Za hrsť novinárskych kačíc

alebo niečo o Parcone 2005

Tak stalo sa v prvý júlový takmerletný víkend, že v Chotěboři, prívetivom mestečku na severovýchode Čiech, zišlo sa množstvo ľudí s podivným výzorom a ešte podivnejšími záujmami…

Nuž áno, Chotěboř opäť privítala účastníkov Festivalu Fantázie, tento rok opäť prepojeného s Parconom.

Pre vecí menej znalých – pohľad zvonka. Festival Fantázie je akcia značného rozsahu, zahŕňajúca jedenapol týždňa (tohto roku od 1. do 10. 7) prednášok, filmových a počítačových projekcií… o fantastike v najširšom možnom zmysle slova. Aby celá vec bola ešte neprehľadnejšia a zamotanejšia, podsekcie fanatikov tam mávajú svoje vlastné škatuľky, umne nazvané programovými líniami – prebieha tam Gamecon, venovaný fanatikom počítačových hier, Startrekcon a ešte a ďalej…

Nuž a raz za čas sa stane, že týmto conkomplexom je pohltený najprestížnejší a najvýznamnejší con, na ktorom sa vyhlasujú výsledky súťaže Cena Karla Čapka (CKČ), con ktorý má 23-ročnú tradíciu a pravidelne sa na ňom zúčastńujú pamätníci fandomu, zvaní tiež dinosauri. Tohto roku ono pohltenie udialo sa v dňoch 1. – 3. 7. 2005 – alebo 4.7.??? No ja veru neviem, čo bol ešte Parcon a čo už nejaký con s inou predponou – a nech sa na mňa nikto nehnevá, zisťovať to nemienim, pretože sa domnievam, že je to vonkoncom nepodstatné.

Samotný Festival Fantázie je, už v dôsledku svojho zamerania, skôr záležitosťou mladých ľudí. Je dynamický, hlučnejší, väčšmi než slovo tu vládne zvuk, obraz, pohyb – a omnoho štedrejšie tu organizátorom do vrecák padajú bubáčiky. A v dôsledku toho je schopný tím chotěbořských organizátorov na čele s Václavom Pravdom, v súhre s predstavenstvom mesta (tak sa zdá, že obyvatelia si napokon na začiatkojúlový vpád zvykli) vytvoriť dôstojný rámec parconovskej neziskovke. Dychovečka pri otvorení, ubytovanie za rohom – ach, kdeže lanské houšťky jsou…

Vcelku môžem skonštatovať, že tohto roku v Chotéboři môj nos zavoňal nie nepríjemné prepojenie komerčnosti akcie s duchom starého fandomu. Popri Startrekcone a Gamecone tu boli i typicky parconovské prednášky o knihách, tradičný workshop; čítanie z Terryho Pratchetta, rozprávanie o dejinách krížových výprav i o dejinách Parconu. Jedným z hostí festivalu bol poľský spisovateľ Andrzej Pilipiuk, autor Jakuba Vandrovce, ktorý tu prezentoval úplne čerstvý český preklad svojho najnovšieho románu Sestřenky a medziným poslucháčov zasvätil do situácie na trhu modernej poľskej fantastiky.

Už tradičným účastníkom Festivalu bol francúzsky maliar Philippe Coriat, nechýbali tu mená a programy fandomových celebrít ako sú Ondřej Neff či Zdeněk Rampas.

Ako som už spomenul, v dôsledku paralelného priebehu Parconu s festivalom Fantazie bolo na cone množstvo mladých ľudí. Je potešiteľné, hodne z nich dalo prednosť hovorenému slovu pred filmom či projekciou – ono čaro rozprávania, preverené stáročiami, asi len tak neprestane uchvacovať – najmä v podaní nezabudnuteľnej Františky Vrbenskej…

Jedným z vrcholov akcie bola divadelná adaptácia Vernovej Cesty okolo sveta za 80 dní, poňatá ako antifeministická fraška – jednoduché, avšak pôsobivé dielko, plné odstupu a iskrivej irónie treba zhliadnuť, prerozprávaním trpí. Desať dní akcie nevyhnutne rozložilo program do pokojnejšieho tempa – aj tak však pre účastníkov nuda zrejme ostane neznámym pojmom. Vyplneniu rozľahlého časopriestoru rozhodne napomohol systém tematických blokov – zúčastnil som sa prvých dvoch venovaných Julovi V ernovi a templárom, nasledoval blok venovaný starovekému Egyptu. Je pravdou, že človeku do detailov oboznámenému s problematikou, nemali prednášky čo dať a občas ho mohli uviesť do stavu roztržitého zúfalstva. Ako zdroj prvoinformácie pre nezainteresovaných však poslúžili skvele – najmä preto, že poprestýkané filmami a projekciami, súvisiacimi s danou témou nestihli nudiť a útočili na všetky zmysly. Jeden a pol deň venovaný templárom skutočne laikovi poskytol farbistú a nie celkom plochú predstavu o tomto fenoméne stredovekých dejín – nuž a priaznivci Komenského či alternatívneho školstva by sa bezpochyby potešili. Z viacerých tematických blokov som mal dojem rozsiahlej školy hrou i obrazom. Ale dosť už poúčania. jednoducho som si vychutnal Vynález skazy i staručký film na motívy Cesty okolo sveta za osemdesiat dní…kde medziným máte možnosť päť minút dívať sa z vlaku na pokojne ubiehajúcu indickú krajinu, bez akéhokoľvek kopania do prirodzenia druhého, len s príjemným hudobným podmazom… dozvedel som sa čo-to o Vernových politických názoroch, ako i o tom, že kapitán Nemo bol v skutočnosti profesor Moriarty.

Ondrej Herec prostredníctvom superhrdinky Xeny načrtol obraz vzrušujúcich, hlbokých, no o to desivejších súvislostí, o ktorých je asi lepšie nevedieť a zostať spokojným hlupákom, Jaroslav Olša zasa ponúkol za hrsť (právom) zabudnutých filmov egyptskej a filipínskej fantastiky, podľa správ dvojice nemenovaných českých autorov sa môžeme tešiť na seriál akčnej vedeckej fantastiky s českým superhrdinom…

No a v rámci tohto ruchu boli vyhlásené výsledky CKČ. Figúrku Mloka si odniesla Jana Jůzlová, víťazka kategórie povídka s prózou pod názvom Obojek, kultivovaným textom o zrade, pomste a nenávisti, v ktorom nad bizarnosťou prostredia výrazne prevážilo zobrazenie psychiky protagonistov. Podľa údajov administrátora súťaže Martina Koutného Obojek vyhral cenu s najväčším odstupom za posledné desaťročie. Podrobnejšiu informáciu o textoch, nominovaných do finále CKČ prinesie recenzia zborníka Mlok, v ktorom sú uverejnené. V knižke sa nachádza tiež jedna slovenská poviedka a krátky doslov Alexandry Pavelkovej. Subjektívne dodávam, že sa mi zborník čítal lepšie než vlani – a to najmä kvôli kategórii román. Budúci ročník CKČ sa bude niesť v znamení dvoch zmien: 1/ Kategória román bude ohraničená limitom 300 normostrán. 2/ Z kategórie krátka poviedka bude vyčlenená kategória mikropoviedka s rozsahom do troch normostrán. Presné a vierohodné údaje však ešte len očakávajte, toto sú len také novinárske kačiatka.

No a to by bolo asi všetko – v diaľke za kačiatkami už vidím labuť, ktorá spieva svoju pieseň tejto správe – a mňa chytá tieseň – lebo raz darmo – časom smútku je čas minulý…

Fotografie k článku: Jano Žižka


14. júla 2005
Miloš Ferko