Chaos na štadióne naberal obrátky. Okrem hráčov tu bezhlavo pobehovali už aj diváci. Samozrejme, okrem tých ušliapaných. Avšak zombie nemali naponáhlo. Pomaly sa rojili od hlavného vchodu a postupne sa prehrýzali davom. Praskali sedačky aj kosti. Trhali sa zábradlia aj šľachy. Zo zmesi čerstvého a hnilého mäsa stúpal neznesiteľný zápach. Vzduchom lietalo snáď všetko, čo bežní ľudia zvyknú nosiť v útrobách.
Len jedna postava sedela na sedačke a pozorovala ten armagedon.
„No nič, dnes to už asi nedohrajú,“ trpko si pomyslel Kašo a lenivo sa zdvihol.
Najvyšší čas. Práve k nemu prichádzal prvý člen uvítacieho výboru s natiahnutou rukou. Kašo vedel, čo sa patrí. Priateľsky ju zovrel, trhnutím oddrapil v mieste, kde sa pripájala k plecu a radostne ju vrazil zombíkovi do rozďavenej papule. Hneď nato použil ruku ako páku a odkrútil hlavu z krku.
„Tak, páni, dosť bolo formalít. Prejdime k veci!“ vyzval Kašo nemŕtvych.
Zombie zízali jak hlísty na teplé mlieko. Hneď nato ich Kašo začal dávať do parády. Jedného po druhom rozoberal na kusy. Holými rukami lámal kosti a trhal zvyšky mäsa. Nemŕtvych menil opäť na mŕtvych.
Vtom zbadal ich šéfa. Modrý prízrak sa prehnal uličkou a zmizol za prvým rohom. Kašo, ukrytý za stĺpom, trpezlivo počkal. Vedel, že démon pôjde čoskoro naspäť. Bol rýchly a nebezpečný, pokiaľ človek nevedel, ako na neho. Kašo však týchto modrých zmrdov veľmi dobre poznal.
„Toľko zombíkov pokope za bieleho dňa, to nie je len tak. Potrebovali vodcu. Lenže tento by toľké stádo sám neutiahol. Musia tu byť aj ďalší… veď oni sa ukážu. Zatiaľ si vychutnám tohto…“
Využil moment prekvapenia, zdrapil démona za vlajúce pačesy a šľahol ho o stĺp. Modrý prízrak na chvíľu pohasol, akoby opäť dostával ľudskú podobu, ale hneď nato zažiaril s plnou intenzitou a spustil protiútok. Kašo sa šikovne uhýbal a vykrýval rýchle údery. Démon pulzoval ako zvláštna medúza a keby nešlo o gule, bola by to určite pôsobivá svetelná šou. Na rozdiel od medúzy mal však pevné telo a tvrdé údery. A len jediné zraniteľné miesto. Po chvíli Kašo démona dostatočne zmapoval. Počkal na ďalší výpad, nečakane tvrdo ho zablokoval a pridal protiútok. Päsť v tvare Fénixovho oka zasiahla solar a prerazila blanu energetického centra. To v momente prasklo ako nafúknutý balón a rozprsklo sa po okolí. Démonovo bezvládne telo kleslo k zemi. Už nebolo modré ani priesvitné. Bolo to opäť telo muža, ale s dierou v hrudi.
„Teraz buď frajer, vy(---)nec jeden!“ zasyčal Kašo s odporom.
Títo poloviční démoni, presvedčení o svojej nadradenosti ľudskej rase, sa mu hnusili.
„Príživník s modrou krvou! Myslíš si, že si niečo viac? Pche! Kde je ten borec, čo tu pred chvíľou poletoval? Čo? No kde je? Nevidím ho! Je tu len akási smradľavá mŕtvola!“ srdil sa Kašo.
Začínal byť správne nasratý. Nenormálne ho svrbeli dlane, mal bohovskú chuť roztrhať na počkanie všetkých modrých. Úplne to v ňom vrelo. Lenže zlosť nebol jediný pocit, čo v ňom rástol.
„(---)! To snáď nie!“ zaúpel Kašo a chytil sa za brucho.
Nečakaná hnačka hlásila svoj príchod a nekompromisne mu zakrútila črevami. Spoza stĺpov sa navyše vyrojila početná skupina zombií.
„Svet sa dnes posral. To je jasné.“ prebleslo mu hlavou.
„A ja mám k tomu tiež (---)sky blízko! Kde v riti sú tu hajzle?!“
Nestrácal čas zbytočnými rečami ani pohybmi. Zombie zaiste odpoveď nepoznali. Prebíjal sa cez tú tupú masu tak rýchlo, ako mu to len jeho stav umožňoval. Všetky tie kung-fu štýly, od tigra až po modlivku, mu boli v tejto chvíli na hovno. Doslova. A zombie pribúdali. Akoby tušili, že je v úzkych. Prvýkrát v živote mal pocit, že je ich viac, než by si prial.
„Ak sa dnes neposeriem, založím nový kung-fu štýl… štýl prudkej sračky!“
S vypätím všetkých síl sa po nekonečne dlhej dobe dostal na hlavnú chodbu, kde podvedome tušil toalety.
„Fasa!“ zaradoval sa, keď v diaľke zbadal nápis WC.
Prudký kŕč v bruchu však schladil jeho predčasnú radosť. A šípka hore s piktogramom schodov hneď vedľa nápisu WC ho dorazila úplne.
„Do riti!“
Na čelo mu vystupoval pot. To schodisko bola vážne výzva. Veď ledva dvíhal nohy! Bol to najväčší boj jeho života. Boj s vlastnými vnútornosťami. Ešte že tu zatiaľ neboli jednotky rýchleho nasadenia. Zastrelili by ho ako poslednú zombiu. Presne tak totiž vyzeral cestou hore schodmi. Potácal sa, náhle zastavoval uprostred pohybu, gúľal očami. Vydával ručavé zvuky a hádzal grimasy, potom sa zase chvíľu skrúcal ako červík…
„Čože? Čo to? Posral som sa?“ potiahol Kašo sklamane nosom.
Ale kdeže. To mu len ostrý zápach dával najavo, že sa blíži k svojmu cieľu. A že tu dnes bolo rušno. Kašo vrazil dnu ako prepadové komando a ostal stáť ako obarený. Takmer všetci ochrankári boli na hajzľoch. Srali dnes na robotu! Niektorí už od polovice chodby… Dlho neotáľal a schmatol kľučku prvej kabínky. Obsadené! Skúsil ďalšiu. Tiež obsadené! Takto vyskúšal všetky zaradom, zakaždým s rovnakým výsledkom.
„(---). Ja sa z toho fakt poseriem!“ zaúpel a do očí sa mu tlačili slzy.
Prebleslo mu hlavou, že to vyloží len tak, v niektorom rohu miestnosti. A ako tak stepoval pred kabínkami v poslednom zúfalom sóle, zrazu sa na jednej z nich otvorili dvere a von sa vytackal divný týpek s rozopnutými nohavicami.
„Záchodový boh má predsa len zľutovanie!“ potešil sa Kašo, sťaby namydlený blesk vletel do kabínky a už cestou si rozopínal nohavice.
„Vy(---)aný remeň… ešte nie, ešte nieéééé!“
Jasne cítil, že jeho análne brány sa otvorili skôr, než dosadol na teplý dekel.
„Ale čo je zase toto?! (------------------)!!!“
Akoby sa zároveň otvorili aj brány pekelné… Začali pukať steny kabínky, cítil teplo a dvere sa doslova rozleteli na kusy pod tlakom nemŕtvych tiel. A rúk. Ruky! Zovšadiaľ sa naťahovali nezdravo zapáchajúce ruky! Z dverí, zo stien, dokonca aj z podlahy! Tie z podlahy boli obzvlášť nechutné. Hneď si všimol jednu s obhryzenými nechtami, ako sa nebezpečne približuje k jeho zadku.
„Ježkove guliská!“
Pocítil potrebu dáviť, ale už nebolo čo. Ruky mu začali šmátrať po tvári a slizké prsty túžili vniknúť do každého otvoru.
„Do psej rite!“
Spustené nohavice, podrep a prevrhnutá misa pod nohami mu veľa ústupových možností neponúkali. Nemal na výber. Musel si pomôcť inak. CVAK! Prvé prsty presvišťali vzduchom. CVAK-CVAK! Po nich ďalšie. CVAK! A ďalšie. Čisté šialenstvo. Prsty. Veľa prstov. Zovšadiaľ. CVAK-CVAK-CVAK! Prstopád. Prsty hore, prsty dole. A do toho cvakajúce čeluste. Kašo frčal ako štetka na kokse, ale dav prstov čakajúcich na odbavenie bol nekonečný. Ruka s obhryzenými nechtami vztýčila prostredník a bola už tak strašne blízko…
Kašo kráčal dlhou ulicou k mestskej radnici. Vo výklade po jeho pravici bežali na obrovskej plazme najnovšie správy. Politicky korektný hlásateľ informoval o tragédii na štadióne, pri ktorej okrem množstva civilov zahynul aj jeden z členov kráľovskej rodiny. Najvyšší predstavitelia vládnych kruhov cítili ohromnú potrebu vyjadriť sa k tomu. Bla-bla-bla… nutné zvýšenie bezpečnosti pred podobnými útokmi… bla-bla… vyššie právomoci… bla-bla… vyššie dane… bla-bla-bla…
Kašo kašľal na tie drísty. Ku šťastiu mu úplne stačilo, že má oblečené čisté nohavice a pod plášťom ho hreje dvojhlavňová milenka. Vedel, že dnes si to poriadne užijú. Tešil sa ako nadržaný vysokoškolák. Už z diaľky videl dav sfanatizovaných prívržencov kráľovskej rodiny, postávajúcich pred radnicou, ktorí sa prišli naposledy rozlúčiť s tragicky zosnulým členom. Pomaly prešiel popri nich a zamieril k služobnému vchodu. Nenápadne sa prešmykol okolo veľkého pohrebného auta, vyhol sa dvom strážnikom a vošiel do miestnosti plnej čerstvých kvetov. Letmo ju prebehol očami a bez váhania vliezol do tunelu pre truhly. Nebol to práve najpohodlnejší spôsob, ako sa dostať do pietnej sály, a stiesnené priestory v poslednej dobe tiež moc nemusel, ale scenár dnešnej reality šou bol nekompromisný.
„Možno príde aj kúzelník. Heh. Hovno kúzelník! Kašo dôjde. A nebude sám. Príde aj so svojím dvojhlavňovým superpenisom a vy(---)e celú kráľovskú rodinku. HA!“
Ukrytý v šachte počkal na začiatok oficiálneho príhovoru pozostalých. Média a vládna elita boli v sále prítomní v hojnom počte. Kaša už svrbeli končeky prstov, ale čakal na vhodný okamih. Ten konečne prišiel pri slovách hlavného rečníka: „Všetkých nás hlboko ranil tvoj odchod a do našich sŕdc vstúpil žiaľ.“
Kašovi sa na tvári mihol úsmev.
„Veď on vám z nich rýchlo vystúpi, z(---)i modrí.“
PRÁSK-PRÁSK! Prví dvaja klesli k zemi s dierou v hrudi. Na pár sekúnd akoby zamrzol čas. Nikto nechápal, čo sa deje. PRÁSK-PRÁSK-PRÁSK! Kašo začal variť krvavý guľáš. K zemi sa sunuli ďalšie telá ako ľudské domino. Čo malo ruky-nohy, utekalo o život; čo už nemalo, úspešne sa plietlo ostatným pod nohy. PRÁSK! Korektní aj nezávislí. PRÁSK-PRÁSK! Ľavica i pravica. PRÁSK! Modrí aj bieli. PRÁSK! Kašo nerobil rozdiely. Bol jediný skutočný demokrat v miestnosti. Dve sestry, siamske dvojičky – oceľové p(---)y, sa rozpálili do žerava. Lietali iskry a šľahali plamene. Tento guľáš bol poriadne ostrý! Na posledného modrého hajzľa nemusel Kašo ani vystreliť. Stačilo priložiť hlavne na solar a zbraň prešla bruchom ako horúci nôž maslom.
„Tak to by sme mali,“ spokojne si pomyslel Kašo: „ najvyšší čas zavrieť krám.“
Na rozlúčku rozstrieľal poslednému živému kameramanovi kameru a skočil naspäť do šachty.
Slnko pomaly zapadalo za obzor a zalievalo krajinu krvavou žiarou. Kašo stál na skalnatom pahorku a vychutnával si pohľad na temnú siluetu mesta. Nie, nečakal, že by niekto ocenil jeho záslužný čin. Aspoň nie hneď. Ale na tom vôbec nezáležalo. Hlavne, že bol spokojný sám so sebou a pri srdci ho hrial pocit dobre vykonanej práce.
„V časoch krízy treba predsa šetriť náklady všade. A vládni predstavitelia by mali ísť príkladom ako prví. No nie? Raz to aj tak muselo prísť. Tak načo to zbytočne odďaľovať a robiť to na viackrát? Takto majú pohreb všetci naraz a za jedny prachy!“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.