Určite sa vám to už stalo: spadla vám nejaká drobnosť, napríklad priateľova pentelka. Presne ste videli, že sa zakotúľala pod gauč. Ale keď ste sa zohli a začali prehľadávať dané priestory, nič tam nebolo – teda nič okrem prachu a kľúčenky, ktorú hľadáte už dva mesiace.
Ukážkový prípad sa u nás odohral koncom leta. Ako každý večer, moje tri netere hrali pred domom bedminton. Niežeby boli nejako športovo založené, ale poznáte tie dievčenské finty: dve hrajú a tretia drží stráž. Keď sa po ulici blíži nejaká motorka (so sľubne vyzerajúcim jazdcom, prirodzene), strážkyňa skríkne: „Žltá prilba!“ a tá, ktorá má práve podanie, „náhodou“ prestrelí košík cez bráničku. Podľa toho, ktorá z hráčok je práve na rade (sestersky sa striedajú), ide zdvihnúť košík z chodníka, pričom ladne predvedie svoje adolescentné vnady navlečené v elastických šortkách a mikrotričku. Miera úspešnosti sa dá skontrolovať pomerne ľahko – ak prefrčí tá istá motorka popred našu bráničku trikrát za desať minút, pripíše si dotyčná hráčka na svoj zoznam ďalšie čiarky.
Ale nie o tom som chcela…
Pokiaľ je práve výskyt motoriek nízky, tá tretia, ktorá práve „nehrá“, sa dosť nudí. Aby nevychladla, pinká si tenisovou loptičkou o stenu. V jeden júlový večer som sa tiež nechala zatiahnuť do hry (samozrejme nie preto, aby som chodila na ulicu dvíhať košík, kdeže!). Keď mojej menej skúsenej protihráčke košík už štvrtýkrát uviazol medzi úponkami viniča, znudená strážkyňa mi nahrala loptičku. Tenisák sa odrazil od výpletu, elegantným oblúkom preletel betónové pásy a zapichol sa do záhona cínií. Všetky sme to videli.
„Zodvihni ju, lebo na ňu zabudneš!“ kričím na Lucku, ktorá stráži.
Lucinka sa zohla a siahla rukou na to miesto. Nadvihla obočie a zašmátrala rukou trochu ďalej. Nechápavo potriasla hlavou a začala sa prehrabovať medzi cíniami, potom prešla k astrám a nakoniec vliezla do aksamietnic.
„Prosím ťa, choď jej pomôcť,“ vravím svojej druhej neteri, Miške, a zatiaľ odrážam útoky Lindy, ktorá už košík z viniča oslobodila.
Po chvíli Linda stratila nervy, odsotila svoje dve mladšie sestry a so slovami: „Veď som ju videla, ako sem spadla,“ sa začala prehrabávať záhonom aj ona. Trvalo to niekoľko minút. Nakoniec som deťom odovzdala pálky s tým, nech sa radšej hrajú, a išla som tenisák hľadať sama. Najprv som, samozrejme, pozrela to miesto, kam spadol. Potom blízke okolie. Nakoniec som začala prečesávať celý záhon, od betónu až po trávnik. Môžem miestoprísažne prehlásiť, že keďže bežná tenisová loptička je veľká zhruba asi ako päsť a ja som prešla každé dva centimetre štvorcové porastu, ten náš zelený a od psa oslintaný tenisák tam nebol.
Leto končí, rastlinky vystriedali vegetačné obdobia a my sa snažíme využiť posledné záchvevy pekného počasia. Minulý týždeň som vyšla na dvor práve vtedy, keď slečny zasa skúšali svoju obľúbenú košíkovo-motorkovú hru. Náš vlčiak ich pozoroval sediac mimo akčného rádia ktorejkoľvek z rakiet (už si dáva pozor). Zrazu sa zdvihol, neomylne zamieril k tomu miestu, kam pred mesiacom zapadla loptička, zaškúlil naň, ponoril ňufák medzi kvety a keď ho vytiahol, medzi zubami mu svietila zelená chlpatá guľka! Naše ovácie pokladal za bojový pokrik a preto sa so svojou korisťou okamžite uchýlil do svojej búdy.
Teraz ma trápia dve záhady:
- Kde sa po celý mesiac inkriminovaná loptička zdržiavala? Naozaj je v našom kvetinovom záhone brána do paralelného sveta? Ak áno, koľko takýchto brán je v každej domácnosti?
- Prečo odborníci tvrdia, že psi sú krátkozrakí?