Z posvätnej vody zrodená...

Poznámka MM: \"Vraví vám niečo meno Rogan? Prípadne Goryvlad? Ak áno, iste ste si obľúbili príbehy tejto démonickej dvojice (černokňažník a vlk) vo Fantázii, kde Ďuro Červenák zverejnil najviac poviedok zo série o temnote v časoch slovanského osídľovania povodí Moravy, Váhu a Hrona. Kniežacie hradiská, Avari plieniaci usadlosti, čarovné háje a démonické rituály – to všetko nájdete v tejto pôvodnej slovanskej dark fantasy. Aktuálne vám ponúkame poviedku, ktorú už síce publikovaná bola, ale iba česky, v časopise Pevnost. V origináli je to jej premiéra. A dovoľujeme si vás upozorniť aj na prvý román o Čiernom Roganovi, ktorý vyjde na budúci rok vo vydavateľstve Wales. Hľadajte Černokněžníka – Vládce vlků, príbeh o tom, ako sa z obyčajného hraničiara stal temný mág, ktorému po boku kráča vodca Černobohovej svorky…


\„Našli Uroša! Našli ho!\“

Prokujovi skoro zabehlo. Drevenú misku odložil tak prudko, že polovica hubovej polievky vyšplechla na podlahu z udupanej hliny. Spakruky si utrel fúzy, čím premiestnil zvyšky polievky z fúzov na chlpaté predlaktie, schmatol sekeru a rýchlo sa po krátkom rebríku vyštveral zo zemľanky.

\„Uroša našli v lese!\“

Rachot sekier, napriek pozvoľna padajúcemu súmraku stále sa rezko rozliehajúci po úbočí rozľahlej hory, stratil rytmus a pozvoľne utíchal. Muži odkladali píly, zatínali topory do padnutých kmeňov, púšťali liace ťažných koní a zvedavo sa hrnuli k táboru. Prokuj vzhliadol. Po rúbanisku, pomedzi čmudiace kopy papečiny, sa dole svahom ozlomkrky rútil sotva sedemnásťročný junák. Prokuj ho dobre poznal. Bušek patril k tomu málu odvážlivcov, ktorí sa osmelili vstúpiť do lesa na druhej strane hory a pátrať po zmiznutom druhovi.

\„Našli Uroša!\“ kričal z plných pľúc.

\„Prestaň bliakať!\“ zahučal mu Prokuj v ústrety. \„Určite ťa počuli až v kniežacom hradisku! Všetkých zburcuješ!\“

Lenže už bolo, samozrejme, neskoro. Práca sa zastavila a chlapi sa ponáhľali k táboru. Prokuj v duchu zaklial. Ďalšie zbytočné zdržanie. Rúbanie kmeňov a ich splavovanie po rieke Morave asi päťdesiat honov na juh k sídelnému hradisku už aj tak postupovalo dosť pomaly. Mojmír, novopečený moravský vládca, začínal byť netrpezlivý. Hneď po nástupe na kniežací stolec sa rozhodol vybudovať nový veľmožský dvorec a rozšíriť a posilniť opevnenie. Chcel, aby do zimy boli práce ukončené. Lenže prišla jeseň a dreva na stavbu stále nebolo dosť. A Prokuj veľmi dobre vedel, koho budú brať na zodpovednosť.

Bušek sa potácavo zastavil a v predklone, s dlaňami zapretými o kolená, lapal po dychu.

\„Vrav,\“ zavrčal naňho Prokuj. Chcel, aby zlé správy odzneli skôr, než ich zachytia uši pribiehajúcich drevorubačov.

\„Uroš…\“ vyrážal zo seba mladík. \„V lese…\“

\„To už som počul. Čo je s ním? Žije?\“

Bušek sa narovnal a pozrel predákovi do očí. Nemusel nič vravieť.

\„Tak ako minule?\“ zaškrípal Prokuj zubami.

Junák pokrútil hlavou. \„Omnoho horšie…\“

Prokuja raz-dva prešla zlosť a premkla ho hrôza. Mimovoľne zdvihol ruku k hrudi a dotkol sa ochranného amuletu, z lipového dreva vystrúhanej sošky psa. \„Perún a Radhost nech stoja pri nás…\“

\„Čo sa stalo? Kde je Uroš? Je mŕtvy?\“ padali otázky z rýchlo sa rozrastajúceho húfu drevorubačov. Prokuj priam cítil obavu, ktorá prestupovala jedného chlapa za druhým a rástla a mohutnela ako čierny mrak.

\„Upokojte sa!\“ prekričal silnejúci huriavk. \„Nič sa nestalo! Rozíďte sa a pokračujte v práci! Kým sa celkom nezotmie, chcem na brehu vidieť ďalší tucet kmeňov!\“

Muži začali frfľať a dožadovali sa ďalších podrobností. Vedeli, že sa stalo niečo zlé. Mali strach. Prokuj ich ešte raz okríkol, aby si šli po robote, a prikročil k Bušekovi. \„Zaveď ma tam.\“

Nestihli však spraviť ani tucet krokov, keď sa nad táborom nečakane rozľahlo volanie:

\„Jazdci!\“

Drevorubači zmĺkli, ako keď utne, a obrátili pohľady do údolia. Od rieky Moravy po cestičke medzi zemľankami a stanmi z býčích a konských koží stúpali najmenej dva tucty mužov na koňoch. Prokuj zdúpnel. Okamžite spoznal bronzom tepané prilbice a šupinové panciere kniežacích družinníkov. V čele sa hrdo niesol zjazvený štyridsiatnik v striebrom zdobenej zbroji. To bol Vlčan, Mojmírova pravá ruka, vodca jeho osobnej družiny, najobávanejší bojovník v povodí Moravy. Vedľa neho klusal o čosi starší bradatý muž v jednoduchej tmavej kutni prepásanej obyčajným povrazom. Na krku sa mu hompáľal veľký, lesklý kríž. Prokuj stisol čeľuste. Kňazov toho čudesného náboženstva, kvôli ktorému Mojmír nedávno zavrhol pravých bohov a teraz k tomu nútil i všetkých ostatných Moravanov, mal málokto v láske.

Jazdci vklusali na priestranstvo pred Prokujovou zemľankou. Drevorubači rýchlo ustupovali pred širokými konskými hruďami. Až keď sa ozbrojenci rozostúpili do strán, všimol si Prokuj ešte jedného muža, ktorý sa na statnom čiernom žrebcovi držal na chvoste sprievodu. Bol neobyčajne vysoký, kostnatý, celý v čiernom. S havraními vlasmi kontrastovala takmer mŕtvolne bledá tvár, preťatá škaredou jazvou. Čierne oči pozorovali všetko naokolo takým tým zvláštnym pohľadom, ktorý akoby dokázal prevŕtať ľudské mäso a ponoriť sa človeku až na dno duše. Prokujovi bolo okamžite jasné, že je to čarodejník. Túto domnienku potvrdzoval aj ozrutný čierny vlk, ktorý poslušne klusal vraníkovi po boku. Len mág mohol skrotiť takú divú beštiu. Drevorubačskému predákovi naskočila po celom tele taká husia koža, že by sa ňou dalo brúsiť dubové drevo.

\„Ty si predák?\“

Prokuj odtrhol pohľad od čiernoodenca a pozrel na vojvodcu. Vo Vlčanových očiach nebolo ani štipky vľúdnosti, práve naopak, z družinníka priam sálala nevraživosť a povýšenectvo.

\„Áno, pane. Som Prokuj.\“

Vlčan sa naklonil v sedle. \„Knieža Mojmír nie je ani trochu spokojný s postupom stavby. A hlavnou príčinou je, že pltníci po Morave splavujú málo dreva…\“

Prokuj prežrel nasucho. \„Nie je to naša vina, pane. Dejú sa tu zlé veci. Muži majú strach…\“

\„Počul som. Mojmír obdržal správu, že jeden z vašich mužov bol nájdený v lese mŕtvy a zohavený.\“

\„Dvaja muži, pane,\“ opravil ho Prokuj. \„Včera v noci zmizol ďalší. Pred chvíľou ho našli, vraj v ešte horšom stave ako toho predtým.\“

\„Takže už dve odporné vraždy?\“ vykríkol náhle muž s krížom na prsiach a narovnal sa v sedle. \„Určite ich majú na svedomí tie bezbožné potvory z lesa!\“

\„Nepochybne,\“ prikývol Vlčan. \„A preto sme tu. Na Mojmírov rozkaz máme odstrániť akékoľvek prekážky, ktoré bránia rýchlejšiemu výrubu stromov. Je najvyšší čas skoncovať aj s tými prekliatymi strigami.\“

\„Rusalkami,\“ opravil ho pokojný, pritom však až do špiku kostí prenikajúci hlas. \„Sú to rusalky.\“

Všetky tváre sa obrátili k čiernoodencovi. Dlháň sledoval rozhovor s bezvýraznou tvárou. Čierny vlk sedel na zemi vedľa neho a špicoval uši. Vyzeralo to, akoby rozumel každému slovu.

\„Strigy, víly, rusalky, čo na tom záleží?!\“ zvolal do zarazeného ticha kňaz. \„Sú to pohanskí diabli, hnusná krvilačná háveď, ktorá musí byť vykynožená!\“

\„Na tom sa zhodneme, Bolerad,\“ uškrnul sa Vlčan. \„Vystopujeme ich brlohy a dôkladne ich vyčistíme. Kto nás zavedie na miesto, kde našli posledného zavraždeného?\“

Prokuj pozrel na Buška.

\„Ja, pane,\“ ozval sa mladík nesmelo.

\„Dobre. A potom chcem vidieť telo.\“

\„Mŕtvy je stále tam, pane,\“ prešiel Bušek takmer do šepotu. \„Nikto sa neodvážil dotknúť toho, čo z neho zostalo.\“

Keď sa o chvíľu všetci náhlili hore rúbaniskom, Prokuj sa v duchu modlil ku všetkým bohom, aby urobili zázrak a preniesli ho na opačný koniec sveta.


\„Ježišu Kriste a všetci svätí,\“ zastonal Bolerad a stisol čeľuste, až mu navreli žily na sluchách. Aj v mihotavom svetle faklí bolo vidieť, ako zbledol.

Bušek ich previedol cez hrebeň, do údolia na opačnej strane kopca. Keď zostúpili k potoku, ktorý obtekal horu a napájal Moravu, bola už tma. Akonáhle rozhrnuli húštinu na brehu, uvideli tú hrôzu na opačnej strane bystriny.

Niektorí družinníci zabudli na svoj nedávny krst vo vodách Moravy a šeptom sa zaklínali menami starých bohov. Bolerad chvíľu vzdoroval, potom sa však prudko odvrátil a začal nahlas zvracať. Vlčan pri pohľade na druhý breh zhnusene skrivil ústa a mimovoľne zovrel v dlani rukoväť meča, visiaceho mu pri boku.

\„Ten úbožiak musel umierať v pekelných mukách,\“ utrúsil.

\„Nemyslím si to,\“ namietol čiernovlasý dlháň, prešiel na čelo skupinky a svižne preskočil potok. Plášť za ním zavial ako obrovské krídla, takže na chvíľu pripomínal prerasteného krkavca. Vlk ho nasledoval.

\„Buď opatrný, pane,\“ varoval neznámeho Prokuj. \„To miesto je určite obklopené kúzlami rusaliek.\“

\„Mlč, človeče!\“ osopil sa naňho Bolerad a lepkavé žalúdočné šťavy mu pri tom tiekli po fúzoch. \„Viera v pohanské čary je rúhaním sa Bohu!\“

\„Keby tu aj nejaké čary boli,\“ zahundral Vlčan, \„jemu určite neublížia. Sám je bosorák. Niektorí dokonca tvrdia, že mu v žilách prúdi krv Černoboha.\“

Bolerad sa prekrižovával tak úporne, že skoro nebolo možné sledovať pohyb jeho ruky. \„Nemali sme toho kacíra brať so sebou. Je to zneuctenie Boha…\“

\„Sám sa k nám pridal,\“ pokrčil Vlčan plecami. \„Rozumie sa takýmto strigônstvam. Môže nám byť užitočný.\“

\„Kto to vlastne je?\“ stlmil Prokuj hlas.

\„Nepočul si ešte o Roganovi, černokňažníkovi z Chrámu Krvavého ohňa?\“ zatiahol družinník a obrátil sa k predákovi, nepochybne preto, aby si mohol vychutnať výraz na Prokujovej tvári. Samozrejme, že to meno poznal. Málokto ho nepoznal. Prokuj v duchu vynadal sám sebe do hlupákov. Prečo mu to nenapadlo skôr? Ten vlk… A z čierneho kovu ukutý meč, trčiaci spod čarodejníkovho plášťa…

\„Je to tak, ako som si myslel,\“ ozval sa Rogan spoza potoka. \„Vyzabávali sa na ňom, až keď ho zabili. Netrpel. Ony nie sú kruté. Chcú iba odstrašiť votrelcov.\“

Urošova hlava bola vrazená do dutiny v kmeni starého buku nad potokom. Po vylúpnutých očiach zostali ohavné diery, ešte stále sa v svetle pochodní lesknúce krvavou vlhkosťou. Ruky a nohy viseli na konároch okolo, takisto oči, uši a vnútornosti. Črevá boli čudesne posplietané, akoby s úmyslom vytvoriť nejaký vzor. Prázdny trup s rebrami bielo svietiacimi z rozdrásaného mäsa ležal pod stromom.

\„Prvá obeť bola zohavená rovnako?\“ spýtal sa černokňažník.

\„Nie, toto je omnoho horšie,\“ prikročil Prokuj bližšie k potoku. \„Stupňuje sa to. Najprv len všade rozvešiavali amulety, čarodejné náväzy zo zvieracích vnútorností, dravčie zuby a lebky. Vyli po nociach, mátali v tme čarodejnými svetlami. Keď sme však rúbali ďalej, prikročili k tvrdším zastrašovacím prostriedkom. Čoraz viac chlapov odmieta stínať ďalšie stromy. Dobrá tretina sa už zbalila a odišla. Preto práce postupujú tak pomaly.\“

Rogan k nemu obrátil pohľad. Prokuj mal pocit, že mu tie čierne oči vysajú mozog z hlavy. Ak mu neprišlo zle pri pohľade na rozdriapané telo, teraz mal pocit, že mu niekto zašil do brucha ťažký balvan.

\„Bránia sa,\“ povedal černokňažník. \„Tento les odjakživa patril rusalkám. Ich duše sú zviazané s dušou lesa. Tým, že stínate stromy, im beriete ich životnú silu.\“

\„My si to uvedomujeme, mocný,\“ prisvedčil Prokuj. \„Vždy sme ich chovali v úcte. Keď nám prikázali vyrúbať ich les, snažili sme sa udobriť si ich obeťami, ale…\“

\„Čože?!\“ skríkol Bolerad. \„Ty sa priznávaš k modloslužobníctvu a uctievaniu pohanských diablov? Odsudzuješ sám seba na očistu v ohni!\“

\„Tým sa budeme zaoberať neskôr,\“ zarazil Vlčan ďalší prílev kňazovho rozhorčenia. \„Teraz treba zatočiť s tými potvorami. Mám tu dosť mužov na to, aby som proti nim podnikol trestnú výpravu. Pokiaľ viem, sú to predovšetkým nočné bytosti. Vo dne nám budú klásť menší odpor. Vyrazíme, len čo sa rozvidnie.\“

\„Neunáhli sa, Vlčan,\“ uprel naňho černokňažník prenikavý pohľad. \„Mohlo by to dopadnúť inak, než ako si predstavuješ.\“

Vlčan vyceril zuby. \„Ony preliali krv prvé, na to nezabúdaj, čenokňažník. Nedovolím, aby beztrestne zabíjali našich ľudí. Tvoje reči o tom, že na nich páchame akúsi krivdu, sú scestné. Pre mňa je to len škodná zver, ktorú treba skántriť.\“

\„Myslieť si to môžeš, ale rátaj s tým, že táto zver sa bude brániť.\“

\„V to dúfam. Zistia, že v pancieri zakutý družinník nie je taká ľahká korisť ako nejaký otrhaný drevorubač. Vraciame sa do tábora!\“ S tými slovami sa Vlčan prudko zvrtol a vykročil hore kopcom. Ozbrojenci a Bolerad ho nasledovali. Pri potoku zostali stáť len Prokuj, Bušek a ďalší dvaja drevorubači.

\„Vezmite pozostatky vášho druha naspäť do tábora,\“ nakázal im Rogan. \„Nemusíte sa báť, nie je na nich žiadne kúzlo. Gorja,\“ sklonil zrak k vlkovi, \„dúfam, že nie si príliš unavený. Urobíme si malú nočnú prechádzku.\“

Keď videl černokňažníka a jeho mlčanlivého spoločníka miznúť v lesnej temnote, zvieral Prokuj svoj amulet v dlani tak mocne, že mu až zbeleli kĺby na prstoch.


Noc bola až neprirodzene tichá. Vládlo dokonalé bezvetrie, v korunách stromov sa nepohol ani lístok. Dva tiene sa pohybovali lesom celkom nečujne, akoby aj oni boli len prízrakmi, čo blúdia divočinou nevidené a nepočuté. Nepotrebovali si svietiť na cestu. Kúzlo Krvavého ohňa, ktoré premenilo ich oči na démonicky žiariace štrbiny v tme, dodalo ich zraku schopnosť vidieť všetko naokolo zaliate červenkastým svetlom.

Odrazu sa oba tiene zastavili.

  • Priamo pred nami,– ozvalo sa Roganovi v mozgu.
  • Cítim to,– vyslal černokňažník nepočuteľnú odpoveď do vlkovej mysle.

Ďalej postupovali ešte obozretnejšie. Bez jediného šuchnutia alebo čo i len hlasnejšie vypusteného vzduchu z nozdier prekĺzli hustou dubinou a zastali na kraji rozľahlej čistinky. Ich oči potemneli, keď obaja zároveň zrušili kúzlo nočného zraku.

Tráva na čistinke bola podupaná, a to veľmi čudným spôsobom – plocha s poľahnutými steblami mala tvar pravidelného kruhu. Nad ním sa vznášalo čosi ako jemnučká, modrastá, trblietavá hmla.

  • Vílie kolo,– ozval sa Goryvlad.
  • Presne toto som hľadal.- Rogan vystúpil spomedzi stromov a pomaly sa blížil ku kruhu.
  • Hovorí sa, že kto vkročí do vílieho kola, nedožije do rána,– varoval ho mohutný čierny vlk. -Rusalky ho vraj utancujú na smrť.
  • Si si istý, že ide o tanec?Rogan na chvíľu zaváhal na hranici kruhu a dôkladne sa rozhliadol. Okolitý les sa naďalej halil do mlčanlivej temnoty. Kdesi v diaľke zahúkala sova. Černokňažník vkročil na podupanú trávu. Goryvladova temná silueta sa vynorila z čiernočierneho tieňa stromov a ladným dravčím krokom ho nasledovala.
  • Je tu silné magické pole,– usúdil vlk, akonáhle vstúpil do kruhu.
  • Áno. A rusalky s ním určite udržiavajú spojenie. Keď sem niekto vkročí a naruší ochranné kúzlo, hneď to zacítia.

-Takže sa sem zakrátko priženú.

  • Presne o to mi ide.- Rogan zastal uprostred kola, rozhrnul si plášť a z pošvy pri boku tasil meč. Čepeľ tichučko zazunela a nechala sa pohladiť modrastým svitom magického poľa. Černokňažník pokľakol na jedno koleno, zľahka zabodol meč do zeme a zovrel rukoväť v oboch dlaniach. Goryvlad sa posadil tesne k nemu.

Rogan privrel oči, aby sa mohol sústrediť. Takmer okamžite sa rozžiarilo svetlo farby čerstvo preliatej krvi. Prúdilo z rubínových očí démona, ktorého hrozivo sa škľabiaca tvár bola vytepaná do čierneho kovu uprostred záštity meča. Matná červená žiara obklopila čepeľ, rozliala sa po zemi a vzápätí zahalila muža i vlka.

Černokňažník otvoril oči.

  • Snáď nás nenechajú dlho čakať,– vstúpil myšlienkou do vlkovho mozgu. – Nemáme času nazvyš.
  • Žiadny strach. Už prichádzajú.

Goryvlad sa nemýlil. Kdesi v hlbinách lesa prebleskli modré svetielka a vytrhli z temnoty čierne siluety stromov. Svetlá sa rýchlo množili a divoko vírili lesom.

  • Počuješ to?- začudoval sa Rogan.

Lesom znel spev. Čudesný spev bez slov, ktorý chvíľami prechádzal do zimomriavky vyvolávajúceho kvílenia, inokedy bol zase uhrančivo melodický, vábivý. Snúbila sa v ňom krása a hrôza. Rogan pocítili mierne vnútorné chvenie. To sa mu nestávalo často.

Potom ich uvideli. Svetlá sa priblížili, narástli a zažiarili jasnejšie a odrazu to už neboli len tajomné prízraky – spomedzi stromov sa vyhrnuli modrastým svitom obklopené bytosti s podobou nahých žien. Napoly vyleteli, napoly vytancovali na čistinku – štíhle, bystronohé a s dlhočiznými vlasmi, ktoré im sťa vo víchre vírili vôkol hláv. A tak, ako v ich speve, aj v ich výzore sa miešal neodolateľný pôvab s mrazivou hrozbou. Niektoré sa bez zaváhania vrhli k votrelcovi. Rogan pevnejšie zovrel v dlaniach rukoväť meča. Krvavé svetlo zapulzovalo a vyrazilo proti modrastému svitu rusaliek. Zasiahnuté víly skríkli bolesťou a prekvapením a rýchlo cúvli. Spev definitívne zmĺkol, namiesto neho teraz znelo lesom podráždené syčanie a prskanie. Rusalky na Rogana vycierali špicaté dravčie zuby, doposiaľ skryté za zmyselnými perami. Ako divé mačky proti nemu švihali skrivenými prstami s dlhými ostrými nechtami.

  • Pokus o priateľské zvítanie, zdá sa, nevyšiel,– utrúsil Goryvlad.

-Nekrič hop…

Zničoho-nič divoký pohyb nad čistinkou ustal. Rusalky stíchli, sklonili hlavy a rozostúpili sa. Rogan a Goryvlad zvedavo vzhliadli. Spomedzi stromov sa vynorila ďalšia bytosť. I ona mala podobu nahej ženy, avšak chýbala jej divokosť a dravosť jej družiek. Pohybovala sa ladne a vznešene, bola omračujúco krásna a jej tmavé oči napĺňala múdrosť. Nebola to však múdrosť, akú možno vidieť v tvárach ľudí, táto odrážala spojenie s vecami, ktoré mali dlhšie trvanie než smrteľnícka pamäť. Bola to duša tohto lesa.

Vstúpila do kruhu a zastala pár krokov pred Roganom.

\„Vitaj, Diva,\“ sklonil černokňažník hlavu.

Len pozorný pohľad mohol postrehnúť, ako sa kráľovnej rusaliek na chvíľočku rozšírili oči prekvapením.

\„Poznáš moje meno,\“ prehovorila hlasom, ktorý prenikal až do tela a rozlieval sa po žilách ako horúca medovina. \„Ty si však pre mňa cudzinec, hoci v tebe cítim silu, ktorá ťa spája so svetom bohov.\“

\„Som Rogan z Chrámu Krvavého ohňa.\“

Tentokrát bol údiv ešte zjavnejší. \„Ach. Áno. Počula som už o tebe. Si smrteľník z Černobohovej krvi, Morenin vyvolený, nositeľ Radhostovho meča. Hlasy, ktoré priniesol východný vietor, spievali o tvojich činoch. A toto musí byť Goryvlad, vodca Černobohovej čiernej svorky, ktorý vyniesol tvoju dušu z Navu, kniežatstva mŕtvych. Čo takých vzácnych hostí privádza na toto odľahlé miesto?\“

\„Prišiel som odvrátiť pohromu.\“

Diva naňho dlho mlčky hľadela svojimi temnými očami. Keď napokon prehovorila, jej hlas pretekal toľkým smútkom, že Rogana až zamrazilo. \„Obávam sa, že na to je už neskoro. Zlo bolo vypustené z reťaze. Stínajú náš les, pália našu kolísku, vytrhávajú zo zeme naše korene. Víchor nových čias nami nemilosrdne kmáše a hoci mu zatiaľ urputne vzdorujeme, už čoskoro bude dosť mocný na to, aby nás polámal ako steblá suchej trávy. Čo proti tomu chceš urobiť, Rogan?\“

\„Nesmiete tej víchrici čeliť, kráľovná. Musíte ustúpiť, stiahnuť sa hlbšie do lesov. Sú ešte miesta, ktorých sa nedotkla ruka človeka, a ani sa ešte dlho nedotkne. Nájdete si nový domov. Inak vám hrozí záhuba.\“

\„Nový domov?\“ usmiala sa Diva smutne. \„Nič také pre nás nejestvuje. Toto je náš jediný domov. Sme s týmto lesom zviazané, odjakživa a naveky. Pochopíš to, ak pôjdeš so mnou. Ukážem ti niečo, čo ešte nikdy nikto zrodený zo smrteľnej ženy nevidel.\“

Rogan prebehol pohľadom okolostojace rusalky.

\„Nemusíš sa báť,\“ pokynula mu Diva. \„Ani ja, ani žiadna z mojich sestier sa ti nepokúsi ublížiť. Vieme, akú máš moc. Okrem toho patríš k starému svetu a v určitom zmysle ti teda prúdi v žilách rovnaká krv ako nám.\“

Černokňažník pomaly vstal a vytiahol meč zo zeme. Červený svit okolo neho a Goryvlada pohasol, avšak čepeľ naďalej krvavo žiarila. So zbraňou v dlaniach Rogan nasledoval Divu do lesa.


\„Poď a hľaď. Toto je srdce lesa.\“

Bolo už dávno po polnoci, keď Rogan a Goryvlad v sprievode rusaliek vkročili na pôdu, ktorej sa očividne nikdy nedotkla noha človeka. Stromy a húštiny tu rástli v bujných spletiach, padnuté, tlením voňajúce kmene vytvárali tajomné hradby a brány, papradie siahalo až po pás a černičie bolo také husté a pichľavé, že v ňom človek mohol uviaznuť naveky. Napodiv práve táto odľahlá končina, nepreťatá jediným chodníkom či aspoň zvieracou prťou, bola domovom rusaliek. Víly sa aj tým najhustejším porastom dokázali prešmyknúť bez toho, aby pohli čo len jediným lístkom. Dvaja temní pútnici mali čo robiť, aby s nimi udržali tempo, či aspoň ich príliš nezdržiavali.

Nakoniec boli v cieli cesty. Prales sa máličko rozostúpil, aby urobil miesto neveľmi rozľahlému, o to však hlbšiemu jazierku. Napájal ho číry prameň, tryskajúci zo štrbiny medzi machom zarastenými kameňmi. Sčerená voda žiarila podobne magickým svetlom ako vílie kolo či rusalky samotné a okolité stromy a balvany bez ustania hladili modrasté svetelné vlny. Rogana opanoval pocit, že stojí uprostred nádhernej svätyne. Okamžite zastokol meč, ktorý doposiaľ zvieral v dlani, naspäť do puzdra.

\„Srdce lesa,\“ fascinovane zopakoval Divine slová. \„Posvätné jazero.\“

\„Zdroj našej životnej sily,\“ doplnila kráľovná víl. \„Jestvovanie rusaliek je spojené s vodou. V tomto jazierku rodíme svoje deti. Každá z nás opustila telo matky práve v tejto vode a z nej sme v okamihu zrodenia získali svoju čarodejnú moc.\“

Černokňažník na ňu pozrel. Nezmohol sa ani na slovo.

\„Už rozumieš, prečo tieto miesta nemôžeme opustiť?\“ venovala mu Diva ďalší z úsmevov plných hlbokého žiaľu.

Roganovo hrdlo naplnila horkosť. \„Knieža Mojmír proti vám vyslal trestnú výpravu. Preliali ste krv nevinných a Moravania chcú, aby ste za to zaplatili.\“

\„Zabíjali sme, pretože nám nedali na výber,\“ stratil sa Dive úsmev z tváre. \„Nemáme kam ustúpiť.\“

\„Ráno vstúpi do lesa kniežacia družina,\“ stlmil Rogan hlas. \„Muži v oceli, s mečmi a sekerami v dlaniach. Im nemôžete vzdorovať. Zahubia vás, podupú vaše posvätné miesta a po nich prídu tucty ďalších, ktorí váš les bezohľadne vyrúbu. Nedopusť to, kráľovná, prosím ťa o to. Ešte máš možnosť zachrániť seba i svoj rod.\“

Diva si vzdychla a pokrútila hlavou. \„Viem, že to myslíš dobre, a cítim zúfalú naliehavosť v tvojej prosbe, Rogan. Ale naše rozhodnutie zostáva nemenné. Ak je tento posvätný les odsúdený ku skaze, zahynieme spolu s ním.\“

Rogan sa na ňu dlho díval, potom sa rozhliadol po tvárach okolostojacich rusaliek. Videl v nich rovnako nezlomné, strašné rozhodnutie. Zaletel zrakom i ku skupinke nedospelých víl. Malé dievčatká, niektoré z nich ešte úplné deti, opätovali jeho pohľad pevne a bez strachu.

Rogan s pozdychom sklopil zrak a pokrútil hlavou. \„V tom prípade sa musím okamžite vrátiť do tábora. Pokúsim sa zastaviť družinníkov…\“

\„Nie,\“ natiahla Diva ruku a dotkla sa jeho ramena. \„Nemalo by to zmysel. Keby si ich aj zadržal, bolo by to len na určitý čas. Načo odďaľovať neodvrátiteľné? Sme pripravené. Ak má k stretu dôjsť už dnes, nech sa tak stane. Zostaneš i so svojím druhom tu a dodáte nám silu. Vo vašej krvi prúdi moc bohov. Zíde sa nám v boji.\“

Rogan nakrčil husté čierne obočia. \„To odo mňa nežiadaj, kráľovná. Tohto boja sa nemôžem zúčastniť. Nepozdvihnem zbraň proti Mojmírovým ľuďom…\“

\„Nič také ani nechcem. Žiadam ťa len o tvoju čarodejnú moc. Máš jej dosť aj pre nás.\“

Diva sa svojím nahým telom privinula k Roganovi. Černokňažník i cez odev pocítil teplo, ktoré z nej doslova sálalo. Kráľovná vycerila svoje ostré zúbky. Rogan inštinktívne zašmátral po zbrani. Diva ho však chytila za predlaktie, odtiahla mu ruku z rukoväte meča a pritlačila si jeho dlaň na ňadro.

\„Urobíme to tak, ako to majú rusalky vo zvyku,\“ šepla.

Černokňažník úchytkom pozrel na svojho spoločníka.

  • Sme v pasci, bratku,– ozval sa mu v hlave Goryvladov hlas. -Možno je najvyšší čas prebudiť Krvavý oheň…

Diva dala pohľadom znamenie svojim družkám. Tri z nich pokľakli a potom, klesajúc na ruky, zničoho-nič zmenili podobu. Zeme sa už nedotkli ich drobné dlane, ale huňaté vlčie laby. Gorja zdúpnel a oči sa mu rozšírili.

-No, a možno nie…


Magické modré svetlo, pulzujúce v rytme vzrušene tepajúcich sŕdc.

Ľúbezný, myseľ opantávajúci spev, podfarbujúci spočiatku tiché, no postupne čoraz hlasnejšie vzdychy.

Dotyky nahých, vlniacich sa tiel, orosených kvapôčkami potu a vzrušenia.

Dravčou túžbou sálajúci výraz v široko roztváraných a vzápätí opäť slastne privieraných očiach.

Drobné, ako ihly ostré zúbky, zabárajúce sa do predlaktí, stehien, hrude a krku.

Horúčosť, prúdiaca cez žily a tepny do smädných, každú kvapôčku chtivo sajúcich úst.

Zrýchľujúce sa pohyby.

A rozkoš, derúca sa von v podobe hlasného kriku.


Tma. Sladká, unavená tma.


-Rogan! Počuješ ma, braček?

Slnko. Šteklivé teplo lúčov, prenikajúcich rozochveným lístím v korunách stromov…

Morenine kosti!- Rogan sa prudko posadil a zhodil zo seba čierny plášť, ktorým ho ktosi prikryl. Nahé telo mu obsypala husia koža. Nechápavo sa rozhliadol. Spočíval na lôžku z machu a nad ním sa skláňal mlčanlivý les. Odev, čižmy a zbrane ležali vedľa neho.

  • Gorja?- vyslal skusmo do priestoru, zatiaľ čo si náhlivo obliekal nohavice.
  • No konečne!- Goryvladove myšlienky k nemu doliehali z takej diaľky, že ledva rozoznával ich zmysel. -Prebral som sa kdesi uprostred lesa a nikoho tu niet.
  • Som na tom rovnako,- pretiahol si Rogan halenu cez hlavu. Dotkol sa krku. Pod prstami zacítil drobnú ranku. I na zápästiach mal zvyšky zaschnutej krvi. Sústredil sa, žilami mu prebehla moc Krvavého ohňa a zo zázračne rýchlo zahojených rán odpadli suché chrastičky. -Tie potvorské rusalky nás pekne obalamutili.
  • Aj ty sa cítiš zneužitý? Teda niežeby to nebolo príjemné, hmmm…
  • Sústreď sa! Svarogov kotúč je už poriadne vysoko. Vlčan s družinníkmi už určite vstúpili do lesa. Dokážeš nájsť cestu k posvätnému jazeru?
  • Žartuješ? Našiel som cestu zo záhrobia do sveta smrteľníkov.
  • Dobre. Ponáhľaj sa. Dúfajme, že ešte nie je neskoro…

Odrazu lesnú tíšinu pretrhlo vzdialené hučanie rohu. Rogan zdvihol hlavu a bleskovo sústredil svoje čarodejné zmysly. Snažil sa čo najpresnejšie určiť, z ktorej svetovej strany zlovestný zvuk priletel.

  • Počul si to? - vzrušene sa ozval Goryvlad.
  • Počul,– prehodil si Rogan puzdro s mečom na chrbát, aby mu neprekážalo v pohybe. – Signál k útoku. Už to začalo. Bežme!
  • A keď tam budeme, čo spravíme?
  • Nemám ani poňatia.

Vyzeralo to, akoby sa mu samotný les snažil zahatať cestu. Akoby práve v smere, ktorým utekal, ležali všetky padnuté stromy, akoby práve tam bolo kriačie najspletitejšie. Konáre sa za ním naťahovali ako živé, zatínali sa mu do odevu a plášťa, trhali tkaninu a škriabali kožu. Rogan sa celý zadychčaný zastavil, siahol nad plece a jediným trhnutím obnažil meč.

\„Černoboh!\“ zvolal a švihol čepeľou. Vír vlniacej sa, červenkasto žiariacej magickej energie preletel lesom. Húštiny sa poslušne rozostúpili. Černokňažník vrátil meč do puzdra a s novou silou pulzujúcou v žilách sa rozbehol po cestičke, ktorá sa pred ním náhle ukázala.

-Gorja!

  • Bežím ako o život!

Pôda pred Roganom prudko poklesla a on napoly zbehol, napoly sa zošuchol po strmom svahu k zurčiacemu potoku. Zastal a sklonil sa k vode. Ešte z nej cítil slabé magické vyžarovanie. Bystrina bola nepochybne napájaná posvätným jazierkom.

Potom si všimol červené šmuhy vo vode a ružovkastú penu okolo pobrežných kameňov. Nemusel dvakrát hádať, čo to spôsobilo.

Rozbehol sa proti prúdu.


Najprv uvidel koňa. Osedlaný tátoš stál pri potoku a noril pysky do vody. Keď sa objavil Rogan, zviera zdvihlo hlavu, vystrašene pohodilo hrivou a urobilo pár krokov opačným smerom. Až vtedy si černokňažník všimol mŕtveho muža, ktorého kôň ťahal za sebou, pretože mu noha uviazla v strmeni. Nebožtík mal krk rozorvaný ostrými zubami, tvár i zbroj pokrývala ešte vlhká krv.

O niekoľko siah ďalej našiel Rogan prvú rusalku. Nahé telo ležalo dolu tvárou v potoku a prúdiaca voda postupne vyťahovala vnútornosti zo strašnej sečnej rany na boku. Z mŕtvoly už nebolo cítiť ani štipku čarovnej sily, modrastá žiara celkom pohasla. To, čo tu ležalo, bol už len smutný kus studeného mäsa.

Bežal ďalej. Zuby mal zaťaté, až ho boleli čeľuste. Postupne nachádzal ďalšie pozostatky hrozného krvipreliatia. Mojmírovi družinníci s rozdrásanými hrdlami, rukami či stehnami, napospol stečení z krvi, pretože rusalky veľmi dobre vedeli, na ktorú časť tela zaútočiť a ktorú tepnu prehryznúť, aby ich protivník už nemal nádej na záchranu. A samozrejme zabité rusalky, najmenej päť na každého zdolaného Moravana, s telami hrozne dokaličenými ostrými čepeľami, prešpikovanými šípmi či podupanými železnými podkovami.

V Roganovi vrela krv. A keď uvidel asi sedemročné rusovlasé dievčatko, úderom meča rozseknuté v páse na dva kusy, z hlbín jeho podvedomia sa predrala na povrch vlčia časť jeho duše, naplnila ho krvilačnou zúrivosťou a skrivila mu tvár strašným dravčím výrazom.

Vbehol do najtemnejšej časti pralesa. Koruny stromov sa nad potokom spojili do nepreniknuteľnej klenby. Zo šera pred sebou začul výkriky a rinčanie kovu. Vyceril zuby, odhodil plášť a vyšklbol sponad pleca meč.


\„Nie!\“ zvolal Bolerad a schmatol Vlčana za pozdvihnutú ruku so sekerou. \„Aspoň jednu potrebujeme živú! Odvlečieme ju do hradiska ako symbol nášho triumfu nad bezbožnými besmi. Skape v očistnom ohni pred očami všetkých, aby sme ukázali silu Ježiša Krista a odhodlanie nás, jeho služobníkov, nemilosrdne vykynožiť všetku satanskú burinu z jeho pozemskej záhrady!\“

Vlčan kňaza podráždene odsotil, no ruku so sekerou sklonil. Z vyštrbeného ostria stekali tmavé kropaje a dopadali na stehná poslednej rusalky. Tá sedela medzi koreňmi starého dubu, chrbtom opretá o vráskavý kmeň. Telo mala zamazané krvou z množstva rán a škrabancov, potom a špinou schlpené vlasy sa jej lepili na ramená a prsia. Mlela z posledného, no pohľad, ktorý upierala na svojich protivníkov, bol však stále plný mocnej nenávisti. Ústa a hruď mala zaliate krvou najmenej piatich mužov, ktorým prehryzla tepny.

\„Máš pravdu,\“ odpľul si Vlčan, ustúpil od rusalky a pokynul štyrom družinníkom, posledným, čo zostali z celej trestnej výpravy. \„Berte tú suku…\“

Lesom sa rozľahlo zúrivé vlčie vytie. Moravania sa prekvapene obzreli. Vtedy z opačnej strany, ale taktiež nebezpečne blízko, odpovedal prvému hlasu druhý, nemenej hrôzostrašný.

\„Pri Perúnovi, čo to bolo?\“ zabudol na svoju nedávnu kresťanskú prísahu jeden z družinníkov.

Bolerad to zbadal prvý. V temnote medzi stromami zasvietila dvojica červených démonických očí.

\„Otče náš, ktorý si na nebesiach…\“ zdvihol kňaz ruku k čelu, aby sa prežehnal.

Stalo sa to tak rýchlo, že žiadny z mužov nestihol zareagovať ani pohybom malíčku. Jeden z čiernych lesných tieňov sa dravčím skokom preniesol k Boleradovi. Vzduchom zlovestne sykla nabrúsená oceľ. Kňazova hlava a ruka vyleteli do výšky, rozsievajúc naokolo tmavé kropaje. Telo v kutni, chŕliac krv z kýpťov krku a predlaktia, na chvíľu stuhlo, akoby nedokázalo pochopiť, čo sa vlastne stalo, potom sa prudko sklátilo čiernej postave k nohám.

\„Amen,\“ zavrčal muž s mečom.

Družinníci meravo civeli na Rogana. Po jeho úzkej bledej tvári stekali lepkavé stružky Boleradovej krvi. Oči mu žiarili diabolským nadprirodzeným svetlom.

\„Skurvený bosorák,\“ prelomil ticho Vlčan. \„Vedel som, že sa ti nedá veriť.\“ Mávol sekerou vo vzduchu. \„Zabite toho bastarda!\“

Vyrazili.

Černokňažníkova zbraň krvavo zaplanula a zrazila sa s prvým mečom. Moravanova čepeľ sa rozprskla na žeravo žiariace úlomky. Vzápätí hlboká rana rozpárala družinníkovo brucho i s pancierom. Zasmrdela spálenina a kričiaci muž sa sklátil na zem, nechávajúc za sebou zvírený biely dym. Moravania sa rozbehli do strán v snahe útočníka obkľúčiť. V tej chvíli sa Rogan zmenil na čiernu, ohňom a krvou lemovanú, ľudským okom nesledovateľnú šmuhu. Druhý Moravan odletel do húštia s krkom preťatým až k chrbtici, tretí padol na zem s nohou odťatou od bedra. Ďalší družinník sa zvrtol na útek. Oproti nemu z lesa vyrazil druhý čierny tieň a nemilosrdne ho zrazil k zemi. Strašný krik umlčalo praskanie drvených krčných stavcov.

Ničivá smršť sa zastavila a opäť to bol Rogan. Čepeľ jeho meča zostala čistá – udierala tak rýchlo, že sa na nej nestihla zachytiť ani jediná kvapka krvi. Vlčan potácavo cúvol. Tvár mal skrivenú strachom. Keby to práve nevidel na vlastné oči, nikdy by neuveril, že sa človek môže pohybovať tak rýchlo. Vedel, že ten strigôň nie je obyčajný smrteľník, ale jeho premena na vraždiaceho dravca načisto zlomila jeho odvahu.

\„Čo sa deje, Vlčan?\“ precedil černokňažník cez vycerené zuby. \„Prešla ťa chuť zabíjať?\“

\„Tvoje meno bude v povodí Moravy navždy prekliate,\“ zachripel Vlčan. \„Mojmír na teba usporiada štvanicu ako na divé zviera…\“

Družinník ohlušený strachom nepočul, ako sa za ním vztýčila postava, na ktorú medzičasom celkom zabudol. Nechápavo prižmúril oči, keď sa Rogan narovnal a sklonil meč. Keď mu to vzápätí došlo, bolo už neskoro.

Kráľovná rusaliek sa naňho vrhla ako rozbesnená ranená šelma, zdrapila ho za vlasy, bleskovo mu zvrátila hlavu nabok a zaborila zuby do krku. Vlčan zvrieskol. Diva pomykala hlavou a vyšklbla z mužovho hrdla chuchvalec kože a svalstva. Krv z pretrhnutej tepny vystrekla až do koruny dubu. Družinník s revom striasol útočníčku, pustil sekeru a pritlačil si prsty na ranu. Rozbehol sa, no po niekoľkých krokoch sa mu podlomili kolená. Váľal sa po zemi, ohavne chrčal, triasol nohami. Rogan a Goryvlad ho nehybne pozorovali a oči mali studené ako ľad. Trvalo to hodnú chvíľu, kým muž stíchol a kŕče ustali.

Černokňažník odvrátil zrak od mŕtvoly, zastokol meč do pošvy a prikročil k ležiacej Dive. Vzhliadla naňho a v jej očiach bolo toľko bolesti a smútku, že mu až zovrelo hrdlo. Natiahla k nemu ruku.

\„Pomôž mi, Rogan. Rýchlo strácam silu. Chcem sa do Moreniných rúk odovzdať na tom istom mieste, kde mi Živa vdýchla život.\“

Rogan sa zohol a zdvihol rusalku do náručia. Chabo ho objala a unavene si oprela hlavu o jeho hruď.

\„Zavedieš ma k jazeru, Gorja?\“ požiadal černokňažník vlka.

-Poď za mnou, braček.

Kráčali temným tunelom lesa. Stromy akoby im ustupovali z cesty a šum vánku v korunách znel ako vzdialený žalospev. Čoskoro sa v šere pred nimi ukázalo mihotavé modré svetlo. Zastali na brehu jazierka. Stále prízračne žiarilo a sálalo čarodejnou silou.

Diva sa sťažka nadýchla, pozrela Roganovi do očí a s námahou sa usmiala.

\„Podarilo sa to… Zvíťazili sme… Ani jeden z nich sa nedostal k posvätnému jazeru, však nie?\“

Černokňažník pokrútil hlavou a pokúsil sa jej úsmev opätovať.

\„Ešte som sa ti nepoďakovala za dnešnú noc, vládca Ohňa… Mnoho zatúlaných smrteľníkov sme vzali do tanca, ale žiadny nám nedal toľko sily ako ty. Skutočne si synom bohov. A teraz… teraz ma odovzdaj posvätnej vode, prosím.\“

Černokňažník po klzkých kameňoch opatrne zostúpil do jazierka. Dno bolo strmé, po pár krokoch mu voda siahala až po prsia. Zdalo sa mu, že tekutina ožila a podivné prúdy mu obmývali telo, akoby sa ho skúmavo dotýkali. Diva natiahla ruku a cedila vodu cez prsty. Do jej výrazu sa vrátila spokojnosť a vyrovnanosť.

\„Už počujem šepot bohyne smrti,\“ povedala slabým hlasom a opäť pozrela na Rogana. \„Pobozkaj ma, prv než sa rozlúčime.\“

Mlčky sklonil ústa k jej zakrvaveným perám. Diva sa k nemu z posledných síl pritisla, vnorila mu prsty do vlasov a bozkom mu odovzdala svoj posledný výdych. Nahé, doráňané telo mu ochablo v náručí. Vzhliadol. Na brehu uvidel rozostrenú, no predsa dobre známu postavu. Štíhla čiernovláska sa naňho usmiala a rozpažila ruky. Z lesného prítmia sa vynorili desiatky drobných modrastých svetielok a hrnuli sa k nej ako stratené deti k svojej matke.

Rogan položil kráľovnú rusaliek do vody a díval sa, ako pomaličky klesá na dno jazierka. Vlniace sa vlasy jej zakryli tvár. Černokňažník sa zvrtol a vrátil sa na breh. Goryvlad zaklonil hlavu a nechal svoj žiaľ vytrysknúť v podobe dlhého, do diaľky letiaceho vytia.

A potom odrazu celé jazero stmavlo a zhustlo a Diva im zmizla z očí. Modrastá žiara sa náhle zmenila na sýto červenú. Goryvlad začudovane nasal vzduch.

-Krv! Voda v jazierku sa zmenila na krv!

\„Srdce lesa krváca,\“ povedal Rogan tichým hlasom.

Vzápätí sčerveneli i okolité bystriny a krv naplnila korytá všetkých potokov v lese, akoby to boli cievy a tepny živého tvora. Prokuj a jeho druhovia nechceli veriť vlastným očiam, keď sa potok, obtekajúci drevorubačský tábor, odrazu naplnil sýtou červeňou. A samotná rieka Morava skrvavela a ľudia v povodí padali na kolená a volali mená starých bohov. Knieža Mojmír to videl z prvej veže svojho nového vladárskeho dvorca. Nezmohol sa ani na slovo, len zovrel ústa, až pripomínali zárez tenkej čepele. Vedel, že sa stalo čosi nedobré a nemohol sa zbaviť pocitu, že je to aj jeho zásluha. Odvrátil pohľad, šiel dole a prikázal čeľadi načať súdok s drahým gréckym vínom. Čakalo ho niekoľko zlých nocí na hranici medzi snom a bdením.

Rogan a Goryvlad dlho stáli na brehu jazierka. Keď tá podivnosť pominula a voda sa vyčistila, Divino telo tam už nebolo. A spolu s ním sa vytratil i magický svit prameňa. Srdce lesa dotĺklo a čary rusaliek boli navždy preč.

V Banskej Štiavnici, marec 2002


9. decembra 2002
Ďuro Červenák