Za každým svojím príbehom si stojím

Interview s Luciou "Nefertiti" Droppovou

Lucia Droppová
Knihy jej očividne prerástli cez hlavu
Niekedy je ťažké zachovať vážnu tvár
Rada pokoruje hory
... ale knihy miluje
Občas sa utopí v tráve
Má v občianskom nejaký titul
Každá má v živote nejakého superhrdinu
Smerom k oblohe

Lucia Droppová je bytosť, ktorej sa podarilo to, čo dosiaľ nikomu inému: Dvakrát vyhrala Cenu Fantázie. Okrem poviedok je však Lucia známa aj svojou publicistikou prevažne zameranou na fantastiku s prvkami hororu a prednáškami na conoch a nekonvenčným prístupom k životným hodnotám.


Lucia, už druhýkrát si vyhrala poviedkovú súťaž Cena Fantázie. Aký je to pocit? Ako by si hodnotila svoju poviedku ty sama?

Prvýkrát, keď som vyhrala, som bola nadšená, splnil sa mi jeden z mnohých snov. Tento rok som bola prekvapená, už keď ma nominovali. Nie, že by som nepokladala poviedku Hladný tovar za dobrú. Za každým svojím príbehom si stojím a verím, že tak ako prinášal radosť pri písaní mne, prinesie potešenie aj čitateľom. Ale nepredpokladala som, že práve táto poviedka vyhrá. Nebola totiž písaná pre súťaž. Pôvodne mala ísť do novín, ale kvôli nedodržaniu vopred dohodnutých podmienok, som radšej poviedku „predala“ za vyššiu cenu do CF. Viac ako sebe som držala palce Mišovi Jedinákovi, ktorého poviedky v súťaži som síce ešte nečítala, ale jeho predchádzajúca tvorba sa mi páčila.

Vo fantastike a dianí okolo nej sa pohybuješ už niekoľko rokov. Si prispievateľkou časopisu Fantázia a píšeš aj pre iné médiá. Aký bol tvoj prvý dotyk s fantastikou, kedy to bolo a ako sa to vyvíjalo?

Najskôr to bol režisér Peter Pikna, potom Juraj Červenák, ktorý mi prvý (preto prvý, lebo pentalógiu doteraz nevlastním; buď je vypredaná, alebo na poslednú chvíľku uprednostním iné knihy, keďže hento som už čítala) požičal celú sériu o Zaklínačovi a dal množstvo užitočných rád všetkého druhu.

A ako si prišla k svojej prezývke Nefertiti? V ostatnom období ju už veľmi nepoužívaš. Prečo?

Je taká stará, že už si ani sama nespomínam, ako som k nej prišla. To bolo v časoch, ešte keď k nám domov chodil Peter Paluš (Mastodonťák) s príhodami z cintorínov. Pod touto prezývkou som začala písať, poskytovalo mi to príjemnú anonymitu v prípade nepríjemnej kritiky. Kritika však bola mierna a s prvými úspechmi som sa rozhodla ísť s pravým menom na trh.

Cena fantázie nie je jediná, v ktorej si toho roku bola úspešná. Na aké méty mieniš v najbližšom čase zaútočiť?

Práve dopisujem novelu Vyššie záujmy. Na Bibliotéke som ju prisľúbila Michalovi Spádovi do pripravovaného zborníka vydavateľstva Artis Omnis. Ak by táto spolupráca nevyšla, ponúknem novelu inde, prípadne pošlem v budúcom roku do CKČ.

Okrem poviedok si napísala román Gašpar. Mohla by si nám ho predstaviť a prezradiť, s čím sa čitatelia budú môcť v najbližšej dobe stretnúť?

K napísaniu Gašpara ma inšpirovala inštrumentálna skladba Strýko Ištván od Petra Piknu. Blíži sa koniec 18. storočia a mladý tavertín Radovoj sa ujíma vlády nad Smrečianskym panstvom. Nehodlá však spravovať zem z vladárskeho stolca, ale zo sedla vojnového žrebca. Aj napriek tomu, že mu v žilách koluje krv Dlháňov, proti ktorým urputne bojuje, chce získať nad nimi moc a ich územie, aby došlo k zjednoteniu Smrečianskeho panstva. V tom čase v dedine Hmloviská, na území kmeňa Dlháňov, žije mladík menom Živčic. Keď dedinu jedného dňa vypália žoldnieri zo Smrečna, preživší Živčic sa musí postarať o posledných zo svojho druhu. Práve vtedy zavíta do dediny dievča, ktoré je dcérou mocného mága a pravého dediča Smrečianskeho panstva – Gašpara. Očarovaný Živčic vyráža v sedle svojho verného tátoša na cestu za Živou vodou a jeho osud sa čoskoro pretne s osudom Gašpara, jeho krásnej dcéry Lévie, smrečianskymi vojakmi a armády kostlivcov, o ktorej doteraz spievali len potulní igrici…

Po dokončení novely Vyššie záujmy sa vrhnem na ďalší román, ktorého príbeh nosím v hlave už dlho. Plánujem si od neho občas odskočiť k poviedkam, ktorých príbehy mám už načrtnuté vo svojich slovníkoch. Všetky moje najbližšie poviedky budú fantastické a ich hororové prvky nebudú nepríjemné. Píšem len o tom, z čoho sama nemám strach.

S Gašparom ti držíme palce, jeho anotácia vyzerá zaujímavo. To je zaujímavé – píšeš články, prednášaš na conoch, si víťazkou poviedkových súťaží a tvoj román čaká na vydanie. Viem ale o tebe, že od malička trpíš dyslexiou. Povedz, ako je možné, že človek s takouto diagnózou môže byť taký úspešný na poli literatúry? Ako si to prekonávala? Kto alebo čo ti pomáhalo?

Bolo to pre mňa veľmi ťažké obdobie a ani dnes sa nad tým nemôžem len pousmiať. Po nástupe do školy som mala veľké problémy s čítaním. Preto som sa tejto činnosti vyhýbala, ako sa dalo. Dokonca existoval predmet „čítanie“, na ktorom sme jednotlivo čítali text po jednej vete. Mojou úlohou bolo v dostatočnom časovom predstihu vypočítať vetu, ktorú budem musieť prečítať nahlas. Niekedy sa stalo, že som sa pri výpočte pomýlila a svoje trápenie som musela predvádzať pred všetkými v jeho plnej dysfunkčnosti. Písmená som čítala ako zaklínadlá a nerozumela som ich významom. Bola som však veľmi pozorná a na vysvedčeniach som stále chcela nosiť jednotky. Rýchlo som zistila, že čítať vôbec nepotrebujem, lebo si všetko učivo dokážem sluchovo zapamätať počas vyučovacích hodín. Táto technika mi vydržala až do piatej triedy. Potom nastal problém, pretože sa k materinskému pridružili aj cudzie jazyky. Vtedy som začala patriť k tým „tichým deťom“, ktoré niečo skrývajú. Najskôr som si pomáhala sama – donútila som sa čítať rozprávky, o ktorých som vedela, ako skončia a nemusela som si lámať hlavu nad ich obsahom. Neskôr som požiadala o pomoc mamu, ktorá mi pomáhala s čítaním až do… to sa hanbím prezradiť. Svoju prvú sci-fi knižku som čítala od Juraja Takáča – Lietajúci tanier a indiáni a po nej Votrelcov od Allana Dean Fostera. Kým kamaráti okolo mňa hltali Úžasnú Plochozem jednu za druhou, ja som sa trápila s Tolkienovým Pánom prsteňov. Čítala som ho dlho a nebolo to len mojím pomalým čítaním. Na strednej škole ma literatúra uchvátila, no zdolať každý týždeň knižku z povinného čítania bolo nad moje sily. Mala som však priateľa, ktorý ich čítal za mňa a veľmi podrobne mi o nich rozprával. Ak ma obsah knihy nadchol, prečítala som si ju aj ja, aj keď s niekoľkomesačným oneskorením. Vysoká škola sa mi oproti predchádzajúcim školám zdala najjednoduchšia. Určite na tom malo podiel moje už obstojné čítanie. Dodnes čítam veľmi pomaly. Takmer tak pomaly, ako píšem. A aj dnes sa s nevôľou púšťam do knihy, ktorá má okolo šesťsto strán. Ale snažím sa čítať tak často, ako sa dá.

Keď si bola malá, snažila si sa túto „slabosť“ utajiť, a bola si v tom prekvapivo úspešná, čo vypovedá o tvojej šikovnosti. Všimne si teraz niekto, napríklad pri prijímacích pohovoroch do zamestnania, že máš nejaký problém?

Nikto si to nevšimne, lebo sama to už za problém nepokladám.

Tvoja životná cesta dosiaľ bola neľahká. Čo považuješ za svoj doterajší najväčší úspech (životný či profesionálny)?

Vo svojich najväčších životných tragédiách som mala pri sebe ľudí, ktorým na mne záležalo. Ty si jedným z nich. Na svoj profesionálny úspech ešte len „trénujem“.

Ďakujem. Trénovať môžeš, ale na seba snáď nezabúdaš. Máš nejaké ďalšie záujmy okrem písania?

Rada sa hýbem všetkými spôsobmi. Posledné roky aktívne cvičím jogu, kalanetiku, pilates, turistikujem, bicyklujem, tancujem a hrám šípky. Denne sa aspoň hodinu snažím venovať aktívnemu pohybu. Dáva mi to pocit, že žijem.

Čo myslíš, že robí spisovateľa dobrým spisovateľom?

Kritické myslenie, sebareflexia, disciplína, inovácia, schopnosť prezentácie a láska k ľuďom a iným potvorám. Hneď po tom sú to čitatelia, stáli čitatelia, platiaci čitatelia, fanúšikovia, bohatí vydavatelia, marketingový humbug a podpora zo strany najbližších.

Sofistikovaná odpoveď :) Aké sú tvoje plány do budúcnosti?

Vydať sa a mať deti. A predtým, potom alebo medzitým písať čo najlepšie príbehy a radovať sa z krásy a inšpirácií, ktoré sú všade a vo všetkom.

Ďakujem, za rozhovor,

Alexandra Pavelková

<a name=„fb_share“ type=„icon_link“ share_url=„www­.fandom.sk/cla­nok/za-kazdym-svojim-pribehom-si-stojim“ href=„http://­www.facebook.com/sha­rer.php“>Zdieľať na Facebooku Fantázia na Facebooku


9. decembra 2009
Alexandra Pavelková