Zbadali ma. Jediné čo ma v tej chvíli napadlo, bolo vytiahnúť pištoľ a začať strieľať. Nechcel som, ale jednoducho som párkrát vystrelil a bežal som preč. Počul som len stony a výkriky. Musel som trafiť aj ostatných ľudí čo sa tam motali. Utekal som z toho odporného miesta, vnímal som len môj dych, ktorý mi už aj tak nestačil, nohy sa mi podlamovali a v hlave my vírilo tisíce myšlienok. Pozornosť som však nemohol upriamiť ani na jednu. Ulička doprava, chodba vľavo, mláka, bahno. To bahno mi pripomenulo kde vlastne som, kam som sa to dostal a už nemôžem nič urobiť. Už musím zastaviť, už to nevydržím, silno som sa oprel o staré dvere v jednej z uličiek a zvalil som sa dnu. Výstrely som už nepočul a tak som len tak chvíľu ležal a dúfal, že ma nenájdu. Do čerta, keby som tak vedel kto to vlastne je. Je to fakt blbý deň, len si tak idete po ulici, a zrazu je to všetko ináč. Ležal som na zemi keď to prišlo. „Tu je,“ zakričal jeden z tých čo šli po mne. S posledných síl som sa snažil zdvihnúť. „Už neutečieš,“ s miernym nadšením si zamumlem a namieril na mňa zbraň. Ležal som pod ním a už som čakal na koniec. Ale niečo sa stalo. Padal som niekam dole, ako keby do nekonečnej priepasti. Asi som odpadol.
Keď som sa prebral ovanul ma závan teplého, ale hrozne zatuchnutého vzduchu, stále som sa cítil slabý a unavený, ale už som sa vládal aspoň postaviť. Nepoznával som to tu, malá chodba s kamennými stenami. Bola tu tma, ale videl som pár metrov pred seba. Snažil som si skoncentrovať myseľ a rozpamätať sa čo sa to vlastne stalo. Opieral som sa o stenu a pomaly som kráčal vpred. Vyzeralo to ako stará stoka. Potácal som sa už dosť dlho keď som pred sebou uvidel slabé svetlo. Trochu ma to povzbudilo, ale stále mi bolo poriadne zle. Konečne koniec, na konci bola stará zhrdzavená mreža, niekoľko krát som sa do nej oprel, búchal som celou silou, bok ma už poriadne bolel, ale nakoniec povolila. Vyskočil som von. Predomnou sa otvorila nádherná scenéria, krásna zelená lúka, nádherné stromy a pred nimi malé priezračné jazierko, vyzeralo to ako z turistického sprievodcu, ale toto bolo také skutočné. Začal som sa cítiť lepšie, akoby sa mi vracala všetka energia, chcel som si na chvíľu len tak ľahnúť alebo sa vrhnúť do toho jazierka, ale nemohol som, stále som musel ísť vpred. Chvíľu som šiel popri brehu, keď som medzi stromami zbadal akýsi domček. Skôr to bola taká malá chata, pretože bola celá z dreva. Asi som sa jej chcel vyhnúť, ako keby som niečo tušil, ale musel som ísť dnu. Opatrne som otvoril dvere. Vchádzal som dnu, dnu bolo šero, okná boli zadebnené, v strede miestnosti malý stôl a na konci sa črtala silueta malej postavy.
„Čo je, máš niečo?“ vyštekla na mňa a začala sa približovať. Pozná ma? Zbadal som, že to je malý chlapec, stál pri stole a nervózne na mňa zazeral. Nezmohol som sa ani na slovo, ale asi by bolo zbytočné vysvetľovať mu ako som sa sem dostal.
„No tak, ty nič nemáš, kde si vlastne bol?!“ rozhadzoval rukami celý bez seba, asi na niečo dôležité čakal. Rozhodol som sa, že budem hrať jeho hru.
„Nič som nedostal,“ snažil som sa hovoriť pokojne a rozhodne, ale hlas sa mi triasol a ledva som to zo seba vykoktal.
„Nedostal, nedostal, čo si myslíš, že na čo si tu. Choď sa pozrieť do komory choď sa tam pozrieť,“ kričal ako zmyslov zbavený a ukazoval na dvere za ním. Nesmelo som vykročil a šiel som k dverám. Nechápal som prečo som toho malého hneď neuzemnil. Oprel som sa o kľučku a otvoril dvere. Dreve zaškrípali a naskytol sa mi naozaj nezvyčajný pohľad, steny boli červené od krvi, na podlahe sa povaľovali kusy hnijúceho mäsa a kostí. To všetko znásoboval odporný zápach. V jednom z rohov miestnosti boli schody stáčajúce sa niekam dole do bezodnej priepasti.
„Vidíš, čo mám teraz jesť, som hladný,“ tón hlasu nezmenil, ale hovoril akosi kľudnejšie, už som naozaj odpovedať nevládal. Mal som čo robiť aby som zvládal bojovať so svojim žalúdkom, zase sa mi začali podlamovať kolená a zahmlievalo sa mi pred očami.
„Pozri čo si to urobil, ešte že si tu ty…“ To posledné čo som stihol postrehnúť bolo ako mi máva pre očami veľkým nožom. Už som vnímal len záblesky, ale akosi som sa začínal ovládať, chytil som toho malého a chvíľu s ním zápasil, myslím, že sa mi ho podarilo dostať až na kraj priepasti, ale to som už pociťoval hrozné pálenie po celom tele, musel ma niekoľko krát bodnúť, s posledných síl som ho sotil dole. Posledné čo som počul bol vzďaľujúci sa výkrik a potom som začal padať aj ja…
Myslím, že som sa cítil šťastne. Neviem prečo, len tak som chodil medzi ľuďmi. Prechádzal som cez ulicu, ale niečo ma viedlo ísť tam kde som možno ani nechcel. Nesnažil som sa to ani pochopiť, moje myšlienky sa striedali, vznikali a opäť zanikali, ale akoby prechádzali mimo mňa. Moje myslenie narušila panika ľudí, začali do mňa vrážať a chaoticky pobehovali okolo mňa. Pocítil som len náhle trhnutie a začul pár výstrelov. Kým som zistil čo sa deje ležal som na zemi.
Prebudil som sa na poli. Cítil som sa dobre, no skoro dobre, bol som strašne hladný. Akoby som nejedol aspoň týždeň, cítil som len prázdnotu, v žalúdku aj okolo mňa. Tam vlastne nič nebolo, pusté vyschnuté pole, nedovidel som ani na horizont. Rozmýšľal som čo urobím, ale kým som si to stihol rozmyslieť už som išiel, teda skôr som bežal, ešte som vládal. Neviem, musel som ubehnúť aspoň pár kilometrov. Keď som bol pred tým hladný tak teraz som už pre ten pocit nenašiel ani výraz, vlastne som ani nemohol, všetky myšlienky mi zatienila tá jediná – ako sa dostať k jedlu.
Konečne, vydýchol som si keď som v tom pustom poli zbadal starú chatu, vyzerala skôr ako nejaký na rýchlo postavený zrub, ale nad tým som sa už nezamýšľal. Vletel som dnu. Dnu bol prázdny stôl a tak som vletel do dverí oproti, ocitol som sa asi v komore, lebo tu nebolo nič okrem hákov, hnijúcich kusov mäsa a odporného zápachu. Začal som hľadať niečo čo by sa ešte dalo zjesť, ale všetko už bolo v pokročilom štádiu rozkladu. Na podlahe som zbadal nôž a tak ma napadlo, že snáď vonku niečo chytím. Vybehol som von z miestnosti, ale v tej chvíli sa otvorili dvere do domu. Bol tam muž. Myslel som si, že nesie nejaké jedlo alebo čo, ale on nič nemal. Už som sa správal ako zbavený všetkého rozumu čo som dovtedy mal a tak jediné čo my ostalo bolo využiť toho chudáka. Bolo to to jediné, čo ma vtedy napadlo. Ale asi som ho podcenil, ten starý sa bránil ako lev, musel som ho dostať, už som si ho však vychutnať nemohol. Zhodil ma do rohu v komore a padal som dole.
Nenápadne som sa krčil pri múre a dúfal som, že už som im ušiel. Zabehol som za roh a pozeral som sa na tých hajzlov čo po mne išli. Už som si myslel, že som bol z toho vonku, ale už bolo neskoro. Zbadali ma…