Som Líza. Líza Kosová. Strašne sa bojím.
Nemastené pánty zavŕzgali a Líza vyšla z domu. Zabočila vpravo, prešla pomedzi Časpakovým a Lepicovie domom, cez geto neľudí na Veľký trh. Usmievala sa na trpaslíkov otvárajúcich dielne, zdravila sa s hobitmi vítajúcimi nový deň prvou fajkou. Mala rada letné rána. Pravda, pred troma mesiacmi chodievala okľukou okolo Zamknutej bašty, ale odkedy mladých vojakov, čo strážili odsúdencov, na príkaz kapitána Endolbiho poslali vystriedať jednotku kdesi na západnej hranici, nebol dôvod znášať hnev panej, ktorej sa ranné nákupy zdali pridlhé. Boli.
Ach, Martin, prečo nie si tu!
Líza, tak ako mnoho dievčat z mesta, dokonca aj panské slečinky, považovala rozhodnutie kapitána Endolbiho div nie za zločin.
–
Desiatnik Krišpín pred stolom kapitána mestskej stráže neúspešne napodobil pozor.
„Kapitán, našli mŕtve dievča, asi dvesto krokov od Červenej brány v priekope pri ceste na Gonspin,“ vysypal zo seba tak rýchlo a s takou vážnou tvárou, že Endolbi si ani neuvedomil formálne nedostatky hlásenie a nerozkričal sa. „Chlapi ju dali do búdy na Veselom kopčeku*. Pôjdete sa pozrieť, pane?“
Endolbi iba prikývol.
–
Mince menili majiteľov a košík oťažieval, keď si Líza všimla novú tvár. Bol čiernovlasý, mal riedke fúziky na bledej tvári a v tmavom plášti sa zdal chudý a vysoký. A oči …
…také žiarivé, jasne modré, ako Martin. Ako som to mohla tušiť?
Mal malý stánok s bylinkami, ochrannými amuletmi a zázračnými mastičkami na okraji trhoviska, vklinený medzi smradľavý tovar koželuha Pachovca a šiator veštkyne Romonordolodorivokomerovej, zvanej Kurymora. Musí sa mu trocha prizrieť.
Ja zvedavá hus! Keby …
Nie … nieé, to je hnusné … prosím, niéé …
Endolbi sa pred dverami márnice zastavil a pozrel na Krišpína.
„Nechceš niečo pod zub?“
„Nie, nie kapitán. Mal som dobré raňajky.“
„Hm. Už si ju videl?“
„Nie.“
„Tvoja smola,“ zahundral si Endolbi pod nos a vošiel dnu.
Dievča ležalo na márach v pokrčených zablatených šatách, tvár prikrytú kusom plachty. Pach šerej miestnosti jej, na rozdiel od desiatnika Krišpína, nevadil. Endolbi poodhrnul cíp plachty a pozrel na mŕtvu tvár.
„Fuj! Krišpín, odtiaľ nič neuvidíš, poď sem. Keď chceš v tejto robote vydržať, musíš si zvyknúť! Vieš kto to je?“
Krišpín váhavo pristúpil k Endolbimu a uprel zrak na malú dierku na hrdle, na výraz hrôzy v tvári.
„N…nnn…,“ zabublal a s rukou pritisnutou na ústa vybehol z búdy vypustiť svoje dobré raňajky na čerstvý vzduch. Endolbi pochvíli vyšiel za ním a položil mu ruku na plece.
„Tak poznal si ju?“
„N nie. Prepáčte kapitán, ja …“
„To je v poriadku,“ prerušil ho. „Zdá sa mi, že som ju už kdesi videl. Keď sa trochu vzchopíš, vezmeš si dvoch chlapov a pôjdeš za Jednookým Františkom. Spýtaš sa ho či mu nechýba žiadne dievča, vezmeš ho sem, a potom mi ho privedieš na strážnicu.“
„Máme ho zatknúť?“
„Nie. Ale keby sa mu nechcelo povedz, že si poň prídem sám. Rozumel si?“
„Áno, kapitán. Pane, my tú sviňu dostaneme, že?“
„Na to tu sme, Krišpín. A teraz odchod. Ja zájdem za Prskavcom, nech ju prezrie. Nepáči sa mi to, nikde ani stopa krvi. Ja si na toto nikdy nezvyknem.“
Poslednú vetu už odchádzajúci Krišpín nezačul.
–
Čarodejníkom určite nebol, tým si bola istá. Nie preto, že mu chýbala zlatá reťaz s medailónom. Ani v jeho pohľade, ani v jeho hlase nebol ten arogantný podtón, ktorý čarodejníci vyhradili obyčajným smrteľníkom. Mohol byť skôr čarodejníckym učňom, čo ušiel od svojho majstra skôr, ako ho čary zmenili. To bolo dobré, Líza počula, že muži, čo okúsili moc kúziel, strácali o ženy záujem.
Keď sa mu zadívala do očí a usmiala sa na neho, sčerveneli mu uši a začal nervózne upratovať svoj pultík. A lem plášťa sa mu začínal párať. Líza si nemohla nevšimnúť, že zjavne potrebuje ženskú ruku. A on na to tiež príde, to nebude ťažké.
–
Keď mestský kat a alchymistický nadšenec Prskavec prišiel na strážnicu, Krišpín práve vyprevádzal Jednookého Františka. Kývol na pozdrav službukonajúcemu strážnikovi, zaklopal na kapitánove dvere (aby sa nepovedalo) a vstúpil dnu. Endolbi sedel za stolom a čosi hľadal v pohári. Na stole stála načatá fľaša a ďalší pohár.
„Vitaj a usaď sa. Nalejem ti?“
„Vďaka,“ povedal Prskavec a posadil sa, „ja sám.“
Prisunul si od steny stoličku, usadil sa oproti Endolbimu, kriticky si prezrel pohár proti svetlu, vymyl ho trochou pálenky, nalial si doplna a riadne si prihol. Mierne ním zatriaslo. „Aaaa, dobrá.“
„Trpasličí trúnok. Trhové poplatky sú dobré na všeličo. Aj na vyplachovanie pohárov.“ Endolbi znova naplnil poháre.
„Mal si tu Jednookého. Po ňom by som nepil.“ vysvetľoval Prskavec. „Čo tu chcel?“
„To dievča. Dušoval sa, že s tým nič nemá. Vraj ju nikdy nevidel. Asi ľavým okom. Čo si zistil ty?“
„No, mladá, asi dvadsať, zdravá, skôr chudobná, ale nehladovala.“
„To viem, ďalej.“
„Podľa rúk by som povedal, že bola kuchárka, slúžka alebo také čosi.“
Endolbi sa netrpezlivo zahniezdil.
„Čo ju zabilo?“
„To by som tiež rád vedel. Žiadne podliatiny ani škrabance, žiadne stopy po znásilnení, len štyri dierky, tu, tu, tu a tu. Žiadne stopy po ohni, nič čo by naznačovalo prítomnosť jedu. A ani kvapka krvi.“ Odpil si trúnku a pokračoval. „Vieš, keby mala prehryznuté hrdlo tak by som si myslel, že to bol upír. Keby bola dorezaná, myslel ba som si, že ju obetovali. Ale nič. Ja tomu nerozumiem.“
„A čo kúzla?“
„Aké kúzla?! Nie som žiaden šarlatán, ja sa drží starej poctivej transmutácie!“
„Vieš ako som to myslel.“
„Viem. Ale mohol si to tak aj povedať. Mám magický kryštál, moja vlastná práca, čo dokáž zistiť prítomnosť kúziel.“ Na Prskavcovej tvári sa objavil výraz sebauspokojenia. Napil sa. „Našiel som stopy zvyškovej mágie.“
„Tak predsa.“
„To nie je také isté. Ten kryštál je strašne citlivý, ešte ho kalibrujem. Stačilo aby sa chvíľu hrala s čiernou mačkou a …“
Zhovárali sa až do dna.
–
Trvalo to dva dni. Pani jej raz vynadala, ale Líza nedbala. Páčil sa jej. Bol strašne nesmelý. Červenel sa a koktal. A dokonca jej vykal! Stálo ho nemálo úsilia dostať zo seba pozvanie:
„Slečna, …“
–
„Všetko v poriadku, kapitán?“ spýtal sa mešťanosta a odhryzol si ďalšie sústo. „Taškosti z jaumokom?“ pokračoval s plnými ústami.
„Nie.“
„Tak prečo ma rušíte pri raňajkách?“
Endolbi pristúpil k oknu a zamračenie si pozeral rýnok. Slnko už bolo dosť vysoko a príjemne hrialo vlniaci sa dav.
„Včera našli pred hradbami dievča. Nejaká slúžka. Zabitá.“
„No a čo? Nájdite toho čo to spravil, odsúdime ho, obesíme, ľud sa pobaví a basta. To je vaša robota, Endolbi. Načo s tým idete za mnou?“
„Nebola to obyčajná vražda. Potrebujem , aby sa na to pozrel odborník.“
„A načo máme Prskavca?“
„Nemyslím jeho. Niekto čo sa rozumie kúzlam. Mohla by to byť rituálna vražda. Alebo útok upíra. Mali by sme najať zaklínača alebo mága.“
„Kto my?“
„Mestská rada.“
„Vy ste sa zbláznili, Endolbi! Viete vy vôbec, koľko taký čarodejník stojí peňazí? To mám teraz zvolať radu a schvaľovať mimoriadne výdavky? Na druhý deň by toho bolo plné mesto! Trhy končia o päť dní, čo myslíte, ako by taká správa prospela obchodu?“
„A čo myslíte vy, ako tomu dievčaťu prospelo, keď ju prebodli a vycicali z nej všetku krv? Počúvajte, …“
„Vy počúvajte mňa! Chcete odo mňa mimoriadne výdavky v mimoriadne nevhodnom čase kvôli nejakej slúžke. Vylúčené. Teraz pôjdete naspäť na svoju strážnicu a bude pokračovať vo svojej práci tak ako doteraz. A keby to náhodou bolo na vás priveľa, stačí povedať!“
Endolbi si zlostne odpľul a na odchode tresol dverami. „Zadubené hovädo,“ mrmlal si. Ale nepomáhalo to.
–
Desiatnik Krišpín neúspešne napodobil pozor.
„Kapitán, našli ďalšiu.“
–
Mal prenajatý úzky ošarpaný domček na Stojnej ulici, neďaleko Červenej brány. Bol to okraj štvrte remesiel, obvykle dosť rušná, ale keďže sa práve konali výročné trhy, ruch sa preniesol do stredu mesta. Kráčali vedľa seba a Líza čosi rozprávala. Pridal do kroku, odomkol dvere, naznačil úklon a s úsmevom ju pozval dnu. Malé okno osvetľovalo úzku chodbičku spolovice zaplnenú drevenými schodíkmi s krehkým zábradlím stúpajúcim na poschodie.
„Tadiaľto, hore. Opatrne.“
Pristúpil k dverám, vylovil z vrecka malý kľúčik a odomkol.
„Zatvorte oči Líza, je to prekvapenie.“
Poslúchla. Otvoril dvere a chytil ju za ruku.
„Dopredu, pozor, prah je vysoký. Ták, ešte krôčik …“
„El an kelemankal el kenet!“
Údy jej vypovedali poslušnosť. Cítila ako meravie. Vlasy jej rozstrapatil prievan, dvere sa zabuchli a zámka cvakla. Srdce sa jej divo rozbúchalo. Uvedomila si, že má stále zatvorené oči a pomaly ich otvorila. Tesne pred jej tvárou bola riedka mreža z ako prst hrubých železných prútov a za ňou ich oči. Obrovské, krásne oči na veľkých, zamatových krídlach ktorých dúhové farby sa prelievali pri každučkom drobnom pohybe. Očarená akoby celým telom vstrebávala nádheru toho okamihu. Láska, čas i strach stratili zmysel. Jeden z nich si ju všimol. Pomaly k nej prišiel na svojich tenkých nohách, prestrčil sosák medzi železné prúty, dotkol sa kože na hrdle a prebodol ju. Čaro okamihu sa rozplynulo. Blížili sa i ďalší. Nedokázala zo seba vydať ani hláska, len slzy nemo kričali. Dokým nestratila vedomie, v mysli jej dookola znela tá veta.
„Slečna, chcete si pozrieť zbierku motýľov?“
–
*pozn. autora – Takýmto miestam ľudia obvykle dávajú mená ako „Šibeničné pole” alebo „Obesencov vŕšok”. Ten čo pomenoval Veselý kopček bol určite presvedčený, že zomrie doma v posteli. Mimochodom, jeho očakávanie sa naplnilo. Žena mu otrávila večeru.
S poviedkou Zamatové oči sa jej autor Bohumil Stožický v roku 1998 dostal do finále literárnej súťaže Cena Gustáva Reussa. CGR bola v rokoch 1991 – 2001 jedinou slovenskou súťažou zameranou na poviedky žánru fantastiky (súťaž CGR pretrvala do roku 2003, ale v roku 2002 začal prvý ročník súťaže Raketa, neskôr Cena Fantázie). O vznik CGR sa zaslúžil Slovenský syndikát autorov fantastiky (SSAF) a na organizácii sa podieľali najmä Ondrej Herec, Vlado Srpoň, Eva Kováčová, Jozef Svítek a ďalší. Porotu často tvorili renomovaní literárni kritici a spisovatelia. Pri príležitosti vyhlasovania výsledkov súťaže a odmenenia ocenených organizátori každoročne pripravili pre súťažiacich v Revúcej, rodisku Gustáva Reussa, trojdňový literárny seminár spojený s diskusiou s porotcami, stretnutím s laickou porotou – študentmi z revúckeho gymnázia, a rôznymi kultúrnymi akciami. Táto súťaž pomohla odraziť sa mnohým zo súčasných známych autorov fantastiky (napr. Jozef Girovský, Michal Hvorecký, Alexandra Pavelková, Marek „Hyena“ Eliáš, Rastislav Weber, Zuska Minichová – Stožická, Dušan Fabian a i.).
Poviedku Zamatové oči si čitatelia dosiaľ mohli prečítať v zborníku Krutohlav 1998, antológii víťazných a finálových prác daného ročníka súťaže. Bohumil Stožický vošiel do povedomia priaznivcov fantastiky skôr pod prezývkou Hromovlad predovšetkým ako nesmierne výkonný knižný a filmový recenzent, porotca literárnych súťaží a neoblomný redaktor časopisu Fantázia, kde v rubrike Hrmavica školil a občas aj preškoľoval začínajúcich autorov. V súčasnosti sa Hromovlad v rámci žánru fantastiky stále venuje literárnej kritike a nezávideniahodnej aktivite porotcu a organizátora literárnych súťaží.
Každý nejako začínal. Niektorí sa po počiatočnom nezdare vzdali, iní naopak – poučili sa zo svojich chýb a postúpili do vyšších literárnych levelov. Niektorí už pri nástupe zahviezdili, aby krátko na to zhoreli v žiare svojho úspechu. Sú i takí, ktorí triumfovali hneď na začiatku a ich literárna kvalita i popularita rokmi ešte vzrástla. V rubrike Protopero prinášame poviedky dnes už renomovaných i dlho odmlčaných autorov fantastiky, tak ako s nimi pred rokmi slávili úspechy v literárnych súťažiach. Môžete ich porovnať s ich súčasnou tvorbou či s textami, ktoré bodujú v súťažiach súčasných. A predovšetkým si môžete dopriať zaujímavý zážitok pri ich čítaní.
Boli ste aj vy v minulosti úspešným finalistom literárnej súťaže a s vašou prácou sa môžu čitatelia stretnúť iba v zborníku súťažných prác? Kontaktujte nás na e-mailovej adrese alexandra.pavelkova@gmail.com.