Do kartónovej krabice padla minca a z veže chrámu sa ozvali údery obrovského zvonu. Dievča ani nezdvihlo hlavu, aby videlo svojho chlebodarcu. Prichádzali stále tí istí, každý večer alebo len občas, podľa toho ako bolo napísané. Aspoň nepršalo – na poslednej strane bolo len šero a hmla a odvtedy sa toho veľa nezmenilo. O tomto meste sa už nepísalo. Autori zmizli a ľudia prestali žiť…
Autori boli dvaja. Jeden z nich bol Zvonár. V neho však málokto veril, lebo jeho moc bola neobmedzená a to mnohí odmietali uznať. Druhým bol Ridžik. Povrávalo sa, že s úderom tridsiateho tretieho úderu zvonu sa Ridžik do mesta vráti. Ale kovové srdce rozozvučalo prázdne ulice mesta i desať ráz za deň a nič sa nedialo.
Dievča sa zahniezdilo na chodníku a uprelo pohľad do bočnej uličky, no namiesto prázdnej steny uvidela opierať sa o budovu oproti neznámeho muža. Zmocnil sa jej vtieravý pocit, ktorý sa jej nedotkol už veľmi, veľmi dávno. Zvedavosť.
„Kto si?“
„Kto si ty?“ odpovedal.
Bolo to zvláštne. Ju každý poznal. Nebola viac ako to, čo mohol teraz vidieť.
„Nejdeš dnu?“ opýtala sa. Všetci ostatní šli najprv do „baru“ hneď vedľa chrámu, preto pre ňu mali drobné.
„A ty? Už si tak blízko.“
Čo na ňu skúša? Ju život tam dolu nečaká. Práve preto je tu každý deň, aby videla, že človek stále má niečo, čo si nesmie nechať vziať.
Muž hodil do krabičky mincu a mesto sa po stýkrát rozozvučalo zvukom zvonu. Jeho čierny plášť zmizol tam, kam všetci ostatní – za dverami s neónovým nápisom.
Gýčová hudba mu ihneď vliezla pod kožu – s tým nikdy nesúhlasil. Nevšímajúc si prítulné krásky, prešiel na koniec haly a objednal si drink u sporo odetej barmanky. Medzitým sa v miestnosti ozvali jemné, ťahavé tóny. Lepšie.
„Nepáči sa vám u nás?“ usmiala sa, keď ju omylom chytil za prsty skôr, ako pustila pohárik.
Len mykol plecom a odpil si. Vtedy sa veci začali diať podľa uspokojujúco monotónneho scenára – muž zabodol zrak do rohu miestnosti, kde svetlo reflektorov urobilo z najväčšej krásky mesta bohyňu. Opretá o tyč vypäla hruď a rozhojdala boky a urastené telo, ktorého jediným závojom boli husté gaštanové vlasy. Ale aj táto scény mala medzery. Mužove oči ostávali chladné.
„Nepáči sa vám?“
„Je to žena mojich snov.“ Sebavedomia v mužovom hlase bolo znepokojivé – mohlo znamenať problémy. V skutočnosti však poslúžilo len ako zámienka zohnať niekoho, kto by ich riešil. Rukou pod pultom barmanka nenápadne nahmatala červený gombík. Muž sa jej zadíval do očí. Znehybnela, no keď neurobil nič, aby ju zastavil, stlačila ho.
Navonok sa nič nestalo, ale dnu vošiel nápadný vychrtlý potkaní ksicht, zatriasol nagélovanou hlavou a vykročil k baru. Neznámy za ten čas vstal a zamieril k východu. Vo dverách si naposledy premeral miestnosť a čierne oči pohŕdavo zabodol do tváre nagélovanej vychrtliny, no kým sa ten zmohol na odpoveď, muž bol preč.
„Vie o ňom niekto niečo?“ zajačal Screetch a utrel si potkaní ksicht.
„Rozprával sa so žobráčkou,“ odpovedalo jedno z dievčat, ktoré stáli alebo sedeli rozložené po celom suteréne, strácajúc sa v dymovom opare.
„So žobráčkou?“ Screetch vyzeral, že rozmýšľa a popritom si premeriaval ladné tvary dievčaťa stojaceho oproti nemu. „Kto by to povedal?“ A sadisticky sledoval, ako dievča pred ním zareaguje. Snažila sa zachovať si tvár a ani sa nepohla. „Čo ty na to, Aténa?“
Kráska odtrhla pohľad od zeme. Nová krv, nová mladá tvár. Ktovie, čo môže mladé, nové dievča urobiť so životom ženy, ktorú už každý videl a každý pozná? Možno nič, možno… Mladá žena nemôže žiť v meste, ako je toto, a čakať, že raz niečo dosiahne. Môže si vybrať medzi životom na chodníku a pod ním, a ona presne vedela, kde nechce skončiť.
No nemusela odpovedať. Z dymovej clony sa pomaly vynoril starý, spustnutý starec. Aténu striaslo, keď ho uvidela, a nebola sama.
„Konečne si tu!“ privítal ho nervózne Screetch.
„Nekričte na slepého starca,“ ospravedlňoval sa podlízavo. „Kedykoľvek kápo zavolá, nechá všetko tak a príde, aj keď je to v hodine, keď bdejú len vlky a netopiere.“
„Dievčatá doteraz pracovali,“ zašomral Screetch. „A nechcem, aby si niekto všimol, že sa niečo deje. Ak sa vôbec niečo deje.“
„Iste, iste, kápo chce mať v meste poriadok.“
„Mlč už konečne!“ Ale Screetchovi sa v starcovej prítomnosti nepodaril tón, o ktorý sa snažil. Presunul sa k jedinému stolu, ktorý tu bol – kazateľnici, čo tu dotiahli ktovie odkiaľ – a vyložil na ňu knihu. Starec prstami ihneď prešiel po pevnej väzbe a jeho dlhé nechty nepríjemne zaškrípali. Potom celou silou útlych ramien od seba rozdelil zožltnuté strany.
„Povedz, je to pasca, do ktorej nás zovreli Autori… aby skončili Knihu?“
Ale slepec na Screetchovu nedočkavosť len zdvihol ruku. Potom zabodol od čítania Knihy rozožraté oči do žiarivo bielych stránok a po chvíli pokrútil hlavou.
„Nepribudol ani riadok.“
„Tak potom znovu prečítaj celú Knihu! Ak tu nie je nový, museli o ňom už písať! Nikto nebude mať moc v mojom meste!“ Premeral si všetkých v miestnosti, akoby mu niekto odporoval, až jeho pohľad zastal na Aténe. „Ja mám moc nad každým v tomto meste, ty máš moc nad každým mužom, tak akú hru to s nami Autori hrajú?“
Ani teraz neodpovedala.
Ani si ho nevšimla, keď tancovala, no napriek tomu mala pocit, že si všetko, čo kedy mala, odniesol vo vrecku tmavého plášťa so sebou.
„Nejdeš sa ohriať?“ na potkanom ksichte, čo vykukol z dverí, sa objavil úsmev. A príjemný.
„Nie,“ usmiala sa žobráčka, „nemám na pitie, nemohla by som tam ostať.“
Screetch naoko prekvapene roztiahol ruky.
„V mojom bare sú desiatky krások a žiadna za pitie neplatí.“
Zovrela pery, rozhodnutá si ho viac nevšímať. Priliezol však bližšie a zahrabol rukou do krabičky.
„Za ďakujem sa u nás ktovieako neplatí. Obliecť sa za to veľmi nedá…“
„Tak sme na tom rovnako,“ mykla hlavou k dverám bordelu. Screetch sa obzrel. Stála tam Aténa – jej biela pokožka žiarila do tmy jasnejšie než cigaretový ohorok medzi jej štíhlymi prstami. Screetchova tvár sa stiahla v zlostnom kŕči.
„Mala by si sa predo mnou plaziť na kolenách, že ti vôbec robím návrhy!“ Dievča však len zaryto hľadelo do tmy.
„Pozeraj sa na mňa, keď s tebou…“ a prudko sa obrátil.
Vtedy sa ich pohľady opäť stretli, aj keď mu tvár zakrýval chlad noci, o hlavu vyšší od každého v tomto meste, s plášťom ťažším ako raňajšia hmla.
„Ty!“ zjačal Screetch. „To všetko je tvoja práca! Ona… máš ju a… chceš aj Aténu!“ ukázal na ňu prstom. „A moje mesto! Ale mýliš sa! Ona bude moja!“ A po pamäti sa natiahol za žobráčkou. Rukou však zahrabol naprázdno. Keď sa obzrel, zistil, že stojí ďalej, než si myslel. Jeho tvár vystriedala farby rýchlejšie ako neónový nápis nad dverami. Strhol sa a civel na neznámeho. „Môj človek práve teraz číta Knihu. Nech si ktokoľvek, do rána bude o tebe vedieť všetko a potom sa rozlúčime!“
Bol to dym z cigarety Atény, čo mu zakryl tvár, a spolu s dymom sa aj on stratil v uličkách mesta.
Urobila to náročky. Urobila to, lebo sa na ňu tak nedíval. Urobila to, lebo sa na ňu nedíval ako iní muži. Stratila ho? Alebo si ho ani nedokázala získať? Screetch zaváhal. Aj on má strach, usmiala sa. Nevezme dievča od brlohu, kým mu to on neodvolí. Obrátil sa a vošiel dnu.
„Nech mu dali Autori akúkoľvek úlohu…“
„Možno je to Editor,“ ozvala sa medzi dvoma šlukmi.
Zastal, akoby ho zasiahlo niečo viac ako slová.
„Hovoriť o veciach, o ktorých ty ani ja… Sú vysoko nad Autormi. Nemajú s nami nič spoločné!“
„Ak je to on, v knihe ho nenájdeš.“ Hľadela mu priamo do očí. „Raz prísť musí. Už dlho sa nič nedialo. Je čas.“
Screetch sa bezmyšlienkovite zviezol na stoličku. Cez otvorené dvere videl mesto nie prázdne, ale plné ľudí, šepkajúce si o ich túžbach a lesknúce sa ich krvou.
Je čas. Jej vlastné slová sa na ňu prilepili ako mestský prah. Bol čas dupnúť na plyn a urobiť veci, ktoré sa robia, keď človek nemá ako ďalej.
Vytiahla z vrecka kľúče a vstala.
„Čo chceš robiť?“ opýtal sa bez záujmu (ako by mohli iné rozhodnutia ako tie jeho niečo zmeniť?).
„Vezmem malú…na malý výlet.“
Vyšla z baru. Na ulici stálo červené porsche, ktoré si od Screetcha vyslúžila za tie roky. Áno, bude nádherne skončiť to všetko týmto červeným symbolom jeho i jej moci. Posadila sa na kožené sedadlá a pohľadom našla mladú, zvädnutú tvár. Ešte nebola rozhodnutá, no jej roztrasené členky už stlačili plynový pedál.
Zreničky žobráčky sa v okamihu rozšírili… a v nasledujúcom pocítila objatie. Zavrela oči.
Vedela, že auto sa už autu dávno nepodobá. Vedela, že je o pár metrov ďalej, ako by mala byť. Vedela, že má na sebe čierny plášť. Keď ju pustil, vedela, že ho už viac neuvidí.
„Tak čo, dáme ešte zopár kapitol?“ ozval sa Zvonár zo strechy chrámu.
Ridži si zložil čierny klobúk a prikývol. „Už to chcelo nové postavy. Aj tak sa dajú prepísať shity.“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
