 |
 |
 |
 |
 |
V Kremnických baniach si cez víkend prišli pod vlajkami a krížmi zarečniť národovci do tzv. stredu Európy k vatre zvrchovanosti, prudký vietor a dážď ich však po chvíli rozohnalitili. Čo by Perún bleskom dohodil sa však udiala oveľa zaujímavejšia akcia – oslava starých bohov. Asi pred mesiacom (na Jána) som navštívil jeden kopec v Kremnických vrchoch, kde sa mali nachádzať staré runy. Runy sme našli, boli vytesané v andezitovej skale na vrchu Velestúr. Vedie sa polemika, či tie runy sú pravé, teda asi zo 4. storočia, alebo ich vytesal ich objaviteľ v roku 1863 pán Kriško, archivár z Kremnice. Dohadujú sa archeológovia,, historici, paleografovia. Prevahu majú skeptici, lebo podobné nápisy sa nikde inde okrem Kremnických vrchov neobjavili, o Slovanoch sa nevie, že by nejaké písmo pužívali, Križko bol romantický fantasta a písmo je vytesané do trachytu, teda nevydrží ani dve storočia…
Pomaly sa však objavujú nové skutočnosti. Runy sú vytesané na staroslovanskom obradnom mieste, v okolí bolo viac staroslovanských hradísk. Vedľa Velestúru je vrch Smrečník, ktorý má plochý vrchol ohradený hradbou. Archeologický prieskum nebol urobený. Skala je z andezitu a udrží nápis dlhé storočia. Veles bol staroslovanský boh, Križko bol seriózny vedec, on tie runy nevytesal a keby ich dal niekomu zhotoviť, tak by to prasklo…
Takže o jednu záhadu našej histórie viac. Náhodou som sa skontaktoval so skupinou Perúnov kruh, ktorý pri príležitosti Dňa Perúna usporiadali výstup na túto posvätnú horu. Malo ísť viac ľudí, ale pre zlé počasie to viacerí vzdali. V sobotu 21.7. poobede sme vyrazili s Bystričanmi do Malachova a zastavili sme sa u starostu. Nepomohol nám však on, ale jeho otec, ktorý zbieral informácie okolo Velestúru, šokoval nás vlastníctvom Horákovej knihy „O Slovanech úplne jinak“ . Dlho sme sa rozprávali, ale informácie stáli za to. Nad dedinou sa nachádzajú kopce Veľký a Malý Hrádok a po ceste na Velestúr je studnička, pri ktorej je ďalší runový nápis.
Vyrazili sme a po chvíli hľadania a chodenia hore dole sme kopce objavili a identifikovali. Okrem pár kameňov a priekop sme však nenašli nič. Akurát sme konštatovali, že odtiaľ dovidno na ďalšie staroslovanské hradisko nad Zvolenom.
Podvečer sme sa teda rozhodli ísť na zhromaždisko už pekne utrmácaní a unavení. Nás s Heňom čakal hodinový strmý výstup, Lulu s Mirkom sa vrátili späť. S nákladom na chrbte som každú chvíľu stál a klial (keď som opäť lapil dych). Už sa stmievalo, keď sme dorazili do sedla Tri kríže, kde bol základný tábor. Mysleli sme, že ostatní, už tam budú od obeda, ale výstup z Kremnickej strany aj im dal zabrať a viacerí prišli až po nás. Poliaci dofučali úplne zmožení hore až za tmy, takýto kopec teda nečakali. Pôvodne sa mala vytesať modla Perúna, ale každý mal kopca a počasia plné zuby, takže tentokrát z toho zišlo. Postavili sme stan, hrkli si na privítanie trochu potužovača s ukrajincom Vladom a už nás boli volať organizátori na neďaleký Velestúr na slávnosť. Horel tam posvätný oheň a na kamennom vrchole nás čakal žrec s pomocníkmi. Podľa staroslovanskej tradície sme boli po jednom povolaní na vrchol a obradne vzdali hold naším starým bohom. Podrobnosti obradu tu nebudem rozoberať, niektoré veci proste musia ostať len zasväteným.
Po slávnosti sme sa vrátili už v úplnej sychravej tme do tábora. Objavila sa strava, pivo, med, medovina a hodovali sme. Rozbehli sa siahodlhé debaty o Perúnovi, Velesovi, Slovanoch, o národnej hrdosti, o rodoľubstve. Debata bola výborná, znalosti viacerých o našich predkoch obdivuhodné. Zišlo sa nás tam asi dvadsiatka v drvivej väčšine mladých ľudí, na nás s Heňom teda hľadeli ako na starcov, čo tu nevdojak zablúdili, či ako na SISkárov, čo ich prišli skontrolovať. Ale postupne sa každý s každým zoznámil, ľady sa roztopili a preberali sme možnosti oživenia Starej viery, národné odnože Starej viery a hrdosti na našu minulosť až do rána. Slovanov bolo množstvo kmeňov a každý mal nejakú svoju odrodu bohov, ale zhodli sme sa, že je na čom stavať a základy sú dobré. Perún bol pri nás, skúšal našu oddanosť veci občasnými spŕškami ďažďa, ale nepoužil ani jeden zo svojej nevyčerpateľnej zásoby bleskov, takže bol hádam s nami spokojný. Nabudúce mu vzdáme v tento deň hold na vrchu Sitno.
Ráno sme sa postupne rozchádzali, až sme ostali sami s vydavateľmi Paromovej Dúbravy, zatiaľ to samizdatu o starých Slovanoch. Povedali sme im o studničke, na mape to nevyzeralo ďaleko, tak sa vybrali s nami, že si to obzrú a vrátia sa potom nazad do Kremnice. Z nevinnej prechádzky sa vykľula riadna túra s veľkými prevýšeniami, strmými priepasťami, majestátnymi bralami a úchvatnými výhľadmi, prešpikované debatami o našich predkoch. Ak teda naši predkovia šli z hradiska medzi Pršanami a Malachovom na božište na Velestúre tadiaľto, tak teda ďakujem pekne. Redaktori Vlado, Mišo a Stano sa po chvíli rozhodli, že šplhať po týcho bralách smerom hore sa im už nechce, mne sa medzitým rozpadli topánky. Na jednej lúke sme však stratili značku a k poľovníckej chate sme dorazili bez toho, aby sme našli runy. Pozreli sme zúfalo na seba, ešte zúfalejšie vyvrátili hlavy naspäť do kopca, šťavnato zahrešili a vybrali sa v rojnici hore strminou. Mal som to šťastie, že chodník som našiel ja, zvolal som družinu a už potom poľahky sme trafili ku skale v lese so studničkou. Voda vyvierala za podzemného bublania zo skaly, na chvílu sa zdržala vo vyrúbanej okrúhlej priehlbine a odtekala povedľa ďalšej skaly s runami do lesa. Boli sme teda riadne šťastní, že naša námaha nevyšla navnivoč, našli sme ďalší runový nápis a možno aj ďalšie kultové miesto našich predkov. Studnička bola vlastne okrúhla jama, vytesaná v skale. Naši predkovia veštili aj tak, že hľadeli do vodnej hladiny s tmavým pozadím pod určitým uhlom, až kým nemali videnie. Vo viacerých zdrojoch sa ako miesto rún uvádzalo" Dievčia skala" Že by to bolo ono? Tu chodili dievky čarovať , vyzerať tvár svojho nastávajúceho, touto vodou zažehnávali neplodnosť?
Odfotili sme sa, obkreslili runy, osviežili a pobrali do dediny, čo už bola konečne len nevinná hodinová prechádzka. V ten deň sme mali ešte naplánovanú prehliadku starých hradísk pri Zvolene, ale po niekoľkých pivách sme svoje plány museli zredukovať. Bystričania ostali už doma, bratislavčania sa odviezli do Zvolena a utekali na vlak, ja s Medom sme sa ešte za búrky vyšplhali na Pustý hrad. Niekedy mohol byť majestátny, teraz už veľa z neho neostalo. Na vrchole táborili Maďari a na múre sa skvela výrazná tabuľa, že je to hrad „Ó šri mni moi“! Ale , ale, čoho sa už našinec nedožije.
Zhodli sme sa, že asi musíme urobiť nejaké stretnutie tu v okolí, lebo sú tu minimálne 4 hradiská, ktoré by sme si mali obzrieť. Rozišli sme sa večer pred deviatou, mne nič na východ nešlo, tak som šiel prespať do Martina.
Slava Perunu!