kumpánom po jeho boku. Po piatom strete mu zbraň vypadáva z rozklepaných rúk. Je mi do plaču, veď toho honibrka nenaučili ani poriadne držať zbraň! Sklamaný mu trieštim lebku plochou stranou čepele. Nezaslúži si zomrieť chlapskou smrťou.

Na jeho mieste je v momente tmavý chlapík s páskou cez oko. Toto je už iná káva. Rýchly ako blesk a klzký ako ryba. Štít má vždy v správnej polohe a hrotom krátkeho mečíka mi každú chvíľu šteklí hrudný plát. Mocným trhnutím sa zbavujem nešťastníka, ktorého som doposiaľ fixoval čakanom a uvoľňujem si tak obe ruky. Pravdepodobne som mu pri tom zlomil väzy, pretože náhle prestal revať a leží nehybne rozpľasnutý na dlažbe. Ale to už sa plne venujem svojmu pirátovi. A ten mi dáva zabrať! Podcenil som ich, sráčov! Pozrime, aký skvost to medzi sebou skrývali. Mám chuť pozrieť sa mu poriadne na zúbky. Nech sleduje toto. Hovorím tomu ´nezastaviteťný obojručný meč vo švihu z otočky´. Oddelená vrchná polovica jeho hlavy mi uznanlivým poklepom po hladkých kameňoch dáva za pravdu – veľmi výstižný názov. A zúbky na sánke sa sami ponúkajú k prehliadke. Štvorka vľavo dole – škaredý kaz, obe šestky na extrakciu, všade hrubý zubný kameň. Šikovný chlapík, ale úbohá ústna hygiena.

Takže už nám ostal iba kapitán. (Samozrejme, kapitán opúšťa nosidlá vždy posledný.) Bojuje celkom školene, ale bez štipky talentu. Skoro ako ja. Ibaže má svaly normálneho chlapa a ja silu mimoriadne vydareného zombíka. Po ôsmom strete klesá z rozpáraným bruchom, vracajúc a dusiac sa vlastnou krvou. Chvíľu so zaľúbením sledujem jeho bolestivý odchod na druhú stranu a potom konečne pristupujem k nosidlám.

Rufus sedí na ich zbytkoch, celý sa klepe a vyjavene čumí na jatky pred sebou. Má spotenú tvár a v očiach mu vidím hrôzu. Rozumiem, mnohým zákazníkom sa zdajú moje záľuby zvrátené. Nedokážu to pochopiť. Ale ľutuje snáď vlk ovcu, ktorú zahrdúsil? Myslí žralok na rybu, ktorú práve prehltol? Má zmysel, aby sa chlap, ktorý všetko stratil (vrátane života), zamýšľal nad svojimi činmi? Cítil sa zodpovedný? Za čo? Voči komu? Smrť vo vás živí jedinú vlastnosť – egoizmus. Nadišiel čas prispôsobiť celý svet okolo seba vlastným potrebám.

Usmievam sa, priateľsky Rufusa tľapkám po lícach a ukazujem mu, aby si ľahol tvárou na zem. Poslušne nasleduje moje pokyny. Nechávam ho nech sa spokojne uvelebí na hrboľatej dlažbe. Potom vyskakujem a ťažkými okovanými topánkami mu pristávam na hlave. Lebka robí nenapodobiteľné Puk. Takúto hudbu nedostanete zo žiadnych orechov. Ešte chvíľu poskakujem, len tak z radosti pohybu. Keď ma to prestane baviť, vyťahujem z vrecka nohavíc poskladaný vak, odtínam mŕtvole ruku, ktorá ma kedysi vylosovala a schovávam ju v jeho útrobách. Suvenír číslo jedna do mojej zbierky. Konečne!

V celom meste je ticho. Spokojne kráčam s vakom prehodeným cez plece smerom k zámku. Hreje ma pocit zadosťučinenia, no udalosti, ktoré sa pred chvíľou odohrali sú už pre mňa pasé. Nikdy nerozmýšľam o svojich obetiach. Pred ani po čine. Či to už bol Rufus, alebo hocikto iný. Prečo musia zomrieť práve oni? Akú dôležitosť má ich smrť pre môjho pána? Nezaujíma ma to. Je to politika. Boj o moc. A ja na politiku seriem.

Starám sa o seba , o svoju dávku čarovného nápoja, o chladenie a vetranie vo svojej komnate, o čistotu na poličkách so suvenírami, o lesk vlastnej výzbroje. Veľa čítam, cvičím, majstrujem v kráľovských dielňach. Filozofujem s doktorom, šňupem s čarodejníkom. Učím sa hrať na rôzne hudobné nástroje a maľujem. Nepotrebujem spať, takže mám celé dni len na zábavu. Z času na čas si samozrejme schrupnem, šetrí to spotrebu Elixíru. Ale toho je zatiaľ stále dosť. Nikomu sa slovkom nesťažujem…

Každý flakónik si však musím poctivo odpracovať, a to ma trocha štve. O robotu samotnú nejde, tá ma baví až až. Lenže vedomie, že nie som úplne slobodný a nezávislý, vyvoláva vo mne pocit, že sa vôbec nič nezmenilo. Všetko je ako za môjho starého života. Systém, pravidlá, Hra.

Je vôbec úniku?

Kráľ si na mňa dáva pozor a je tu možnosť, že len čo preňho prestanem byť užitočný, zbaví sa ma. Aj keď sa skôr zdá, že moje služby by boli k nezaplateniu pre celé nasledujúce generácie podobných vladárov.

Napriek tomu pomaly pracujem na pláne úteku. Najťažšie bude vypátrať, kde sú sudy a dostať ich na bezpečné miesto, ktoré poznám pre zmenu iba ja. Tiež je tu možnosť s únosom čarodejníka, ktorý by mi mohol vyrobiť vlastné zásoby čarovného nápoja. Nikdy však pri sebe nemám viac ako tri flakóniky Elixíru. Tri týždne života. Bude to stačiť?

Alebo mám zabiť Kráľa? On je tu jediný väčší frajer ako ja.

Neviem. Čas ukáže.

Verím, že raz budem definitívnym pánom svojho osudu. Ja a nikto iný okrem mňa.

Tak čujte toho, kto ráznym krokom práve prichádza na scénu dejín!

Nesmrteľný Marvin!

Jeho meč…

A čakan!


fabian@saske.sk Sputníková 14, 04012 KE


29. októbra 2001
Dušan Fabian