Nebudem to komplikovať: WING COMMANDER je presne ten typ filmu, o ktorom recenzenti píšu s rovnakou nechuťou, s akou by Peter Jackson režíroval adaptáciu románu Danielle Steelovej. Nie je totiž ani dosť dobrý, aby na ňom bolo čo pochváliť, ani natoľko blbý, aby sa kritik mohol zabaviť na jeho brutálnom sprdnutí. No napíšte niečo invenčné o čistokrvnej ukážke priemernosti a nezaujímavosti.
Pokiaľ ide o dej, nestojí za reč. Ako isto všetci viete, Wing Commander (ďalej už len výstižná skratka WC) je inšpirovaný megaúspešnou počítačovou hrou – a bol by spravil dobre, keby zostal tým, čím bola predloha: prostoduchou vesmírnou strieľačkou. Vôbec by mi to nevadilo, veď už Mortal Kombat dokázal, že podľa počítačovej hry sa dá natočiť obstojný film aj bez nejakých zložitých zápletiek a psychologicky dôveryhodných postáv – stačí ho nadupať dobrými trikmi a energickou hudbou a o zábavu je postarané. Problém je v tom, že WC je nízkorozpočtový výtvor ľudí, ktorí stáli aj za vznikom samotnej hry. Nuž, a za málo peňazí málo efektov. Trikové orgie sa teda nekonajú a prvé dve tretiny filmu sú jedna veľká čierna diera (nič proti čiernym dieram, minule sa mi do rúk dostal titul Černá coura a tam bola jedna… no, to je o inom). Spomínanú dieru sa tvorcovia pokúsili zaplátať čímsi ako príbehom. Teraz skúste hádať: Sú autori počítačových hier aj dobrí scenáristi? Ak ste odpovedali: „Ani náhodou!“, získavate predplatné Fantázie na nasledujúce dva týždne. Z toho vyplýva, že ak si chcete počkať na stíhačkové súboje Pozemšťanov s vesmírnymi agresormi Kilrathmi, musíte prežiť skoro hodinu nudných či vyslovene trapných dialógov v podaní mizerných hercov – je hrozné predstaviť si, že niekedy v budúcnosti by osud našej planéty mohol závisieť od takých vyoraných vyfajčvtákov, akých tu predstavujú FREDDIE PRINZE, Jr. (prežil v horrore Viem, čo ste robili minulé leto) a MATTHEW LILLARD (neprežil v prvom Vreskote). Jediný, na koho sa dá pozerať, je TCHÉKY KARYO v úlohe Taggarta. Ale ani jeho charizma nedokáže utlmiť debilitu niektorých scén. Uvediem príklad: Hviezdolet s hlavnými hrdinami prenasleduje presila kilrathských stíhačiek, a tak naši géniovia ukryjú loď do kráteru na veľkom asteroide. A vo chvíli, keď nepriateľská flotila prelieta okolo dotyčného šutra, hrdinovia na palube pozhášajú všetky svetlá a začnú šepkať!!! Stačí vám?
Po hodine podobných sračiek je záverečná vesmírna bitka celkom príjemným prekvapením. Streľba zo stíhačiek síce znie ako rapotanie obyčajného guľometu a obrovské kozmické lode sa ostreľujú torpédami zanechávajúcimi dymové stopy, ale triky sú slušné a výbuchy mohutné.
A to je všetko, čo vám o WC môžem povedať. Keby to bola ďalšia časť seriálu Vesmír bez hraníc, uznanlivo by som kýval hlavou. Od kinofilmu však divák rozmaznaný napríklad takou Hviezdnou pechotou (podobný námet) očakáva omnoho, omnoho, omnoho, omnoho, omnoho (ešte tu toho boli tri riadky, ale Aľak-šaman mi to zatrhol kvôli šetreniu miestom), omnoho viac.