Hrdinami príbehu sú traja synovia Kiana, ústredného protagonistu
predošlej časti. Keylan je rodený diplomat a politik, Tiernyn bojovník a
nenápadný Dornaugh zasa oplýva magickými schopnosťami. Mladíci sa musia
vysporiadať s pustošivými saesneskými nájazdmi.
Ich protivníkom je Horbad Hakkar, syn mocného mága (onen Kianom nažive
ponechaný chlapec zo záverečnej scény). Chce posilniť svoju magickú moc,
na to však nevyhnutne potrebuje vytvoriť puto s mužským potomkom V rode
černokňažníkov sú však pôrody mimoriadne rizikové.
Jednotlivé dejové pásma sú riedené zdĺhavými popismi rituálov.
Mimoriadne ťažkopádny je úvod textu, v ktorom autor začína akoby
odznova – takže si hodnú chvíľu vôbec nie sme istí na čo sa vlastne
nadväzuje. Bezpochyby, pre tých, čo prvý diel nečítali by to mohlo byť
plusom – keby sa niečo dialo. Namiesto toho do detailov poznávame rodinný
život a zvyklosti vládnucej rodiny ostrova Ceri. Pri charakterizovaní hrdinov
sa autorka navyše nevyhla modernizácii pocitov – po magickom rituáli
kráľ pocíti namiesto náboženského vytrženia hlad (tak o čom bolvlastne
celý rituál?)
I napriek spomenutým nedostatkom aj druhý diel si zachováva svojskú
atmosféru. Zaujme vykreslenie zložitého, takmer ritualizovaného systém
kódexu cti (Tiernyn pri verbovaní vojska podvedie staršieho brata),
pôsobivý je tiež príbeh lásky Dornaugha a dcéry vodcu Saesneanov Eliade
či vzťah mužov a žien u Celčanov (inštitúcia tzv. bheancoran, tj. ženy
ako družky, radkyne a rovnocennej partnerky). Opisy sú podmanivé, postavy
plastické, dej sa však odvíja len pozvoľna, miestami až príliš. Opisy a
pekný jazyk dosť často vykrývajú epicky prázdny priestor. Žánrovo text
pripomína generačný román alebo rodinnú ságu, nie však v zmysle
dramatických príbehov starého Islandu, ale v podobe známej z Galsworthyho
Forsythovcov, Mannových Budenbrookovcov – alebo tiež z Dallasu. Presne ako
v týchto opusoch autorka starostlivo a zdĺhavo opisuje vonkajší výzor a
vnútorný citový život členov Svojej rodiny, ktorú si obľúbi tak, že
odmieta čímkoľvek trvalejšie narušiť jej poriadok. Konflikty v rámci
rodiny či rodu s len pseudokonfliktmi, lebo ešte pred dozretím sú
odstránené a vyriešené. Konflikty mimorodinné nevznikajú – lebo na
zobrazenie iných postáv autorka v podstate nemá miesto ani čas.
V dôsledku týchto skutočností text priam hýri kladnými hrdinami a
hrdinkami. Všetci si pomáhajú a rozumejú – takže ak jeden spraví chybu,
štyria ju napravia a piaty z nej vytrieska niečo kladné. Sujetové napätie
nestúpa. Je zrážané do polohy idylickosti aj v mimoriadne sľubných
epizódach (pomsta vodcu Saesnejčanov za smrť syna, pokus Francie vlúdiť sa
do lôžka vodcu Tiernyna a získať od neho právoplatného následníka).
V konečnom dôsledku potom záverečná, so zmyslom pre atmosféru vykreslená
scéna boja s vojskami Maedunov vyznieva doprázdna. Aj pri čítaní
najnapínavejších epizód už nedokážeme uveriť, že by sa ,,našim\"
niečo mohlo stať. A autorka, žiaľ, ostáva verná očakávaniam. Román
navyše končí takmer rovnako ako predchádzajúca časť –hlavný
ničomník je mŕtvy, nádejou zákerných Maedunov sa stáva jeho syn. No
zbohom!
Miloš Ferko
7/10
Ann Marston, Král západu (druhá kniha trilogie Runové čepele), Wales Praha 2001, preklad M.Polová, 399s., 352 sk