Noc predtým sa mi sníval zvláštny sen.
Stál som v stepi, sám, okolo mňa sa vlnila tráva a vietor mi strapatil vlasy. Nekonečné sivozelené vlny sa hnali od obzoru po obzor.
Po chvíli sa v diaľke objavil bod, ktorý sa pomaly zväčšoval. Bol som zvedavý, ale nedokázal som sa pohnúť, musel som čakať.
Bodka prerástla do čiarky a tá do ľudskej postavy. Keď som napokon rozoznal aj črty tváre, zovrelo mi srdce. Žena bola nádherná, dokonalá, len v kútikoch úst a v očiach sa jej chvel smútok.
Vzoprel som sa neviditeľným putám a tie povolili. Rozbehol som sa.
Po pár krokoch som sa odrazu zaboril do zeme. Iba po členky, no veľmi ma to prekvapilo. Zem bola pevná, žiadne blato, napriek tomu sa moje nohy norili čoraz hlbšie. Díval som sa do očí neznámej a dral sa vpred, ale nebol to už beh, skôr šplhanie sa po kolmých stenách jamy.
Kým som sa nakoniec prepotený a udýchaný zobudil, díval som sa už len na smutnú krásku šialene vysoko nado mnou, na poslednom ostrovčeku pevnej zeme.
Chcel som ten sen vyrozprávať dedovi. Keď som sa však vyhrabal z kajuty a došiel na mostík, nebol to už môj starý otec, ale vedec zabraný do pokusu. Stál uprostred mora schém a diagramov, čo poletovali okolo neho spolu s rovnicami a obyčajnými poznámkami načiaranými priamo do vzduchu. Profesor bol zvyknutý na hologramy a ani za svet by sa k počítaču nepripol priamo.
Dnes bol jeho deň D.
Bol som jeho doktorandom a jedinou osobou, ktorú bol ochotný zobrať na palubu, ale to platilo včera. Toto ráno ho malo vyniesť na piedestál a starý otec bol všetko možné, len nie veľkodušný. „Nedaj si úspech vziať, Tomáš!“ hučal do mňa odjakživa.
Tak som sa radšej otočil na päte a zamieril do kuchynky. Káva v žalúdku je skoro taká dobrá ako adrenalín, ktorý práve poháňal profesora. A hlavu plnú zboreného sna vylieči kvapka koňaku prepašovaná na palubu.
„Tomáš!“
Znova som sa otočil. Medzi hologramami stála zelenkastá zombie so žiariacimi očami. Môj starký, ktorý mi namiesto prvej píšťalky strúhal integrál.
Čakal som.
„Dones kávu aj mne,“ zavelil môj doktor Frankenstein.
Poslúchol som. Sadli sme si do kresiel na mostíku a otvorili priezor. Do kávy nám dýchol vesmír, slobodný a chladný, až som pocítil námrazu na perách.
„Škoda, že naše vedomosti predbehli schopnosť vnímať,“ riekol starý otec a díval sa ponad šálku do temnoty. V okruhu piatich parsekov nebolo nič, nechceli sme riskovať.
„Nevidíme to, čo tam je, musíme si to predstaviť.“
Profesorova obľúbená veta, uškrnul som sa v duchu. Ale dnes mal na ňu právo.
„Vesmír je ako Božia zástera.“
Povytiahol som obočie, toto bolo niečo nové. Na prednáškach vravel o plachte.
„Zástera. Spočiatku sme sa štverali po nej. Potom sme sa naučili rozvlniť ju tak, aby nás popohnala sama. A nakoniec sme dokázali vytvoriť záševok a prepichnúť ho ihlou.“
„Mullerhausen by dostal infarkt, keby ťa počul, starý otec.“
„Viem, viem, on bez gravitiky ani nezaspí. Dobrý gravitický deň, všetko najgravitickejšie prajem…“
„Zástera je fajn. Napadla ti pre niečo konkrétne?“
Profesor sa usmial. „Ako vždy, Tom! Dnes ideme pod tú zásteru nakuknúť!“
Uškrnul som sa. „Nie celkom, my sa ju chystáme roztrhnúť.“
„A prejsť dierou, synku! Nie si zvedavý?! Toto nebude žiadna úbohá singularita, žiadny záševok, žiadna skratka, čo siaha nanajvýš tri parseky, pretože viac navigácia v pamäti neudrží!“
Zodvihol som ruky na znamenie, že sa vzdávam. So starým otcom ešte nikto spor nevyhral.
Profesor do seba nalial zvyšok kávy a postavil sa.
„Už nemáme na čo čakať. Vystreľ bóje, synak!“
Z úcty k starkému som tiež použil holo. Ale vystreliť desať sond s vlastným ihlovým pohonom bolo hračkou. Neposlal som ich ďaleko, len tak, aby zaznamenali posledné údaje na tejto strane zástery a neboli ohrozené trhlinou. Aj keď, dieru takýchto rozmerov ešte nikto nikdy nevytvoril.
Starý otec nepočkal ani o sekundu viac, než musel. Keď som sa otáčal späť k nemu, posledný povel som zachytil kútikom oka.
Na ten deň si pamätám, akoby to bolo dnes. Loď nám blikla svetlami na mostíku, aby sme mali pocit zmeny, ale nebolo to potrebné, pretože nanosekundu na to sa do nás opreli gigawaty hviezdy, vedľa ktorej sme sa vynorili. Neboli sme presne tam, kde sme chceli, ale profesor pri pohľade na navigáciu poskakoval ako malé dieťa. Preskočili sme päťsto parsekov. Vlastnosti podsvetia boli presne také, ako sme čakali podľa predošlých mikrotestov. Pružné prostredie nás odrazilo a vrátilo späť na zásteru. Poriadne ďaleko. Boli sme aj pod ňou, ale nakuknúť sa nám nepodarilo, senzory nezachytili nič, Boh si svoje súkromie strážil.
Dedo sa stal hrdinom, so stisnutými perami mu pokýval dokonca aj profesor Mullerhausen. A o dvadsať rokov starkého pochovali na Denebe III; planétu a kilometrový obelisk dostal sám pre seba.
Ja som teraz na tom istom mieste, ako vtedy, ale na mňa pocty nečakajú. Ak to však nedopadne dobre, čakajú nás kruté časy. Slepých nás vpustili do obchodu s porcelánom a napriek masteniu ega naše vedomosti veru schopnosť vnímať nepredbehli.
Zajtra ráno spustím prvý Plátač.
A som zvedavý, čo sa mi dnes prisní.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.